Započítanie „spornej“ pohľadávky počas súdneho konania

Nemožno súhlasiť s právnym názorom odvolacieho súdu, že sporná pohľadávka sa stane pohľadávkou až rozhodnutím súdu. Pohľadávka nepochybne môže existovať bez ohľadu na to, či to deklaruje nejaké rozhodnutie súdu alebo iného orgánu, ako aj bez ohľadu na to, či to dlžník uznáva alebo nie. Predsa záväzok (záväzkový vzťah spravidla) nevzniká na základe rozhodnutia súdu, ale právo na plnenie (pohľadávka) vzniká spravidla z právnych úkonov (§ 488, § 489 Občianskeho zákonníka), a to objektívne a súdne rozhodnutie až následne deklaruje existenciu (ale nezakladá vznik) príslušného právneho úkonu a deklaruje už existujúcu povinnosť (napr. povinnosť zaplatiť) plniť, a to aj s príslušenstvom (úroky sa prisudzujú nie odo dňa vydania súdneho rozhodnutia, ale odo dňa, keď je dlžník v omeškaní).

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006, sp. zn. 1Obdo V 13/2005)

Zhrnutie skutkového stavu:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29. novembra 2004, č. k. 2 Obo 274/04-269, uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola pripustená zámena účastníkov na strane žalobcu, zmenil tak, že nepripustil zámenu účastníkov konania na strane žalobcu, podľa ktorej z konania vystupuje l. S., s. r. o. a súčasne vstupuje na jeho miesto Ing. V. T., Česká republika.

Odvolací súd v odôvodnení uznesenia k otázke zámeny účastníkov uviedol:

Spornou otázkou medzi dotknutými účastníkmi bola otázka možnosti postúpenia pohľadávky v konkrétnej veci a platnosť postúpenia. Podľa právnej teórie pohľadávka je právo vznikajúce jednému účastníkovi (veriteľovi) požadovať určité plnenie na druhom účastníkovi (dlžníkovi), a to z určitého záväzkového vzťahu, predovšetkým zo zmluvy. V čase splatnosti pohľadávky získava veriteľ právo toto plnenie u príslušného štátneho orgánu vymáhať, pretože veriteľovi vzniká nárok. Dlžníkovi potom súčasne vzniká povinnosť dlžné plnenie uskutočniť, čiže veriteľovu pohľadávku uspokojiť.

Naproti tomu pod pojmom dlh sa rozumie nezaplatený peňažný záväzok.

Už v zrušujúcom uznesení z 11. decembra 2002, č. k. 2 Obo 257/02-170 (č.l. 170 a nasl. spisov), odvolací súd konštatoval, že "Zmluva o prevzatí dlhu (§ 531, § 532 Občianskeho zákonníka) nie je upravená v osobitnej časti záväzkového práva (v II. až XX. hlave), ale vo všeobecnej časti (I. hlave) záväzkového práva. Nevyžaduje nijaké osobitné náležitosti, len tie, ktoré sú uvedené v uvedených ustanoveniach a musí byť uzavretá v písomnej forme. Keďže ide o občianskoprávny vzťah (a tak bola uzatvorená), vzťahuje sa na ňu aj použitie ustanovenia § 49 Občianskeho zákonníka (str. 10 uznesenia)." K tomu treba dodať, že prevziať možno len dlh, ktorý existuje, teda uznaný dlh a uznanie dlhu (§ 558 Občianskeho zákonníka) je upravené v piatom oddiele I. hlavy upravujúcej zabezpečenie záväzkov.

Peňažná pohľadávka teda vznikla voči pôvodnému dlžníkovi, a pokiaľ ju dlžník neuspokojil, na jeho strane vznikol dlh, a ak dlh zákonnou formou prevzala tretia osoba (§ 531 Občianskeho zákonníka), môže dôjsť ku zmene na strane žalobcu alebo žalovaného, nie však z titulu postúpenia pohľadávky, ale prevzatia dlhu, či pristúpenia k dlhu.

K spornému výkladu účastníkov ohľadne možnosti postúpenia pohľadávky, aj keď v danom prípade je to irelevantné, odvolací súd poznamenal, že pod pohľadávkou veriteľa, či už splatnou (zročnou alebo dospelou) alebo nesplatnou, sa rozumie pohľadávka, ktorá nepochybne existuje a táto nepochybnosť vyplýva buď z postoja veriteľa a dlžníka alebo rozhodnutia iného orgánu, ktorý o existencii pohľadávky rozhodol (najčastejšie súd).

Ak vychádzame z dikcie zákona, postúpiť možno "pohľadávku" a nie pohľadávku spornú, či fiktívnu, domnelú alebo neistú. Ak postupca postúpi takúto problematickú pohľadávku a postupník sa nepresvedčí u dlžníka, či ide o bezproblémovú pohľadávku, ale ju považuje za pravú, nič nebráni, aby uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávky, ak iné prekážky uvedené v zákone tomu nebránia. Ostávajú mu však práva podľa § 529 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Neplatí to však pri pohľadávkach, ktoré sú predmetom súdneho sporu. Tu zjavne ide o spornú pohľadávku, ktorej prípadné postúpenie v priebehu sporu nemá procesný význam, a to bez ohľadu na to, aká je prax niektorých súdov. Táto sporná pohľadávka sa stane "pohľadávkou" až rozhodnutím súdu. Odvolací súd podporne poukazuje na zaužívanú súdnu prax v našom klasickom práve, z ktorého dnes platné právo vychádza. Konkrétne ide o nie ojedinelé rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSR v Brne z 8. apríla 1929 č. Rv III 1306/28, uverejnené v Úr. Sb pod č. 127. Podľa jeho právnej vety: "Postup (cedovanie) žalobnej pohľadávky za sporu nemá procesného významu; postupník v takomto prípade nie je oprávnený vstúpiť do sporu namiesto žalobníka".

Pretože odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), aj s touto časťou dôvodov odvolania sa vyporiadal, aj keď v danom prípade nešlo o postúpenie pohľadávky, a preto z toho titulu ani k zámene účastníka na strane žalobcu nemohlo dôjsť.

K právnemu úkonu nazvanému postúpením pohľadávky došlo medzi žalobcom, ako právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri (výpis z registra č.l. 10 spisov) a fyzickou osobou Ing. V. T. Jediným spoločníkom, ako fyzickou osobou, je podľa tohto výpisu evidovaný ten istý V. T. a je aj konateľom žalobcu. Nie sú pre rozhodovanie vo veci podstatné dôvody, pre ktoré k tejto tzv. zmluve o postúpení pohľadávky (či skôr o jednostrannom vyhlásení, ktoré takéto postúpenie malo nahradiť) došlo, možno len konštatovať, že takéto právne úkony, ktorými postupuje jedna osoba pohľadávku sama sebe, je v rozpore so zásadami poctivého obchodu, a preto nepožíva právnu ochranu (§ 265 Obchodného zákonníka).

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania zdôvodnil tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.].

Na zdôvodnenie dovolania uviedol, že napadnuté uznesenie je v zjavnom rozpore s platným právom, v rozpore s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v spise, a ide zjavne o svojvoľné rozhodnutie. Ďalej dovolateľ uviedol:

Zmluvou o postúpení pohľadávky z 3. mája 2004, ktorá bola uzavretá v súlade s § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, bola postúpená pohľadávka, ktorá je predmetom tohto sporu z postupcu na postupníka. Táto zmluva bola uzavretá a naplnená v súlade s §§ 524 až 530 Občianskeho zákonníka, bola uskutočnená z toho dôvodu, že zákon takúto možnosť rieši a výslovne ju pripúšťa, t. zn., že použitý hmotnoprávny predpis v tejto veci bol správny a postupca pohľadávku postúpil dňom podpísania tejto zmluvy, splnil si povinnosť, ktorú mu ukladá § 526 Občianskeho zákonníka a postúpenie pohľadávky bez zbytočného odkladu listom zo dňa 3. mája 2004 oznámil žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi. Dňom podpísania tejto zmluvy nastala teda právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod práv alebo povinností, o ktorých sa koná v súdnom konaní (§ 92 ods. 2 O.s.p.).

Ustanovenia §§ 524 a 530 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú postúpenie pohľadávky, sa nezmieňujú o pohľadávkach sporných, či fiktívnych, domnelých alebo neistých. Jedinou podmienkou je, že postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka. Z dôkazov, ktoré sa v súdnom spise nachádzajú, je úplne jednoznačné, že predmetná pohľadávka existuje, a to, že sme nútení ju vymáhať súdnou cestou, ešte neznamená, že ide o pohľadávku, ktorá je sporná, fiktívna, domnelá alebo neistá. V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil svojvoľný výklad príslušného hmotnoprávneho predpisu.

Absurdný je názor vyjadrený na strane 5 rozsudku, v ktorom sa konštatuje, že pohľadávky, ktoré sú predmetom súdneho sporu, nie je možné postúpiť, pretože pohľadávka sa stane pohľadávkou až rozhodnutím súdu.

Tento právny názor je v jasnom rozpore s dikciou § 92 ods. 2, ods. 3 platného O.s.p. a v neposlednom rade sa prieči dlhodobo zaužívanej súdnej praxi a takýto právny názor vlastne absolútne mení desaťročia zaužívanú prax postupovania pohľadávok v bývalom československom, príp. súčasnom slovenskom práve. Názor, o ktorý Najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, vychádza z procesného práva, ktoré dávno v našom právnom poriadku neplatí.

Je nesporné, že zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 3. mája 2004 spĺňa všetky hmotnoprávne náležitosti, ktoré od nej zákon vyžaduje. Preto bol použitý § 92 ods. 2 O.s.p., z ktorého vyplýva, že ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania namiesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli.

Súd prvého stupňa správne v súlade s § 92 ods. 3 O.s.p. návrhu vyhovel, pretože sa preukázalo, že po začatí konania nastala skutočnosť uvedená v § 92 ods. 2 O.s.p., ten, kto mal vstúpiť namiesto navrhovateľa, s tým vyjadril súhlas. Súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje.

Doterajšia dlhodobo zaužívaná súdna prax a samotný komentár k § 92 O.s.p. (pozri napr. Občianske právo s vysvetlivkami, 2. zväzok, kolektív autorov pod vedením JUDr. V. N., CSc. z roku 1997, vydané IURA EDITION, strana 142 a nasl., ako i napr. Komentár k Občianskemu súdnemu poriadku, kolektív autorov pod vedením JUDr. J. K. z roku 2004 vydané EUROUNION, strana 193 a nasl.) uvádza, že súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v § 92 ods. 2 O.s.p. a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa, súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje.

Na zámenu účastníkov musia byť teda splnené tieto predpoklady:

-          právna skutočnosť nastala až po začatí konania,

-          účinkom právnej skutočnosti podľa hmotného práva musí byť prevod - komentár tu výslovne uvádza, napr. postúpenie pohľadávky,

-          návrh účastníka na zámenu účastníka, na ktorého boli prevedené práva, či povinnosti, o ktorých sa koná,

-          súhlas nového žalobcu.

Z uvedeného výkladu vyplýva, že ak sú splnené horeuvedené náležitosti, je povinnosťou súdu návrhu účastníka na zmenu účastníka v takomto prípade vyhovieť a súd následne pokračuje v konaní s tým, na koho práva a povinnosti boli prevedené.

Najvyšší súd ani nebol oprávnený o podanom odvolaní žalovaného v 1. rade konať, pretože mal v súlade s § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolanie odmietnuť, pretože bolo podané osobou, ktorá k tomu nie je oprávnená.

Gramatickým a logickým výkladom ustanovenia § 92 ods. 3 O.s.p. totiž možno dospieť k takému právnemu názoru, že ak sa súhlas odporcu nevyžaduje, neprináleží mu ani procesné právo na to, aby mohol proti rozhodnutiu súdu, ktorým pripustí zámenu účastníkov, podať odvolanie.

Je pravdou, že takéto uznesenie nie je expressis verbis upravené v § 202 ods. 2 a ods. 3 O.s.p. ako uznesenie, proti ktorému by nebolo možné podať odvolanie, avšak z dôvodu, že právo odvolania - vychádzajúc z výkladu § 92 ods. 2, ods. 3 O.s.p. - prináleží len pôvodnému navrhovateľovi, príp. tomu, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa, ak by súd návrhu na zámenu nevyhovEl.V žiadnom prípade však takéto právo neprináleží žalovanému. Aj tu sa Najvyšší súd vo svojom uznesení dopustil hrubého porušenia zákona a práva (R 28/2000).

Ničím nepodložený a v rozpore so zákonom je ďalší právny názor vyslovený v rozhodnutí, že nemožno postúpiť pohľadávku z právnickej osoby na fyzickú osobu v prípade, že majiteľom a konateľom právnickej osoby je tá istá osoba, na ktorú sa ako fyzickú osobu pohľadávka postupuje. Takéto konanie nie je ani v Obchodnom zákonníku, ani v Občianskom zákonníku zakázané - platí zásada upravená v Ústave SR v článku 2. ods. 3 "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá" a už vôbec nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto nepožíva právnu ochranu. Právnická osoba je osobou, ktorá je jednak zapísaná v obchodnom registri, má svoj špeciálny zákonom upravený právny režim a nič nebráni tomu, aby svoju pohľadávku mohla postúpiť na osobu fyzickú, i keď je táto zhodou okolností totožná s majiteľom a konateľom právnickej osoby.

Dňa 17. apríla 2000 bola uzavretá zmluva o prevzatí dlhu medzi pôvodným dlžníkom WSB C., spol. s r. o. a žalovaným v 1. rade, ako novým dlžníkom, za účasti žalobcu, spísaná v advokátskej kancelárii, kde žalovaný v 1. rade pri plnom vedomí v zastúpení predsedom a podpredsedom prevzal na seba dlh, ktorý je predmetom tohto sporu s tým, že sa jasne zaviazal, že tento dlh zaplatí žalobcovi najneskôr do 31. októbra 2000. Najvyšší súd tento jasný dôkaz ignoruje, keď uvádza, že ide o nejakú spornú, fiktívnu, domnelú alebo neistú pohľadávku žalobcu voči žalovanému, pretože tento právny úkon je jasný, zrozumiteľný a všetci jeho účastníci prehlásili, že mu porozumeli a na znak súhlasu ho aj podpísali.

Žalovaný v 1. rade až po tom, ako mu uplynula lehota splatnosti podľa zmluvy o prevzatí dlhu, oznámil, že odstupuje od tejto zmluvy, pretože ju uzavrel podľa jeho názoru v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok.

Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že navrhuje dovolanie odmietnuť z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, keďže nejde o konečné rozhodnutie vo veci.

Z odôvodnenia rozhodnutia:

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, preskúmal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

 Podľa ustanovenia § 92 ods. 2 O.s.p., ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli.

V zmysle ustanovenia § 92 ods. 3 O.s.p., súd návrhu podľa ods. 2 vyhovie, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa.

Odvolací súd citované zákonné ustanovenie v danej veci aplikoval nesprávne.

Návrh na zámenu účastníkov konania na strane žalobcu bol podaný v priebehu konania, a to 24. júna 2004. K tomuto návrhu bol pripojený originál zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá je zjavne predmetom tohto súdneho konania (t.j. pohľadávka vo výške 2 507 236,- Sk s prísl.), pričom, ako postupca je v zmluve uvedený I. S., s. r. o. a ako postupník je uvedený Ing. V. T.

Krajský súd v N. uznesením zo 17. septembra 2004, č. k. 16 Cb 64/2004-257, návrhu na zámenu účastníkov vyhovEl.Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný v 1. rade. Odvolací súd otázku prípustnosti odvolania neponechal bez povšimnutia a správne sa s ňou vyporiadal tak, že žalovaný je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti uvedenému uzneseniu. Aj keď v zmysle ustanovenia § 92 ods. 3 O.s.p. jeho súhlas so zámenou účastníkov sa nevyžaduje, Občiansky súdny poriadok možnosť podať odvolanie proti takémuto uzneseniu nevylučuje [§ 202 ods. 3 O.s.p.]. Preto námietky dovolateľa v tomto smere nie sú dôvodné.

Pokiaľ ide o návrh na zámenu účastníkov podľa cit. ustanovenia § 92 ods. 2 O.s.p., v tomto smere ustanovenie § 92 ods. 3 jednoznačne stanovuje podmienky, kedy je súd povinný takémuto návrhu vyhovieť, a teda procesný predpis túto otázku neponecháva na úvahu súdu. V danej veci boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 92 ods. 3 O.s.p. Nepochybne teda nastala právna skutočnosť uvedená v § 92 ods. 2 O.s.p., t.j. skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. Takouto právnou skutočnosťou v danom prípade je zmluva o postúpení pohľadávky z 3. mája 2004 (č.l. 256). Pokiaľ ide o možnosť postúpenia pohľadávky, žiadne ustanovenie platného právneho poriadku nevylučuje možnosť postúpenia pohľadávky aj v čase, keď je predmetom súdneho konania, naopak, takéto obmedzenie zmluvnej voľnosti by bolo v rozpore s článkom 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s ustanovením § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Veriteľ je teda oprávnený kedykoľvek postúpiť svoju pohľadávku inému a prípadné obmedzenia v tomto smere musia vyplývať zo zákona alebo rozhodnutia príslušného orgánu. Pokiaľ ide o pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, z obsahu spisu nevyplýva, že by právo postúpiť pohľadávku bolo nejakým spôsobom obmedzené (napr. podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Preto žalobca aj v priebehu súdneho konania bol oprávnený ju postúpiť inej osobe, a to, či už fyzickej alebo právnickej. K platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka. Napokon ustanovenie § 92 ods. 3 O.s.p. povinnosť súdu vyhovieť návrhu na zámenu účastníka konania neviaže na určitý charakter pohľadávky, či dlhu, ale viaže na to, či ohľadne nej (pohľadávky) nastala právna skutočnosť podľa ustanovenia § 92 ods. 2 O.s.p., teda či nastal prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. Samotné ustanovenie § 92 ods. 2, 3 O.s.p. vychádza z toho, že počas súdneho konania môže dôjsť k tomu, že pohľadávka, ktorá je predmetom konania, bude postúpená. Bolo by úplne nelogické, keby počas občianskeho súdneho konania nebolo možné disponovať s pohľadávkami, ktoré sú predmetom tohto konania. Tým by ohľadne pohľadávok sa stali zbytočnými predbežné opatrenia, lebo už samotným podaním žaloby by bolo zakázané nakladať s pohľadávkou, čo by nepochybne mohlo viesť k zneužívaniu občianskeho súdneho konania. Nemožno súhlasiť s právnym názorom odvolacieho súdu, že sporná pohľadávka sa stane pohľadávkou až rozhodnutím súdu. Pohľadávka nepochybne môže existovať bez ohľadu na to, či to deklaruje nejaké rozhodnutie súdu alebo iného orgánu, ako aj bez ohľadu na to, či to dlžník uznáva alebo nie. Predsa záväzok (záväzkový vzťah spravidla) nevzniká na základe rozhodnutia súdu, ale právo na plnenie (pohľadávka) vzniká spravidla z právnych úkonov (§ 488, § 489 Občianskeho zákonníka), a to objektívne a súdne rozhodnutie až následne deklaruje existenciu (ale nezakladá vznik) príslušného právneho úkonu a deklaruje už existujúcu povinnosť (napr. povinnosť zaplatiť) plniť, a to aj s príslušenstvom (úroky sa prisudzujú nie odo dňa vydania súdneho rozhodnutia, ale odo dňa, keď je dlžník v omeškaní).

Komentár:

Predmetný judikát Najvyššieho súdu SR (uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov pod č. R 41/2008) si pripomíname z dôvodu, že nie všetky súdy prvej inštancie tento judikát reflektujú a rozhodujú v duchu právneho názoru, ktorý je v ňom vyslovený (preto bude skôr komentovaná nesprávna prax niektorých súdov prvej inštancie, pričom tento komentovaný judikát bude slúžiť ako opora nami prezentovaných názorov). Nedávno sme sa v praxi stretli s rozhodnutím prvoinštančného súdu, ktorý konštatoval, že „pohľadávkami spôsobilými na započítanie sú pohľadávky, ktoré sú nesporné a ktorých oprávnenosť strany konania vzájomne voči sebe uznávajú. V danom prípade však pohľadávka žalovaného voči žalobcovi nebola žalobcom uznaná. Argumentáciu žalovaného o započítaní pohľadávok vyhodnotil súd ako nedôvodnú, keďže nebol preukázaný právny základ, respektíve oprávnenosť tejto pohľadávky. Predmetná pohľadávka by mohla byť spôsobilá na započítanie do výšky uplatneného nároku zo strany žalobcu v prípade, ak by bola žalobcom uznaná, ak by o nej existovali nepochybné dôkazy čo do základu a aj čo do výšky, respektíve ak by o tejto pohľadávke rozhodol súd na základe žaloby podanej žalovaným, k čomu v danom prípade nedošlo. Súd zároveň poukazuje na to, že žalovaný nespochybnil nárok žalobcu. Keďže sporné pohľadávky nie je možné započítať, lebo ide o nespôsobilé pohľadávky na započítanie, teda pohľadávka žalobcu nemohla zaniknúť a žalovaný nárok žalobcu žiadnym spôsobom nespochybnil, súd rozhodol tak, že priznal žalobcovi nárok na zaplatenie žalovanej sumy“.

Podotýkame, že súd sa v danom prípade vôbec nezaoberal oprávnenosťou pohľadávky žalovaného, t. j. ex ante konštatoval, že pohľadávku, ktorú žalobca neuznal, nemožno započítať – k tomuto záveru dospel automaticky bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou pohľadávky žalovaného. Súd prvej inštancie svojim záverom úplne paralyzoval procesný inštitút tzv. kompenzačnej námietky, pričom mu k tomu postačovalo samotné tvrdenie žalobcu o spornosti a neuznaní pohľadávky žalovaného, aby vyhodnotil pohľadávku žalovaného ako nespôsobilú na započítanie.

Úvodom je potrebné zdôrazniť, že žalovaný je oprávnený v rámci procesnej obrany uplatniť v prebiehajúcom spore vzájomný nárok spôsobilý na započítanie proti žalobcovi – ide o pohľadávku, ktorú je možné jednostranne započítať proti žalobou uplatnenej pohľadávke v zmysle právnych noriem hmotného práva (§ 580 a nasl. OZ alebo § 358 ObchZ). Započítanie pohľadávok je jedným zo zákonných spôsobov zániku záväzku, pričom z povahy započítania vyplýva, že osoba uskutočňujúca započítací úkon nepopiera pohľadávku, proti ktorej započítanie smeruje. Ak teda žalovaný vznesie v sporovom konaní tzv. kompenzačnú námietku, súd ju posúdi podľa predpisov hmotného práva. Táto kompenzačná námietka sa považuje za hmotnoprávnu námietku (§ 152 CSP), ktorú zákon zaraďuje medzi prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP). Súd je povinný vyhodnotiť  započítací úkon žalovaného z hľadiska jeho hmotnoprávnej prípustnosti.

Žalovaný môže účinne započítať akúkoľvek pohľadávku, ak to nie je v rozpore s hmotným právom, t. j. môže ísť o judikovanú pohľadávku , uznanú pohľadávku, pohľadávku, ktorá je predmetom iného konania, pohľadávku, ktorú žalovaný na súde neuplatnil, pohľadávku, ktorú žalobcu popiera a pod. (Sedlačko, F. in.: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 550).

Ak súd vyhodnotí započítanie pohľadávky ako platný úkon, žalobu z tohto dôvodu zamietne do výšky navzájom zaniknutých záväzkov – súd teda samostatným výrokom nerozhoduje pri procesnej obrane spočívajúcej v kompenzačnej námietke o pohľadávke uplatnenej žalovaným na započítanie. Kompenzačný úkon a jeho právne účinky posudzuje súd ako predbežnú otázku a vysporiada sa s ňou v odôvodnení zamietavého výroku rozhodnutia vo veci samej.

Právny názor súdu prvej inštancie o spôsobilosti pohľadávok na započítanie, v zmysle ktorého je údajne možné uskutočniť započítanie pohľadávok len v prípade, ak ide o pohľadávky, ktoré sú nesporné, resp. pohľadávky, ktoré strany konania vzájomné uznávajú, nemá oporu v žiadnom právnom predpise a tento právny názor nie je ani v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou (viď napr. komentované rozhodnutie ako aj napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 2Obdo/31/2009 zo dňa 11. novembra 2009; uznesenie NS SR, sp. zn. 1Obdo V 9/2007 zo dňa 30. apríla 2009).

Akceptovanie právneho názoru súdu prvej inštancie by v praxi znamenalo elimináciu možnosti využívania inštitútu započítania pohľadávok a v procesnej rovine inštitútu kompenzačnej námietky. Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že právna úprava pozná aj inštitút jednostranného započítania pohľadávky - na započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 M Cdo 11/2008 zo dňa 26. mája 2010).

Podmienkou platného jednostranného započítania je okrem iného aj pravosť a existencia (dôvodnosť) pohľadávky, ktorá znamená súdnu vymáhateľnosť a pod ktorou je potrebné rozumieť spôsobilosť pohľadávky pre úspešné súdne uplatnenie. Pokiaľ sa prejaví snaha započítať pohľadávku, ktorej pravosť a výška sú sporné, zánik vzájomných pohľadávok môže nastať až po riadnom zistení pravosti a splatnosti spornej pohľadávky. Z tohto dôvodu je možné jednostranne započítať aj takú pohľadávku, ktorú druhá strana spochybnila, resp. ju neuznala – súd sa v takom prípade musí zaoberať dôvodnosťou tejto pohľadávky, t. j. riadne ju posúdiť a až po tomto posúdení rozhodnúť. V žiadnom prípade nemôže a priori odmietnuť túto procesnú obranu žalovaného bez náležitého preskúmania existencie a dôvodnosti pohľadávky.

Podľa nášho názoru je povinnosťou súdu prejudiciálne posúdiť otázku (ne)spornosti pohľadávky z hľadiska všetkých aspektov potrebných na vyhodnotenie, či táto pohľadávka existuje alebo nie (oprávnenosť pohľadávky/právna existencia pohľadávky), a následne po tomto zistení v závislosti od jej posúdenia, rozhodnúť o dôvodnosti procesnej obrany spočívajúcej v kompenzačnej námietke vznesenej zo strany žalovaného. Tento názor zastáva aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej „sporná“ pohľadávka (t. j. jednostranné započítanie pohľadávky, ktorú druhá strana neuznáva) nepredstavuje prekážku v tom, aby bola uplatnená kompenzačná námietka v konaní a súd túto pohľadávku z hľadiska jej existencie/oprávnenosti prejudiciálne posúdil.

Právny názor súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že sa oprávnenosťou pohľadávky žalovaného nemusí bližšie zaoberať, nakoľko mu postačuje tvrdenie žalobcu, že pohľadávku žalovaného považuje za spornú a neuznanú, je z vyššie uvedených dôvodov absolútne nesprávny. V tejto súvislosti si dovoľujeme uviesť, že tento právny názor súdu považujeme za neakceptovateľný a úplne popierajúci význam inštitútov vzájomnej žaloby a kompenzačnej námietky ako prostriedku procesnej obrany žalovaného. Tieto inštitúty sú svojou povahou a cieľom totožné ako samostatná žaloba, avšak ich účelom je dosiahnuť stav procesnej ekonómie, t. j. eliminovať vznik viacerých súdnych konaní, ak je možné rozhodovať o nárokoch strán sporu v rámci jedného konania. Preto považujeme za neprijateľné, aby si musel žalovaný (ako to konštatuje súd prvej inštancie) uplatňovať svoj nárok samostatnou žalobou, za situácie, keď mu procesný predpis umožňuje zvoliť ako prostriedok procesnej obrany tzv. započítaciu námietku v zmysle § 147 CSP.

Na doplnenie zvýrazňujeme neprijateľnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého je vo svojej podstate vylúčené jednostranné započítanie pohľadávky – súd totiž vychádzal z toho, že žalobca so započítaním nesúhlasil, preto je započítanie vylúčené. Tento záver súdu však popiera zákonné delenie započítania na jednostranné započítanie a na započítanie dohodou, čo je v zjavnom rozpore s hmotným právom.

Záverom uvádzame, že v prípade akceptácie postupu súdu prvej inštancie, ktorý sa žiadnym spôsobom nepokúsil vysporiadať s dôvodnosťou pohľadávky žalovaného, teda jej spôsobilosťou na započítanie, by v praxi dochádzalo k situáciám, ktorá by fakticky znamenali zamedzenie možnosti jednostranne započítať pohľadávku, pretože nesúhlas druhej strany so započítaním, by automaticky znamenal nemožnosť jednostranného započítania a obsolentnosť právnej normy upravujúcej kompenzačnú námietku ako prostriedok procesnej obrany žalovaného.

O špecifikách započítania v pracovnom práve pozri TU

Celý text rozhodnutia TU


Spracovanie a komentár k rozhodnutiu: Tomáš Čentík, 6. december 2017

Ilustračné foto: ulpianus.sk

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: