Vzájomná reštitučná povinnosť a formulácia žalobného návrhu

V dôsledku vzájomnej viazanosti a podmienenosti práv a povinností účastníkov zo zrušenej zmluvy (§ 457 Občianskeho zákonníka) je aj procesné uplatnenie a uspokojenie práva jednej zmluvnej strany (na vrátenie ceny diela) viazané na uspokojenie obdobného práva druhej zmluvnej strany (na vrátenie predmetu diela) a že povinnosť jednej z nich plniť je viazaná na rovnakú povinnosť druhej. Žiadna z nich teda nemôže samostatne uplatniť svoje právo na plnenie, poskytnuté podľa zrušenej zmluvy, lebo § 457 Občianskeho zákonníka upravuje nielen spôsob, ale aj rozsah vzájomného plnenia.

So zreteľom na uvedené sa žalobcovia v prejednávanej veci mohli domáhať na súde vrátenia svojho plnenia bez toho, aby v žalobe vyjadrili podmienenosť tohto plnenia nárokom druhej strany, len ak by sami neboli povinní vrátiť plnenie žalovanému (teda len ak by podľa zrušenej zmluvy plnil výlučne on alebo ak by do vyhlásenia rozsudku splnili svoju povinnosť vrátiť žalovanému jeho plnenie). Zo spisu ale vyplýva, že o tieto prípady v danej veci nešlo. Vzhľadom na to sa žalobcovia nemohli domáhať samostatného plnenia, ale mali vyššie uvedenú vzájomnosť a podmienenosť práv a povinností účastníkov primerane vyjadriť v petite žaloby. Keďže žalobcovia v petite žaloby túto vzájomnú viazanosť reštitučných povinností účastníkov nevyjadrili a súd bol viazaný ich žalobným návrhom (§ 153 ods. 2 O.s.p.), nemohla byť ich žaloba už z tohto dôvodu úspešná. Za daného skutkového stavu nebolo možné vyhovieť žalobe, ktorá nezodpovedala § 457 Občianskeho zákonníka a ani prekročiť žalobný návrh a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti oboch účastníkov vrátiť si poskytnuté plnenia.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2009, sp. zn. 3Cdo/115/2008)

Zhrnutie skutkového stavu:

Žalobcovia 1/, 2/ sa v konaní domáhali, aby žalovaný bol zaviazaný zaplatiť im 90 000 Sk s 18 % úrokom z omeškania od 29. septembra 2001 do zaplatenia. Na odôvodnenie žaloby uviedli, že uzavreli so žalovaným zmluvu o dielo, na základe ktorej žalovaný v septembri 1999 vyrobil, dodal a následne zabudoval na ich stavbe nachádzajúcej sa v mestskej časti M. euro okná a vnútorné dvere za cenu 90 000 Sk. Vady zhotoveného diela reklamovali vo februári 2000, po ich odstránení následne 6. februára 2001 a keďže vady sa stále vyskytovali, listom z 26. septembra 2001 odstúpili od zmluvy o dielo (§ 623 Občianskeho zákonníka) a žiadali vrátiť nimi zaplatenú cenu diela.

Žalovaný spochybnil dohodnutú cenu diela uvádzanú žalobcami, ktorá podľa neho bola 50 000 Sk a nie 90 000 Sk, ako i čas dodania diela žalobcov; podľa neho bolo dielo dodané už v júli 1999 a nie v septembri 1999 ako tvrdia žalobcovia. Keďže žalobcovia prvý krát vady diela reklamovali 6. februára 2001, ich nárok považoval za prekludovaný, nakoľko nebol uplatnený v 6 mesačnej lehote v zmysle § 599 ods. l Občianskeho zákonníka, a žalobcovia už nemohli od zmluvy platne odstúpiť. Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom z 31. mája 2007 č.k. 3 C 800/2001-160 žalovanému uložil povinnosť v lehote troch dní zaplatiť žalobcom 90 000 Sk spolu s 18 % úrokom z omeškania od 29. septembra 2001 do zaplatenia a nahradiť im trovy konania vo výške 30 690 Sk. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že so zreteľom na vady vyskytujúce sa na diele, ktoré bolo potrebné považovať za vady neodstrániteľné, žalobcovia platne odstúpili od zmluvy a ich nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je čo do základu opodstatnený. Ustálil, že v danom prípade bolo možné vady reklamovať v 18 mesačnej záručnej dobe, nakoľko predmet diela bol zabudovaný do rodinného domu žalobcov a stal sa súčasťou stavby a uzavrel, že i za stavu, keby záručná doba začala plynúť od júla 1999, reklamácie žalobcov boli uplatnené v rámci zákonom stanovenej záručnej doby, a to aj v prípade, že by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobcovia vady diela po prvý krát reklamovali až 6. februára 2001. Nakoľko zo strany žalobcov došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy o dielo, vzniklo na strane účastníkom zmluvy právo požadovať vzájomne to, čo si plnili a na druhej strane súčasne povinnosť vydať druhému to, čo bolo plnené. Keďže mal preukázané, že žalobcovia vyplatili žalovanému za dodávku predmetu diela a jeho montáž sumu 90 000 Sk a nie len 50 000 Sk ako to potvrdili podpisom na príjmovom doklade, sumu 90 000 Sk považoval za bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, a preto ho zaviazal na vrátenie tejto sumy. O príslušenstve rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 19. februára 2008 sp. zn. 17 Co 219/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcom uložil povinnosť nahradiť žalovanému do troch dní trovy konania v sume 36 714 Sk do rúk jeho zástupcu JUDr. D.. V odôvodnení uviedol, že žalobcami uplatnené právo na vrátenie ceny zo zrušenej zmluvy o dielo je vzájomne podmienené právom žalovaného na vrátenie predmetu zhotoveného a dodaného diela; plnenia sa v takom prípade môže domáhať len ten, kto už sám svoj dlh splnil, alebo je pripravený ho splniť (§ 560Občianskeho zákonníka). Žalobu bolo v prejednávanej veci potrebné zamietnuť z dôvodu, že žalobcovia v nej túto podmienenosť vzájomných plnení účastníkov daného právneho vzťahu nevyjadrili; žaloba nezodpovedala synalagmatickému záväzku, a preto povinnosť uložená súdom prvého stupňa bola v rozpore s § 457 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej rozhodol odvolací súd o trovách prvostupňového konania a odvolacieho konania a rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § l42 ods. l O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Záver odvolacieho súdu, že žaloba nezodpovedala synalagmatickému záväzku a následná povinnosť uložená rozhodnutím súdu prvého stupňa bola v rozpore s § 457 Občianskeho zákonníka, nepovažovali za správny z dôvodu, že nevychádza z návrhov žalobcov podaných v predmetnom konaní. V tomto smere poukázali na ich vyjadrenie z 29. mája 2007, ktoré podali po obdržaní znaleckého posudku č. l08/2003 znalca Ing. A. a znaleckého posudku č. 1/2007 znalca Ing. K., a ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa 30. mája 2007, v ktorom požiadali o úpravu petitu v tom, že žiadali, aby žalovaný vydal – uhradil žalobcom cenu diela v sume 90 000 Sk aj s príslušenstvom. Táto úprava petitu bola súdu prvého stupňa doručená ešte pred jeho rozhodnutím vo veci samej. Namietali, že súdy sa dopustili procesného pochybenia, keď sa týmto návrhom nezaoberali a o ňom nerozhodli. Mali za to, že týmto návrhom bol upravený ich pôvodný návrh tak, že v súlade s § 457 Občianskeho zákonníka žiadali vydanie uhradenej ceny diela. Súčasne namietali, že odvolací súd rozhodol bez doplnenia dokazovania, dôkazy vykonané v konaní nesprávne vyhodnotil a konal v rozpore s princípmi spravodlivého procesu. So zreteľom na to žalobcovia žiadali, aby dovolací súd zrušil rozsudky súdov oboch stupňov a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia rozhodnutia:

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.

Zo skutkových tvrdení, z ktorých žalobcovia vyvodzovali opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku je zrejmé, že za rozhodujúce považovali okolnosti, so zreteľom na ktoré urobili prejav vôle smerujúci k odstúpeniu od zmluvy o dielo z dôvodov neodstrániteľných vád diela, s prihliadnutím na ktoré im žalovaný po zrušení zmluvy o dielo nevrátil cenu diela. Takto vymedzenému skutkovému rámcu mali žalobcovia prispôsobiť svoj žalobný návrh. Predovšetkým mali vziať na zreteľ, že ak odstúpili od zmluvy, zaniklo im vlastnícke právo k predmetu diela a v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vznikol medzi nimi a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia synalagmatickej povahy, obsahom ktorého je povinnosť účastníkov vrátiť druhému všetko, čo podľa zmluvy dostal, teda na jednej strane povinnosť žalobcov vrátiť žalovanému predmet diela a na druhej strane povinnosť žalovaného vrátiť im cenu diela (zo spisu vyplýva, že na základe uzavretej zmluvy o dielo si účastníci poskytli plnenia navzájom a plnenia aj prijali). Za danej situácie je v prípade zrušenia tohto dvojstranného právneho úkonu každý z nich zároveň povinným i oprávneným účastníkom právneho vzťahu zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. V dôsledku vzájomnej viazanosti a podmienenosti práv a povinností účastníkov zo zrušenej zmluvy (§ 457 Občianskeho zákonníka) je aj procesné uplatnenie a uspokojenie práva jednej zmluvnej strany (na vrátenie ceny diela) viazané na uspokojenie obdobného práva druhej zmluvnej strany (na vrátenie predmetu diela) a že povinnosť jednej z nich plniť je viazaná na rovnakú povinnosť druhej. Žiadna z nich teda nemôže samostatne uplatniť svoje právo na plnenie, poskytnuté podľa zrušenej zmluvy, lebo § 457 Občianskeho zákonníka upravuje nielen spôsob, ale aj rozsah vzájomného plnenia.

So zreteľom na uvedené sa žalobcovia v prejednávanej veci mohli domáhať na súde vrátenia svojho plnenia bez toho, aby v žalobe vyjadrili podmienenosť tohto plnenia nárokom druhej strany, len ak by sami neboli povinní vrátiť plnenie žalovanému (teda len ak by podľa zrušenej zmluvy plnil výlučne on alebo ak by do vyhlásenia rozsudku splnili svoju povinnosť vrátiť žalovanému jeho plnenie). Zo spisu ale vyplýva, že o tieto prípady v danej veci nešlo. Vzhľadom na to sa žalobcovia nemohli domáhať samostatného plnenia, ale mali vyššie uvedenú vzájomnosť a podmienenosť práv a povinností účastníkov primerane vyjadriť v petite žaloby. Keďže žalobcovia v petite žaloby túto vzájomnú viazanosť reštitučných povinností účastníkov nevyjadrili a súd bol viazaný ich žalobným návrhom (§ 153 ods. 2 O.s.p.), nemohla byť ich žaloba už z tohto dôvodu úspešná. Za daného skutkového stavu nebolo možné vyhovieť žalobe, ktorá nezodpovedala § 457 Občianskeho zákonníka a ani prekročiť žalobný návrh a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti oboch účastníkov vrátiť si poskytnuté plnenia.

Pokiaľ žalobcovia v dovolaní namietajú, že v písomnom podaní z 29. mája 2007 upravili petit žaloby tak, aby zodpovedal ustanoveniu § 457 Občianskeho zákonníka, túto ich námietku nemohol dovolací súd zohľadniť, keďže toto tvrdenie nie je opodstatnené. Je síce pravdou, že žalobcovia v písomnom podaní z 29. mája 2007 nazvanom „stanovisko k znaleckému posudku a návrh na úpravu petitu žaloby“, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa 30. mája 2007 navrhli upraviť petit žaloby tak, že „odporca je povinný vydať – uhradiť navrhovateľom I. a II. uhradenú cenu diela v sume 90 000 Sk ako aj úrok z omeškania vo výške 18 % z uvedenej sumy odo dňa 29.09.2001 až do zaplatenia a trovy konania......“, takáto „úprava“ petitu však nezodpovedá ustanoveniu § 457 Občianskeho zákonníka. „Úprava“ petitu podľa tohto návrhu bola rozdielna oproti petitu v pôvodnej žalobe len v doplnení „vydať – uhradiť“, keď petit, ktorého sa žalobcovia domáhali v pôvodnej žalobe znel: „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom I. a II. sumu 90 000 Sk ako aj úrok z omeškania....“ a petit v zmysle ich návrhu v písomnom podaní z 29. mája 2007 znel: „odporca je povinný vydať – uhradiť navrhovateľom I. a II. uhradenú cenu diela v sume 90 000 Sk...“ . Mýlia sa žalobcovia, pokiaľ považujú slovné vyjadrenie povinnosti „vydať – uhradiť“ za také, ktoré zodpovedá vyjadreniu synalagmatického záväzku v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka; navrhovanou úpravou petitu v zmysle ich podania z 29. mája 2007 podmienenosť vzájomného vrátenia plnenia nevyjadrili. I keď z konania je zrejmé, že žalobcovia sú si vedomí tejto vzájomnej viazanosti plnení, táto ich vedomosť nestačí, aby bolo vyhovené ich zhora formulovanej žalobe, ktorá je v rozpore s hmotným právom. Vzhľadom k tomu, že „úpravou“ návrhu vykonanou podaním žalobcov z 29. mája 2007 nedošlo oproti petitu v pôvodnej žalobe k žiadnej vecnej zmene, nebolo povinnosťou súdu rozhodovať podľa § 95 O.s.p. ako to žalobcovia v dovolaní namietajú.

Ani ďalšie námietky dovolateľov uvedené v dovolaní nepovažuje dovolací súd za opodstatnené. Pokiaľ žalobcovia odvolaciemu súdu vyčítajú, že rozhodol bez doplnenia dokazovania a dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané, nesprávne vyhodnotil, sú tieto výčitky právne irelevantné, nakoľko už len z dôvodu, že žalobcami navrhovaný petit žaloby neobsahuje synalagmatický záväzok podľa § 457 Občianskeho zákonníka, bolo potrebné žalobu zamietnuť. Dovolací súd taktiež nezistil, že by odvolací súd postupoval v konaní v rozpore s princípmi spravodlivého procesu a porušil práva žalobcov chránené Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dôvod, pre ktorý žalobcovia postup odvolacieho súdu za takýto považujú a ktorý má podľa nich spočívať v „konečnom hodnotení spornej veci“, súvisí s právnym hodnotením veci zaujatým odvolacím súdom v napadnutom rozhodnutí a nie s porušením práva v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako to tvrdia žalobcovia v dovolaní. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti, súd rozhodovaním neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.

Z dôvodov uvedených vyššie je zrejmé, že žalobcovia dovolaním neopodstatnene napadli vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto ich opravný prostriedok zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Komentár:

Predmetné rozhodnutie sa zaoberá princípom vzájomnosti plnení, ktoré je normované v ustanovení § 457 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“)(obdobne § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka), pričom túto otázku rieši v procesnoprávnom kontexte pri formulácii žalobného návrhu (petitu). V dôsledku neplatnosti zmluvy alebo zrušenia zmluvy, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Uvedené reštitučné povinnosti sú vzájomne podmienenými povinnosťami (ide o tzv. synalagmatické záväzky). Vzhľadom na synalagmatický charakter záväzkového vzťahu vzniknutého v dôsledku neplatnosti (zrušenia) zmluvy by mal výrok súdneho rozhodnutia zohľadňovať vzájomnosť, t. j. že žalobca je povinný plniť žalovanému oproti povinnosti žalovaného plniť žalobcovi.

Napriek skutočnosti, že textácia ustanovenia § 560 OZ predpokladá vzájomné plnenie zo zmluvy, vzťahuje sa táto právna norma aj na inštitút bezdôvodného obohatenia podľa § 457 OZ, ktorý má charakter mimozmluvného záväzku – právna opora pre tento záver sa nachádza v § 492 OZ, podľa ktorého ustanovenia o záväzkoch, ktoré vznikajú zo zmlúv, sa použijú primerane aj na záväzky vznikajúce na základe iných skutočností upravených v zákone, ak niet osobitnej úpravy.

V právnej teórii existujú na riešenie tejto problematiky 3 základné názorové prúdy:

(i)                 žalobca nie je povinný formulovať vzájomnosť v žalobnom návrhu, pričom súd môže rozhodnúť v spore aj bez zohľadnenia vzájomnosti vo výroku rozhodnutia,

(ii)               žalobca nie je povinný formulovať vzájomnosť v žalobnom návrhu, pričom súd musí automaticky rozhodnúť v spore tak, aby bola zohľadnená vzájomnosť protiplnení vo výroku rozhodnutia,

(iii)             žalobca je povinný formulovať vzájomnosť v žalobnom návrhu, pričom ingerencia súdu do formulácie žalobného návrhu je vylúčená.

Ad (i):

Doktrína k predchádzajúcim občianskoprávnym kodifikáciám (napr. § 1052 ABGB) vychádzala z premisy, že zákonná úprava možnosti odoprieť plnenie synalagmatického záväzku zakladá osobitý druh námietky, ktorú musí žalovaná zmluvná strana v konaní riadne uplatniť. Ak sa uloženia vzájomne podmienených povinností nedomáhal priamo žalobca, nebol súd bez kvalifikovanej námietky žalovaného zohľadniť synalagmatický charakter záväzkového vzťahu  a žalovaného zaviazal na plnenie bez vzájomného podmienenia tohto plnenia plnením žalobcu. Po prípadnom vznesení dôvodnej námietky žalovaným rozhodol súd bez osobitného procesného úkonu smerujúceho k zmene žaloby tak, že žalovanému uložil splnenie povinnosti oproti splnenie vzájomnej povinnosti žalobcu (Sedlačko, F. in.: Števček, M. in.: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, str. 1962).

Súčasný slovenský právny poriadok vytvára priestor na nadviazanie na uvedenú doktrínu. Z ustanovenia § 131 CSP vyplýva, že žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva (napriek absencii obdobnej definície v OSP, platí tento záver aj pre predchádzajúcu právnu úpravu vychádzajúc jednak z povahy inštitútu žaloby ako aj z § 1 a 2 OSP v spojení s § 4 OZ). Z tohto ustanovenia ďalej vyplýva, že žalobca môže žalobou uplatňovať iba práva, t. j. nemôže sa domáhať uloženia povinnosti proti sebe samému, resp. domáhať sa práva v prospech žalovaného, ktorý je v spore protistranou s protichodným záujmom na výsledku konania. Navyše považujeme za neprípustné, aby žalobca suploval procesnú aktivitu na strane žalovaného – žalovanému totiž nič nebráni uplatniť si svoje práva prostredníctvom vzájomnej žaloby podľa § 147 CSP. Opačný výklad by popieral princíp kontradiktórnosti konania a ďalšie inštitúty civilného procesu – napr. nie je vecou žalobcu preukazovať a niesť dôkazné bremeno ohľadom uplatnenia nároku žalovaného na protiplnenie a pod..

S poukazom na uvedené skutočnosti nevidíme racionálny ani zákonný dôvod, aby žalobcu zaťažovalo uplatňovanie nároku v prospech žalovaného, ktorému nič nebráni chrániť si svoje práva rovnakým spôsobom ako to spravil žalobca v zmysle zásady právo patrí bdelým („vigilantibus iura scripta sunt"). Túto zásadu potvrdil vo svoje rozhodovacej praxi aj Najvyšší súd SR, podľa ktorého práva patria len tým, ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. júla 2012, sp. zn. 5Sžf/65/2011; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2015, sp. zn. 1Sžd/3/2014; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2017, sp zn. 3Asan/4/2016; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. apríla 2015, sp. zn. 10Sžo/70/2015; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. októbra 2014, sp. zn. 10Sžd/18/2014).

Z jazykového výkladu ustanovenia § 560 (obdobne § 325 Obchodného zákonníka), ktorý upravuje synalagmatický charakter, t. j. vzájomnú podmienenosť plnení nevyplýva to, aby sa žalobca nemohol domáhať svojho plnenia bez zohľadnenia plnenia v prospech žalovaného. Takúto procesnú podmienku zákon nestanovuje – na to, aby sa žalobca mohol domáhať splnenia svojho záväzku postačuje, že je pripravený splniť záväzok druhej strany. Pripravenosť plniť záväzok druhej strany však nemožno stotožňovať s formuláciou žalobného návrhu, v ktorom má žalobca navrhnúť uloženie povinnosti sebe samému – sme toho názoru, že pripravenosť plniť je postačujúce navonok deklarovať, pričom tento záväzok sa nemusí premietnuť aj do znenia žalobného návrhu. Samotná procesná iniciatíva na splnení záväzku protistrany je plne v dispozičnej sfére druhej strany, ktorá sa svojho plnenia môže domáhať sama formou vzájomnej žaloby.

K tomuto interpretačnému prístupu sa prikláňame ako k správnemu riešeniu procesnej situácie vysporiadania vzájomných plnení medzi účastníkmi záväzkového vzťahu.

Ad (ii):

Do úvahy prichádza tiež argumentácia ustanovením § 216 ods. 2 CSP (predtým § 153 ods. 2 OSP), podľa ktorého súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Určitým spôsobom vyrovnania vzťahu medzi stranami je mienená taká úprava vzťahov, ktorá vyplýva z hmotného práva – ide o také prípady kogentných ustanovení hmotného práva, ktoré účastníci právneho vzťahu nemôžu vylúčiť, a kde aj procesný postup súdu musí napomáhať ich realizácii. Z tohto dôvodu sme toho názoru, že v danom prípade je prípustná ingerencia súdu do formulácie žalobného návrhu, pretože v dôsledku právnej normy obsiahnutej v § 457 OZ totiž dochádza zo zákona k určitému spôsobu vyporiadania subjektov hmotnoprávneho vzťahu. Preto súd môže prekročiť návrhy strán a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú (Števček, M. in.: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, str. 1610).

V tejto súvislosti možno spomenúť aj názorový prúd v odbornej literatúre, ktorý tento jav označuje ako tzv. pluspetici. Ide o stav, kedy žalobca po žalovanom žiada viac, ako mu podľa práva náleží. Takýmto stavom je aj stav, kedy žalobca požaduje od žalovaného ničím nepodmienené plnenie, a to aj napriek tomu, že by mal podľa práva požadovať plnenie podmienené. Logicky potom z toho vyplýva, že požadovaním nepodmieneného plnenia teda paradoxne žaluje „viac“, ako mu podľa práva náleží, keďže podmienené plnenie je vždy „menej“ ako plnenie nepodmienené. Tým pádom súd pri prejednaní sporu s absentujúcim vyjadrením podmienenosti v žalobe môže, ba priam musí identifikovať, či toto žalobcom požadované plnenie je, alebo nie je podmienené. Pokiaľ zistí, že je v dôsledku ustanovenia § 457 OZ podmieneným, je povinný priznať žalobcovi „menej“ ako žaluje a do výroku rozsudku vložiť doložku vyjadrujúcu synalagmaticitu („oproti“). To všetko aj bez osobitného návrhu žalobcu a žalovaného (Svoboda, K. Žaloba v civilním řížení. Praha : Wolters Kluwer, 2010, s. 260 a nasl.).

Zhrnutím vyššie uvedeného k § 216 CSP (bez ohľadu na to, ktorý názor bude rozhodujúci) vyplýva, že ak žalobca v žalobnom návrhu neformuluje synalagmatickosť oboch právnych povinností, je súd napriek tomu povinný poňať túto synalagmatickosť do príslušného výroku svojho rozsudku a to ja bez osobitného návrhu niektorej zo strán konania.

Ad (iii):

Posledný názorový prúd, ktorý prezentuje komentované rozhodnutie vychádza ešte zo staršej judikatúry (napr. R 26/1975), podľa ktorej pri synalagmatických záväzkoch je žalobca povinný vo svojom žalobnom návrhu vymedziť vzájomnú podmienenosť plnení strán konania, pokiaľ už sám svoju povinnosť nesplnil. Žalobný návrh musí formulovaný (ilustračne uvedené) napr. nasledovne: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu ............. € spolu s úrokom z omeškania vo výške ....... % ročne zo sumy ................. € od ............ do zaplatenia oproti povinnosti žalobcu vrátiť žalovanému dielo spočívajúce v zhotovení dreveného prístrešku nachádzajúcom sa na parcele č. .... v katastrálnom území ....... .“

V opačnom prípade nemôže súd žalobe vyhovieť a musí ju, aj bez námietky žalovaného, zamietnuť. Z vlastnej úradnej povinnosti nie je súd oprávnený rozšíriť predmet konania o výrok zaväzujúci žalobcu na protiplnenie, pretože tomu bráni zásada iudex ne eat ultra petita partium (§ 153 ods. 2 OSP. § 216 ods. 2 CSP).

Pre objektívnosť je potrebné uviesť, že k tomuto záveru sa priklonil aj Ústavný súd SR (napr. uznesenie Ústavného súdu SR z 19. 3. 2014, sp. zn. I. ÚS 119/2014 pozri TU; uznesenie Ústavného súdu SR z 21.10.2010, sp. zn. I. ÚS 360/2010 pozri TU).

Celý text rozhodnutia TU

Spracovanie a komentár k rozhodnutiu: Tomáš Čentík, 20. septembra 2017

Ilustračné foto: pixabay.com

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: