Zákonné oslobodenie spotrebiteľa od súdneho poplatku

Pokiaľ navrhovateľ v prejednávanej veci z dôvodu nezhotovenia diela odporcom v dohodnutom čase účinne odstúpil od nimi uzavretej zmluvy o dielo, zmluva sa od začiatku zrušila. Ak už navrhovateľ na základe tejto zmluvy poskytol odporcovi ako preddavok peňažné plnenie, došlo u odporcu k majetkovému prospechu, ktorý je povinný vydať (vrátiť) navrhovateľovi, na úkor ktorého ho získal. V takom prípade ale právo domáhať sa zaplatenia sumy zodpovedajúcej tomuto peňažnému plneniu nevyplýva zo (zrušenej) zmluvy, ale z toho, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že v konaní o návrhu na vrátenie preddavku zaplateného navrhovateľom (ako objednávateľom) odporcovi (ako zhotoviteľovi) na základe zmluvy o dielo, od ktorej navrhovateľ z dôvodu nezhotovenia diela v dohodnutom čase účinne odstúpil (čím došlo k zrušeniu tejto zmluvy od začiatku), sa na navrhovateľa nevzťahuje oslobodenie od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch, lebo v takom konaní navrhovateľ nie je „spotrebiteľom domáhajúcim sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu“, ale je osobou, ktorá sa domáha vydania na jej úkor získaného bezdôvodného obohatenia.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14. júna 2010, sp. zn. 3 Cdo/108/2010)

Zhrnutie skutkového stavu:

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania žiadal, aby odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu 1 280 €. Opodstatnenosť návrhu vyvodzoval z toho, že 29. apríla 2009 uzavrel s odporcom zmluvu o dielo, predmetom ktorej bola dodávka a montáž plastových okien. Na základe tejto zmluvy zaplatil odporcovi 30. apríla 2009 preddavok 1 280 €. Keďže dielo nebolo zhotovené v dohodnutom čase, 8. septembra 2009 od zmluvy o dielo odstúpil a odporcu vyzval na vrátenie zaplateného preddavku. Preddavok mu ale vrátený nebol, preto sa ochrany svojho práva domáhal na súde. V návrhu tiež uviedol, že ako spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva je podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) oslobodený od platenia súdneho poplatku.

Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením z 15. februára 2010 č.k. 5 Ro 298/2009-29 zastavil konanie, lebo navrhovateľ napriek výzve a poučeniu súdu o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku nezaplatil poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch). V odôvodnení uznesenia súd uviedol, že 20. januára 2010 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania vo výške 76,50 €. Navrhovateľ však, vychádzajúc z názoru, že je od poplatku oslobodený podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch, poplatok nezaplatil. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že uplatňuje ochranu práva zo spotrebiteľskej zmluvy; po odstúpení od zmluvy o dielo už na strane navrhovateľa jednoznačne nejde o spotrebiteľa domáhajúceho sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu (§ 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch), ale o subjekt domáhajúci sa vydania bezdôvodného obohatenia získaného na jeho úkor.

Proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa podal navrhovateľ odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 31. marca 2010 sp. zn. 12 Co 83/2010 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že sa stotožnil s právnym posúdením, na ktorom založil rozhodnutie súd prvého stupňa. Zdôraznil, že nemožno akceptovať názor, v zmysle ktorého sa oslobodenie od poplatkovej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch bez ďalšieho vzťahuje aj na poplatníka uplatňujúceho právo na vrátenie bezdôvodného obohatenia. Keďže navrhovateľ nebol oslobodený od poplatkovej povinnosti a súdny poplatok, na zaplatenie ktorého bol vyzvaný, v stanovenom čase nezaplatil, súd prvého stupňa správne rozhodol o zastavení konania.

Uznesenie odvolacieho súdu napadol navrhovateľ dovolaním. Uviedol, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že došlo k zastaveniu konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch), pričom návrh na začatie tohto konania podal subjekt zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch. Aj s poukazom na písomné vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 (č.l. 50 spisu) dovolateľ zdôraznil, že účelom tohto zákonného ustanovenia bolo upraviť úplné oslobodenie spotrebiteľa od súdnych poplatkov vo všetkých konaniach, ktoré majú základ v spotrebiteľskej zmluve. Vzhľadom na procesnú vadu, ku ktorej došlo v konaniach na súdoch oboch nižších stupňov, navrhovateľ žiadal ich rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia rozhodnutia:

Podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch je od poplatku oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.

V dovolacom konaní bolo potrebné vyriešiť otázku, či sa v preskúmavanej veci vzťahovalo na navrhovateľa oslobodenie od súdnych poplatkoch podľa uvedeného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch. Správne vyriešenie tejto otázky vyžaduje bližšiu analýzu konkrétnych okolností, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje nárok na zaplatenie požadovanej sumy (porovnaj obdobne tiež R 28/2007).

Za účelom zabezpečenia podkladov nevyhnutných pre posúdenie, z ktorého právneho vzťahu je vyvodzovaný návrhom uplatnený nárok, ukladá zákon navrhovateľovi povinnosť uviesť vždy už v návrhu na začatie konania rozhodujúce skutočnosti (§ 79 ods.1 O.s.p.), ktoré majú súdu umožniť, aby daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov, významných pre posúdenie rôznych otázok povahy finančnoprávnej (vrátane oslobodenia od platenia súdneho poplatku), procesnoprávnej a hmotnoprávnej.

Navrhovateľ je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a odôvodniť (je totiž vždy vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu); ak ho ale navrhovateľ predsa len právne vyhodnotí, súd tým nie je viazaný.

Z toho, čo navrhovateľ uviedol v priebehu konania na súdoch nižších stupňov a zopakoval v dovolaní, je zrejmé, že pri uplatnení nároku na zaplatenie spornej sumy (ako ním zaplateného preddavku) považoval za rozhodujúce to, že s odporcom uzavrel (podľa jeho právneho názoru spotrebiteľskú) zmluvu, od ktorej (ako spotrebiteľ) účinne odstúpil z dôvodu, že odporca mu v dohodnutej lehote neposkytol plnenie podľa tejto zmluvy.

V zmysle § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Pokiaľ navrhovateľ v prejednávanej veci z dôvodu nezhotovenia diela odporcom v dohodnutom čase účinne odstúpil od nimi uzavretej zmluvy o dielo, zmluva sa od začiatku zrušila. Ak už navrhovateľ na základe tejto zmluvy poskytol odporcovi ako preddavok peňažné plnenie, došlo u odporcu k majetkovému prospechu, ktorý je povinný vydať (vrátiť) navrhovateľovi, na úkor ktorého ho získal. V takom prípade ale právo domáhať sa zaplatenia sumy zodpovedajúcej tomuto peňažnému plneniu nevyplýva zo (zrušenej) zmluvy, ale z toho, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia.

V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že v konaní o návrhu na vrátenie preddavku zaplateného navrhovateľom (ako objednávateľom) odporcovi (ako zhotoviteľovi) na základe zmluvy o dielo, od ktorej navrhovateľ z dôvodu nezhotovenia diela v dohodnutom čase účinne odstúpil (čím došlo k zrušeniu tejto zmluvy od začiatku), sa na navrhovateľa nevzťahuje oslobodenie od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch, lebo v takom konaní navrhovateľ nie je „spotrebiteľom domáhajúcim sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu“, ale je osobou, ktorá sa domáha vydania na jej úkor získaného bezdôvodného obohatenia.

Keďže na navrhovateľa sa v danom prípade nevzťahovalo oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch, postupoval súd prvého stupňa v súlade so zákonom, pokiaľ konanie zastavil z dôvodu, že navrhovateľ napriek súdnej výzve a poučeniu nezaplatil súdny poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania; rovnako postupoval v súlade so zákonom odvolací súd, ktorý rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Zákonu zodpovedajúci postup súdov oboch nižších stupňov nemohol mať za následok odňatie možnosti navrhovateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Komentár:

Predmetný judikát sa týka otázky, ktorá je v súdnej praxi posudzovaná nejednotne, a to či žalobca, ktorý si uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu odstúpenia od spotrebiteľskej zmluvy, má naďalej postavenie spotrebiteľa, na základe ktorého je ex lege oslobodený od poplatkovej povinnosti, alebo zrušením zmluvy v dôsledku odstúpenia jeho postavenie spotrebiteľa zaniklo, a neexistuje ani jeho oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok. Posúdenie tejto otázky je mimoriadne dôležité, pretože zaplatenie súdneho poplatku môže predstavovať jeden z faktorov, prečo spotrebiteľ rezignuje na uplatnenie aj nesporných nárokov.

Zavedenie oslobodenia spotrebiteľa od súdnych poplatkov priniesol zákon č. 465/2008 Z. z., ktorý novelizoval § 4 zákona o súdnych poplatkoch – podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. za) od poplatku je oslobodený  spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Ako osobitný predpis zákon o súdnych poplatkoch informatívno-exemplifikatívne uvádza § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), ktorý ustanovuje: „Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.“ Z uvedeného ustanovenia vyplýva záver, že môže ísť o domáhanie sa akýchkoľvek práv, ktoré boli porušené a ktoré spotrebiteľovi priznáva ktorýkoľvek zákon.

K poznámke pod čiarou je potrebné uviesť, že v zmysle legislatívnych pravidiel tvorby zákonov uverejnených v Zbierke zákonov nemá poznámka pod čiarou všeobecne záväzný charakter, ale iba informatívnu hodnotu. To, že sa v poznámke pod čiarou uvádza len odkaz na zákon o ochrane spotrebiteľa neznamená, že pod osobitný predpis by nemohol byť subsumovaný aj iný zákon, napr. Občiansky zákonník. Výpočet právnych predpisov v poznámke pod čiarou preto nemožno považovať za taxatívny. Odkaz v poznámke pod čiarou teda nie je právne relevantný, čo potvrdzuje aj súdna prax[1].

Účelom oslobodenia spotrebiteľa od súdnych poplatkov bolo pravdepodobne eliminovať odradzujúci účinok platenia súdnych poplatkov, keďže spotrebitelia sa vzdávali uplatňovať svoje nároky súdnou cestou, resp. brániť svoje práva, či už v pozícii žalovaného (obrana proti platobnému rozkazu) alebo povinného (obrana proti exekúcii).

Komentovaný judikát prezentuje názor, podľa ktorého zánikom spotrebiteľskej zmluvy (v dôsledku odstúpenia) zaniká aj právny status spotrebiteľa, v dôsledku čoho nemôže dôjsť k subsumovaniu pod § 4 ods. 2 písm. za) zákona o súdnych poplatkoch, ktorý ustanovuje, že od poplatku je oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa svojho práva.

Opačne pristúpil k posúdeniu tejto otázky Krajský súdu v Žiline[2], ktorý judikoval nasledovne: „Krajský súd jednohlasne rozhodol, že ak má žaloba základ vo vzťahu medzi účastníkmi, ktorý bol spotrebiteľským vzťahom, má navrhovateľ postavenie spotrebiteľa, a teda sa na neho vzťahuje zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. Spotrebiteľ je preto od súdnych poplatkov zo zákona oslobodený aj v konaniach, ktorých predmetom je vymoženie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením zo spotrebiteľských zmlúv - „ ...nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia má základ v spotrebiteľskej zmluve ....“.

Rovnako rozhodol aj Krajský súd v Prešove[3], ktorý uviedol nasledovné: „Krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu, ktorým zastavil konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia pre nezaplatenie súdneho poplatku spotrebiteľom. Krajský súd ustálil, že spotrebiteľ je priamo zo zákona od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb.) oslobodený vo všetkých sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy a aj v každom konaní, ktoré má (v rovine nárokov) svoj základ v spotrebiteľskej zmluve. Aj právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré uplatňuje spotrebiteľ od dodávateľa je právom podľa osobitného predpisu v súlade s ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa“.

V tejto otázke sa prikláňame k názoru, ktorý preferuje oslobodenie spotrebiteľa od súdneho poplatku. So zrušením spotrebiteľskej zmluvy v dôsledku odstúpenia teda nezaniká aj právny status spotrebiteľa. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve, t. j. je nerozlučne spätý so spotrebiteľským vzťahom a bezprostredne s ním súvisí. Navyše, do takejto situácie by spotrebiteľ nebol postavený, ak by si dodávateľ plnil svoje povinnosti riadne a včas, čiže spotrebiteľ nemôže stratiť výhodu v podobe oslobodenia od súdneho poplatku v dôsledku nedodržania povinností zo strany dodávateľa, pričom jedinou možnosťou spotrebiteľa bolo odstúpenie od zmluvy, aby sa domohol svojich práv. Vo všeobecnosti je spotrebiteľ oslobodený od súdneho poplatku vo všetkých súdnych konaniach, v ktorých je druhou stranou dodávateľ (podnikateľ) a spor vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy (má v nej základ), hoci táto zanikla ab initio.

Odstúpenie od zmluvy je potrebné chápať ako tzv. predstupeň, ktorý je spotrebiteľ „nútený absolvovať“, aby sa mohol domáhať vydania peňažného plnenia, ktoré poskytol dodávateľovi pred tým, ako tento porušil svoju povinnosť. Bolo by proti logike celej koncepcie ochrany spotrebiteľa, ak by sme na určitú osobu nazerali ako na spotrebiteľa v štádiu, keď poskytuje peňažné plnenie s cieľom získania tovaru alebo služby, a v štádiu, ak toto poskytnuté peňažné plnenie žiada späť z dôvodu porušenia povinnosti dodávateľa mu tento status spotrebiteľa odňali. Odhliadnuc od formálnej stránky veci, materiálne v tomto prípade ide o zrkadlovo obrátenú povinnosť dodávateľa (povinnosť vykonať určitú službu sa transformovala na povinnosť vrátiť peňažné prostriedky). V naznačenej súvislosti treba vychádzať z pozície spotrebiteľa pred odstúpením a nahliadať na odstúpenie z pohľadu  dôvodu, ktorý ho viedol k tomuto právnemu kroku. Jediným dôvodom je v tomto prípade dosiahnutie vrátenia peňažného plnenia za tovar alebo službu. Vo svojej podstate je právny vzťah, ktorý vznikol z bezdôvodného obohatenia, polaritným obrazom spotrebiteľského zmluvného právneho vzťahu. Tieto právne vzťahy majú teda rovnaký obsah, len obrátený.

Nemožno súhlasiť ani s názorom, že odstúpením od zmluvy zaniká status spotrebiteľa, ktorý nie je viazaný iba na záväzkové vzťahy vzniknuté na základe právnych úkonov (zmlúv), pretože spotrebiteľ môže vystupovať aj v deliktuálnych (kvázideliktuálnych) záväzkovo-právnych vzťahoch (náhrada škody[4], nároky z vadných plnení[5], nároky z bezdôvodného obohatenia a pod.).

Podľa súčasného právneho stavu spotrebiteľ musí dodržať postupnosť právnych krokov, aby dosiahol svoje právo, a to (i) odstúpiť od zmluvy a (ii) následne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia,  ktoré vo svojej jednote predstavujú jeho spotrebiteľské právo na vydanie poskytnutého peňažného plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. S právom na odstúpenie od zmluvy je spojené právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, preto tieto práva nemožno chápať oddelene, ale vo vzájomnej koherencii a jednote. Spotrebiteľ neodstupuje od zmluvy pre samotné odstúpenie, ale preto, aby vyvolal s tým spojené právne dôsledky (dosiahol vrátenie peňažného plnenia). Opačný výklad, ktorý by považoval právo na odstúpenie od zmluvy za spotrebiteľské a právo na vydanie poskytnutého plnenia z tejto zmluvy za „nespotrebiteľské“ by bol výkladom ad absurdum. Inštitút odstúpenia od zmluvy sám o sebe nemá pre spotrebiteľa žiadny význam. K naplneniu jeho zmyslu dochádza až v štádiu domáhania sa vydania poskytnutého plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia. Právo na odstúpenie od zmluvy v tomto smere predstavuje tzv. neúplné právo.

Vyššie uvedenú argumentáciu možno podporiť aj jedným z názorových prúdov[6] vo vede občianskeho práva, ktorý presadzuje koncepciu chápania zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie ako hrozbu sankciou, ktorá tu existuje súčasne s primárnou právnou povinnosťou (tvorí latentnú súčasť pôvodného právneho vzťahu). Táto zodpovednosť je v tomto smere prítomná už počas trvania spotrebiteľského zmluvného vzťahu, pričom sa aktivizuje až v momente porušenia právnej povinnosti v spojení s odstúpením od zmluvy. I touto teóriou možno odôvodniť, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia má svoj základ v zmluvnom vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, t. j. že ide o spotrebiteľské právo. Bezdôvodné obohatenie existuje paralelne so zmluvným vzťahom v neaktívnej podobe, pričom k jeho vzniku dochádza až kumulatívnym splnením vyššie uvedených podmienok.

V rámci skúmanej problematiky možno použiť výklad argumentum per analogiam. Podľa § 8 zákona č. 108/2000 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji „odstúpením spotrebiteľa od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje....predávajúci je povinný vrátiť spotrebiteľovi cenu zaplatenú za tovar alebo za službu alebo vrátiť spotrebiteľovi preddavok najneskôr v lehote 15 dní odo dňa odstúpenia od zmluvy“. Z toho vyplýva, že spotrebiteľ sa považuje za spotrebiteľa aj po tom, ako odstúpil od zmluvy, ktorá sa v dôsledku odstúpenia zrušila, čo však neznamená, že zaniklo jeho spotrebiteľské právo na vrátenie ceny za tovar alebo službu. S rovnakou situáciou počíta § 53 ods. 4 písm. e) OZ v rámci úpravy neprijateľných zmluvných podmienok, podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považujú okrem iného také ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré „umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi“. Ako možno vidieť z viacerých ustanovení relevantných právnych predpisov vyplýva záver, že aj po odstúpení od zmluvy zostáva postavenie spotrebiteľa zachované, čo mu umožňuje splniť predpoklady na oslobodenie od súdneho poplatku.

Na úrovni Najvyššieho súdu SR existuje protichodné rozhodnutie[7], podľa ktorého nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve a preto má žalobca postavenie spotrebiteľa, v dôsledku čoho sa na neho vzťahuje zákonné oslobodenie od súdnych poplatkoch podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Najvyšší súd SR v tejto súvislosti dodáva, že pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa a v tejto súvislosti aj v rámci ukladania poplatkovej povinnosti treba uprednostniť výklad, ktorý je na prospech poplatníka.

Cieľom oslobodenia spotrebiteľov od súdnych poplatkov priamo zo zákona bolo preklenutie ich zábran uplatňovať svoje nároky na súde v postavení žalobcu, resp. brániť svoje práva v pozícii žalovaného alebo povinného voči dodávateľom ako silnejšej zmluvnej strane určujúcej obsah zmluvy, ktorá súčasne stanovuje aj podmienky jej realizácie. Zo znenia poznámky 4aa/ k § 4 ods. 2 písm. za/ poplatkového zákona je zrejmé, že tento uvádza len príkladmy, nie taxatívny výpočet možných právnych predpisov, na základe ktorých spotrebiteľ môže uplatniť svoje práva na súde bez toho, aby bol povinný zaplatiť súdny poplatok („Napríklad...“). Príkladmo je uvedený zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, čo však neznamená, že spotrebiteľ sa svojho práva na súde nemôže domáhať aj na základe iných právnych predpisov, vrátane základného kódexu civilného práva, a to Občianskeho zákonníka

Celý text rozhodnutia TU a TU.

Spracovanie a komentár k rozhodnutiu: Tomáš Čentík, 5. január 2019

Ilustračné foto: pixabay.com


[1] Napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 9So/81/2010 zo dňa 24. novembra 2010; rozsudok NS SR, sp. zn. 5Sžf/20/2009 zo dňa 30. septembra 2010.

[2] uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/132/2011 zo dňa 30. mája 2011.

[3] uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/119/2011 zo dňa 13. septembra 2011.

[4] Napr. zákon o ochrane spotrebiteľa explicitne v  § 3 ods. 1 ustanovuje, že spotrebiteľ má nárok na náhradu škody.

[5] Napr. § 3 ods. 1 v spojení s  § 18 zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj §§622 a 623 Občianskeho zákonníka.

[6] Názorový prúd prezentovaný významným právnym teoretikom Viktorom Knappom. Bližšie pozri: KNAPP, V.: Některé úvahy o odpovědnosti v občanském právu. Stát a právo, I., 1956, s. 66-85.

[7] uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013 – dostupné TU alebo TU.

 

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: