Nároky z porušenia vecného predkupného práva

Spoluvlastník, ktorý je oprávnený z predkupného práva (§ 140 Občianskeho zákonníka), má pri porušení povinností zo strany spoluvlastníka, ktorý je povinný z predkupného práva, na výber, či: a/ sa bude žalobou domáhať vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníka na tretiu osobu (§ 40a Občianskeho zákonníka); jeho žaloba musí v takomto prípade smerovať voči všetkým účastníkom zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu, pri ktorej bolo porušené jeho predkupné právo, lebo tí sú pasívne legitimovaní, b/ sa bude domáhať voči nadobúdateľovi (tretej osobe ako singulárnemu právnemu nástupcovi pôvodného podielového spoluvlastníka), aby mu nadobudnutý spoluvlastnícky podiel ponúkol na kúpu za rovnakých podmienok, za ktorých ich kúpil od pôvodného podielového spoluvlastníka; ak nadobúdateľ jeho výzve nevyhovie, má oprávnený spoluvlastník právo domáhať sa na súde žalobou voči nadobúdateľovi, aby bol nahradený prejav vôle nadobúdateľa; žalobe vyhovujúce rozhodnutie súdu nahradí v tomto prípade chýbajúci zmluvný prejav nadobúdateľa (§ 161 ods. 3 O.s.p.), c/ sa uspokojí s tým, že mu zostáva predkupné právo, avšak už voči nadobúdateľovi. Zákon v uvedených ustanoveniach ponecháva oprávnenému spoluvlastníkovi voľbu, či vôbec, prípadne ktoré z týchto riešení zvolí.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. septembra 2010, sp. zn. 3Cdo/122/2009)

Zhrnutie skutkového stavu:

Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom z 31. júla 2008 č. k. 1 C 284/2007-234 určil, že 1/ je neplatná kúpna zmluva uzavretá 4. septembra 2006 medzi žalovanou 1/ ako predávajúcou a žalovaným 2/ ako kupujúcim, ktorej vklad bol povolený Správou katastra vo Veľkom Krtíši pod sp. zn. V. v časti o prevode spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnostiam zapísaným v katastrálnom území Š. na listoch vlastníctva č. X., X., X., X. a X., ktoré sú vo výroku presne špecifikované, 2/ je neplatný právny úkon žalovaného 2/ zo 17. decembra 2007, ktorým odstúpil od kúpnej zmluvy uzavretej 4. septembra 2006, 3/ vo zvyšku žalobu zamietol. Žiadnemu z účastníkom nepriznal právo náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná 1/ ako predávajúca a žalovaný 2/ ako kupujúci uzavreli 4. septembra 2006 predmetnú kúpnu zmluvu, avšak pri jej uzatváraní porušili zákonné predkupné právo v zmysle § 140 Občianskeho zákonníka, ktoré žalobcom 1/ až 6/ prislúcha ako podielovým spoluvlastníkom vo výroku rozsudku presne uvedených nehnuteľností. Žalobcovia 1/ až 6/ ako oprávnení z porušenia predkupného práva sa dovolali relatívnej neplatnosti časti predmetnej kúpnej zmluvy týkajúcej sa prevodu spoluvlastníckych podielov žalovanej 1/ na žalovaného 2/, keď bola žaloba, ktorá je predmetom tohto konania, doručená žalovaným (čo nastalo 5. decembra 2007), od ktorého okamihu sa kúpna zmluva stala od počiatku neplatnou. Z dôvodu, že kúpna zmluva je neplatná od počiatku, považoval následný právny úkon žalovaného 2/ zo 17. decembra 2007, ktorým odstúpil od kúpnej zmluvy, za neplatný, pričom poukázal aj na to, že neboli splnené ani hmotnoprávne podmienky na strane žalovaného 2/ pre platné odstúpenie od zmluvy tak, ako sú uvedené v § 49 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa žalobcovia domáhali, aby súd nahradil vyhlásenie vôle žalovanej 1/ uzavrieť s nimi ako kupujúcimi kúpnu zmluvu o prevode spoluvlastníckych podielov za rovnakých podmienok, ako boli uvedené v kúpnej zmluve zo 4. septembra 2006, ktorú uzavrela so žalovaným 2/, považoval v tejto časti žalobu za nedôvodnú, nakoľko realizácia predkupného práva voči pôvodnému spoluvlastníkovi žalovanej 1/ nie je možná, nakoľko by došlo k porušeniu jej ústavného práva vlastniť majetok (čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky). Žalovaná 1/ sa opätovne stala spoluvlastníčkou sporných spoluvlastníckych podielov a predkupné právo žalobcov zostalo zachované. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. 2 O.s.p.

Na základe odvolania žalobcov 1/ až 6/ a žalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 19. novembra 2008 sp. zn. 15 Co 223/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výroku, ktorým určil, že je neplatná časť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/ dňa 4. septembra 2006, ktorej vklad bolo povolený Správou katastra vo Veľkom Krtíši pod sp. zn. V. a vo výroku, ktorým určil, že je neplatné odstúpenie žalovaného 2/ zo 17. decembra 2007 od kúpnej zmluvy uzavretej so žalovanou 1/ dňa 4. septembra 2006, tak, že žalobu v týchto častiach zamietol. Výrok napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v časti, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, potvrdil. Žalobcov 1/ až 6/ zaviazal zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v sume 34 072,40 Sk. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy ani na určení neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Vychádzal zo skutočnosti, že došlo k obnoveniu právneho stavu pred porušením predkupného práva žalobcov kúpnou zmluvou uzavretou medzi žalovanými 1/ a 2/ dňa 4. septembra 2006 a žalovaná 1/ je v príslušnom katastri nehnuteľností v súčasnosti zapísaná ako spoluvlastníčka podielov sporných nehnuteľností. V čase rozhodovania súdov (§ 154 ods. l O.s.p.) je právny stav taký, aký by nastal, ak by žalobe o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy v časti, v ktorej sa žalobcovia dovolali relatívnej neplatnosti, bolo vyhovené. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je rozhodujúce, či tento právny stav by nastal v dôsledku rozhodnutia súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy alebo v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy. Poukázal na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. l, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho úkonu, sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. Preto bol toho názoru, že v súčasnosti nie je žiaden dôvod na to, aby titul nadobudnutia spoluvlastníctva žalovanou 1/ v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy zaznamenaný v katastri nehnuteľností bol nahradený iným titulom – rozsudkom o určení neplatnosti kúpnej zmluvy, čím by sa na právnom postavení žalobcov nič nezmenilo. Preto z dôvodu, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti časti kúpnej zmluvy zo 4. septembra 2006 a ani na určení neplatnosti odstúpenia žalovaného 2 od kúpnej zmluvy zo 17. decembra 2007 v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. (aj s prihliadnutím na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2000 a sp. zn. 3 Cdo 112/2004), rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti zmenil a žalobu zamietol. Pokiaľ ide o žalobu v časti, ktorou sa žalobcovia domáhajú nahradenia prejavu vôle žalovanej 1/ uzavrieť s nimi kúpnu zmluvu o prevode spoluvlastníckych podielov sporných nehnuteľností za podmienok uvedených v kúpnej zmluve, ktorú zavrela so žalovaným 2/ dňa 4. septembra 2006, v tejto časti považoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že žalovanej 1/, ktorá síce porušila ponukovú povinnosť v zmysle § 140 Občianskeho zákonníka, avšak protiprávny stav bol napravený, nemožno takúto povinnosť - predať svoje spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach - uložiť, lebo takáto povinnosť žalovanej 1/ nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, ani zo zmluvy ani z porušenia práva. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a § 142 ods. l O.s.p. Zároveň vyhovel návrhu žalobcov a samostatným výrokom vyslovil, že proti rozsudku (jeho potvrdzujúcemu výroku) je prípustné dovolanie (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že za otázku právne zásadného významu považoval otázku „Ak sa podielový spoluvlastník nehnuteľností, ktorého predkupné právo bolo porušené uzavretím kúpnej zmluvy medzi iným podielovým spoluvlastníkom a treťou osobou, účinne dovolal relatívnej neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, môže svoje predkupné právo realizovať tak, že súd rozsudkom nahradí prejav vôle predávajúceho (toho, kto predkupné právo porušil), že ako predávajúci predáva predmetné nehnuteľnosti navrhovateľovi (podielovému spoluvlastníkovi, ktorého predkupné právo bolo porušené), a to za rovnakých podmienok, za akých sa uskutočnil prevod nehnuteľností kúpnou zmluvou, ktorej neplatnosti sa dovolal navrhovateľ ako podielový spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené".

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 6/ dovolanie s odôvodnením, že ich opravný prostriedok je prípustný podľa § 238 ods. 1, 3 O.s.p. a opodstatnený z dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Pokiaľ ide o odvolacím súdom pripustenú dovolaciu otázku uviedli, že v tejto časti je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné, keďže odvolací súd neuviedol svoj právny názor na jej riešenie, čím jeho rozhodnutie nie je v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti a je tak postihnuté inou vadou konania, ktorá má za následok nesprávnosť rozhodnutia v tejto časti. Žalobcovia namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko odvolací súd nesprávne posúdil otázku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a určení neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy, keď uviedol, že vyhovením žalobe v týchto častiach by sa obnovilo vlastnícke právo žalovanej 1/ a takýto stav pritom už existuje. Podľa nich je právny záujem na požadovaných určeniach daný, pretože ide o jediný spôsob (právnu cestu) ako dosiahnuť realizáciu ich predkupného práva. Ďalej uviedli, že sa účinne dovolali relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy, čím sa kúpna zmluva zrušila od počiatku. Akékoľvek právne úkony žalovaných, ktoré nastali po okamihu účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy, považovali za právne irelevantné. Preto odstúpenie žalovaného 2/ od kúpnej zmluvy zo 17. decembra 2007 nemôže požívať právnu ochranu a tento úkon je neplatný. Boli toho názoru, že skutočný právny stav má logicky aj právne prednosť pred stavom deklarovaným v katastri nehnuteľností, a preto riešenie otázky (ne)platnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy s poukazom na stav v katastri nehnuteľností a § 154 O.s.p. tak, ako to urobil odvolací súd, nie je správne. Mali za to, že po účinnom dovolaní sa neplatnosti kúpnej zmluvy nie je môžné ich predkupné právo realizovať inak, než domáhaním sa nahradenia prejavu vôle žalovanej 1/, ktorá porušila povinnosť vyplývajúcu pre ňu z § 140 Občianskeho zákonníka (§ 161 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 80 písm. b/ O.s.p.) uzavrieť s nimi kúpnu zmluvu za rovnakých podmienok, za akých sa uskutočnil prevod nehnuteľností kúpnou zmluvou, ktorej neplatnosti sa ako podieloví spoluvlastníci, ktorých predkupné právo bolo porušené, dovolali. Podľa ich názoru z § 140 Občianskeho zákonníka vyplýva prevádzajúcemu spoluvlastníkovi (spoluvlastníkovi, ktorý prejaví vôľu previesť svoj spoluvlastnícky podiel) povinnosť ponúknuť svoj spoluvlastnícky podiel na kúpu spoluvlastníkom, ako i povinnosť previesť svoj spoluvlastnícky podiel spoluvlastníkovi, ktorý prejaví vôľu spoluvlastnícky podiel prevádzajúceho spoluvlastníka nadobudnúť. Dodali, že právu, ktoré je v § 140 Občianskeho zákonníka formulované tak, že „ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo", zodpovedá na strane prevádzajúceho povinnosť previesť na spoluvlastníka spoluvlastnícky podiel, a ak toto právo spoluvlastník uplatní, aj nahradením vôle prevádzajúceho spoluvlastníka rozhodnutím súdu. Žalobcovia uviedli výhrady aj proti správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu o náhrade trov konania. Zo všetkých uvedených dôvodov žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne.

Z odôvodnenia rozhodnutia:

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z§ 238 ods. 1, 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov nie je dôvodné.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody neposudzuje dovolací súd iba podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p., napriek tomu, že bola v dovolaní namietaná existencia vady podľa písm. f/ tohto ustanovenia, avšak bez bližšej konkretizácie, v čom má táto vada spočívať, v dovolacom konaní nevyšli najavo.

1. Pokiaľ ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok prvostupňového súdu a zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a neplatnosti odstúpenie od kúpnej zmluvy, dovolací súd v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal aj, či v konaní o týchto žalobcami uplatnených nárokoch nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie veci; žalobcovia v dovolaní existenciu procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. namietali a jej existenciu nezistil ani dovolací súd.

Žalobcovia namietali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a určení neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy (§ 80 písm. c/ O.s.p.), keď trvali na tom, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení preukázali tým, že len určením neplatnosti týchto právnych úkonov môžu dosiahnuť realizáciu ich predkupného práva, aby im žalovaná 1/ predala spoluvlastnícke podiely nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy uzavretej so žalovaným 2/ dňa 4. septembra 2006, a to za rovnakých podmienok v tejto zmluve uvedených.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že žalobcovia nemôžu mať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a určení neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy, nakoľko v čase rozhodovania súdov došlo k obnoveniu právneho stavu pred porušením predkupného práva žalobcov kúpnou zmluvou uzavretou medzi žalovanými 1/ a 2/ dňa 4. septembra 2006 a žalovaná 1/ je v príslušnom katastri nehnuteľností v súčasnosti zapísaná ako spoluvlastníčka podielov sporných nehnuteľností, keď s poukazom na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov nepovažoval za rozhodujúce, či tento právny stav nastal v dôsledku rozhodnutia súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy alebo v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy.

V zmysle § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho), b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O.s.p.) má predovšetkým preventívny charakter - jej účelom je spravidla poskytnúť ochranu právam žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva [určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O.s.p.)]. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/ O.s.p., však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Nejde tu o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. považuje súdna prax aj (žalobcami v prejednávanej veci podanú) žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu. Aj naliehavý právny záujem žalobcov na určení neplatnosti právneho úkonu bolo potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým ale so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcami navrhovaného rozhodnutia.

V danej veci otázka osvedčenia naliehavého právneho záujmu žalobcov úzko súvisí s problematikou predkupného práva, lebo žalobcovia 1/ až 6/ v súvislosti s preukazovaním naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení argumentovali tým, že ich cieľom nie je navrátenie do predošlého stavu, ale dosiahnutie realizácie ich predkupného práva tým, že súd rozsudkom nahradí prejav vôle žalovanej 1/ ako predávajúcej predať nehnuteľnosti žalobcom ako kupujúcim (ktorých predkupné právo bolo kúpnou zmluvou zavretou medzi žalovanými 1/ a 2/ dňa 4. septembra 2006 porušené) za rovnakých podmienok, za akých sa uskutočnil prevod nehnuteľností kúpnou zmluvou zo 4. septembra 2006, ktorej čiastočnej relatívnej neplatnosti sa ako podieloví spoluvlastníci dovolali.

Spoluvlastník, ktorý je oprávnený z predkupného práva (§ 140 Občianskeho zákonníka), má pri porušení povinností zo strany spoluvlastníka, ktorý je povinný z predkupného práva, na výber, či: a/ sa bude žalobou domáhať vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníka na tretiu osobu (§ 40a Občianskeho zákonníka); jeho žaloba musí v takomto prípade smerovať voči všetkým účastníkom zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu, pri ktorej bolo porušené jeho predkupné právo, lebo tí sú pasívne legitimovaní, b/ sa bude domáhať voči nadobúdateľovi (tretej osobe ako singulárnemu právnemu nástupcovi pôvodného podielového spoluvlastníka), aby mu nadobudnutý spoluvlastnícky podiel ponúkol na kúpu za rovnakých podmienok, za ktorých ich kúpil od pôvodného podielového spoluvlastníka; ak nadobúdateľ jeho výzve nevyhovie, má oprávnený spoluvlastník právo domáhať sa na súde žalobou voči nadobúdateľovi, aby bol nahradený prejav vôle nadobúdateľa; žalobe vyhovujúce rozhodnutie súdu nahradí v tomto prípade chýbajúci zmluvný prejav nadobúdateľa (§ 161 ods. 3 O.s.p.), c/ sa uspokojí s tým, že mu zostáva predkupné právo, avšak už voči nadobúdateľovi. Zákon v uvedených ustanoveniach ponecháva oprávnenému spoluvlastníkovi voľbu, či vôbec, prípadne ktoré z týchto riešení zvolí.

V prejednávanej veci nebolo z hľadiska skutkového sporné, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ došlo k porušeniu predkupného práva žalobcov v zmysle § 140 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia z možností, ktoré má v takom prípade spoluvlastník, predkupné právo ktorého bolo porušené, nezvolili žalobu domáhať sa žalobou voči nadobúdateľovi, aby bol nahradený prejav vôle nadobúdateľa, aby im nadobudnuté spoluvlastnícke podiely ponúkol na kúpu za rovnakých podmienok, za ktorých ich kúpil od pôvodného podielového spoluvlastníka (viď vyššie b/), a neuspokojili sa s tým, že im zostalo zachované predkupné právo voči žalovanému 2/ (viď vyššie c/).

Z obsahu spisu vyplýva, že pokiaľ už bolo predkupné právo žalobcov porušené, zodpovedá ich zámeru právny stav, v rámci ktorého sa žalobou domáhajú vyslovenia čiastočnej relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielov zo spoluvlastníka na tretiu osobu (§ 40a Občianskeho zákonníka). Na uplatnenie tohto práva, ktoré žalobcovia zvolili, nadobúdateľ (žalovaný 2/) reagoval (po doručení žaloby) odstúpením od kúpnej zmluvy zo 4. septembra 2006. Žalobcovia zastávajú názor, že aj tento právny úkon je neplatný.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí existovať v čase rozhodovania súdu (§ 154 ods. 1 O.s.p.). V čase rozhodovania súdu prvého stupňa ako i odvolacieho súdu bola žalovaná 1/ vedená v katastri nehnuteľností na listoch vlastníctva č. X., X., X., X. a X. ako spoluvlastníčka nehnuteľností, spoluvlastnícke podiely ku ktorým previedla kúpnou zmluvou zo 4. septembra 2006 na žalovaného 2/. K obnoveniu právneho stavu pred porušením predkupného práva žalobcov uvedenou kúpnou zmluvou došlo na základe odstúpenia žalovaného 2/ od tejto zmluvy zo 17. decembra 2007. Odstúpením od zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľností totiž zaniká právny titul, na základe ktorého účastník kúpnej zmluvy nadobudol vlastnícke právo a obnovuje sa pôvodný stav; žalovaná 1/ je teda naďalej (ani nikdy neprestala byť) spoluvlastníčkou spoluvlastníckych podielov nehnuteľností prevádzaných kúpnou zmluvou zo 4. septembra 2006. Za daného stavu dovolací súd považuje za správny právny záver odvolacieho súdu, že žalobcovia nemôžu mať v tomto konkrétnom prípade naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/ dňa 4. septembra 2006 ako i určení neplatnosti odstúpenia žalovaného 2/ od tejto kúpnej zmluvy zo 17. decembra 2007. Daná určovacia žaloba nie je prípustným prostriedkom ochrany ich vlastníckeho práva, keďže podľa ich vyjadrení v priebehu konania ako i v dovolaní, nie je ich cieľom (nesledujú) navrátenie do predošlého stavu, t.j. aby žalovaná 1/, ktorá porušila ich predkupné právo, bola naďalej spoluvlastníčkou nehnuteľností, ktorých spoluvlastnícke podiely na ňu pripadajúce previedla kúpnou zmluvu zo 4. septembra 2006 na žalovaného 2/, ale konečným zmyslom navrhovaného rozhodnutia, ktorým bude vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy a neplatnosť odstúpenia žalovaného 2/ od kúpnej zmluvy, je dosiahnuť taký právny stav, aby sa oni stali spoluvlastníkmi spoluvlastníckych podielov žalovanej 1/ k nehnuteľnostiam, ktoré na základe zmluvy zo 4. septembra 2006 (určenie neplatnosti ktorej sa domáhajú) previedla na žalovaného 2/. Tým, že sa obnovil právny stav, ktorý existoval vo vlastníckych vzťahoch medzi žalobcami a žalovanou 1/, aký bol pred uzavretím kúpnej zmluvy medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ dňa 4. septembra 2006, (pôvodné) právne postavenie spoluvlastníkov zostalo nezmenené a vzájomné predkupné právo im zostalo zachované.

Zo všetkých týchto vyššie uvedených dôvodov ako aj s poukazom na dôvody, ktoré uviedol odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, dospel dovolací súd k záveru, že dovolaním žalobcov napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu nespočíva na nesprávnom právom posúdení otázky naliehavého právneho záujmu na požadovaných určeniach neplatnosti kúpnej zmluvy a neplatnosti odstúpenia od zmluvy.

2. Žalobcovia podali dovolanie aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby v časti, ktorou sa domáhali, aby súd nahradil vyhlásenie vôle žalovanej 1/ uzavrieť s nimi ako kupujúcimi kúpnu zmluvu o prevode spoluvlastníckych podielov za rovnakých podmienok, ako boli uvedené v kúpnej zmluve zo 4. septembra 2006, ktorú uzavrela so žalovaným 2/. Proti tomuto potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p. a za otázku právne zásadného významu považoval otázku: „Ak sa podielový spoluvlastník nehnuteľností, ktorého predkupné právo bolo porušené uzavretím kúpnej zmluvy medzi iným podielovým spoluvlastníkom a treťou osobou, účinne dovolal relatívnej neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, môže svoje predkupné právo realizovať tak, že súd rozsudkom nahradí prejav vôle predávajúceho (toho, kto predkupné právo porušil), že ako predávajúci predáva predmetné nehnuteľnosti navrhovateľovi (podielovému spoluvlastníkovi, ktorého predkupné právo bolo porušené), a to za rovnaných podmienok, za akých sa uskutočnil prevod nehnuteľností kúpnou zmluvou, ktorej neplatnosti sa dovolal navrhovateľ ako podielový spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené".

Pokiaľ odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p., je dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nemohol zaoberať skutkovými otázkami (na ich riešenie nie je v takom prípade oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami – viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola odvolacím súdom vyslovená prípustnosť dovolania.

Tým, že odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie [za účelom posúdenia správnosti riešenia otázky, „Ak sa podielový spoluvlastník nehnuteľností, ktorého predkupné právo bolo porušené uzavretím kúpnej zmluvy medzi iným podielovým spoluvlastníkom a treťou osobou, účinne dovolal relatívnej neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, môže svoje predkupné právo realizovať tak, že súd rozsudkom nahradí prejav vôle predávajúceho (toho, kto predkupné právo porušil), že ako predávajúci predáva predmetné nehnuteľnosti navrhovateľovi (podielovému spoluvlastníkovi, ktorého predkupné právo bolo porušené), a to za rovnaných podmienok, za akých sa uskutočnil prevod nehnuteľností kúpnou zmluvou, ktorej neplatnosti sa dovolal navrhovateľ ako podielový spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené"], vytvoril žalobcom procesnú možnosť domôcť sa v dovolacom konaní preverenia správnosti riešenia výlučne tejto právnej otázky.

Odvolací súd uvedenú otázku vyriešil tak, že v prípade porušenia predkupného práva jedným z podielových spoluvlastníkov a účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti druhým (viacerými) spoluvlastníkmi, nemôže druhý (ostatní) spoluvlastníci svoje predkupné právo realizovať tak, že súd rozsudkom nahradí prejav vôle toho, ktorý predkupné právo porušil, že ako predávajúci predáva nehnuteľnosti druhému (viacerým) spoluvlastníkom, ktorých predkupné právo bolo porušené.

Žalobcovia v dovolaní v prvom rade namietali existenciu procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a odôvodnili ju tým, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je v časti pripustenia dovolacej otázky neprekúmateľné z dôvodu, že odvolací súd neuvádza svoj názor k otázke relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy z tohto hľadiska, či sa žalobcovia relatívnej neplatnosti časti kúpnej zmluvy dovolali, kedy sa jej dovolali a aké účinky má dovolanie sa relatívnej neplatnosti zmluvy. Námietku žalobcov, týkajúcu sa nedostatočnej odôvodnenosti odvolacím súdom pripustenej dovolacej otázky v písomnom vyhotovení rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho rozporu s § 157 ods. 2 O.s.p., považuje dovolací súd za nedôvodnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že z kontextu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ako odvolací súd posúdil otázku, ktorú považoval za zásadného právneho významu a pre ktorú pripustil dovolanie. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia jednoznačne vyplýva, ako odvolací súd pripustenú dovolaciu otázku riešil a k akým záverom dospel (viď uvedené vyššie); odôvodnenie dovolaním v tejto časti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto v tejto časti nemožno považovať jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné.

Žalobcovia sa ďalej v dovolaní domáhali preskúmania správnosti právneho posúdenia veci v tejto odvolacím súdom pripustenej dovolacej otázke. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd na skutkové zistenia aplikuje právne normy a následne vyvodzuje právne závery. O nesprávnu aplikáciu právnych noriem ide vtedy, ak súd buď nepoužil správnu právnu normu alebo ak síce použil správnu právnu normu ale jej obsah nesprávne vyložil, alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery. Zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd na zistený skutkový stav neaplikoval správne normy, alebo že by správne aplikované normy nesprávne interpretoval.

V zmysle § 140 veta prvá Občianskeho zákonníka ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). V uvedenom ustanovení je upravené zákonné predkupné právo, ktoré má vecnoprávny charakter. Ak niektorý zo spoluvlastníkov chce svoj spoluvlastnícky podiel previesť na niekoho iného (cudzie osoby, spoluvlastníka alebo spoluvlastníkov), musí ho najskôr ponúknuť na kúpu všetkým ostatným spoluvlastníkom. Z hľadiska obsahu, účinkov a výkonu treba aj na predkupné právo vyplývajúce z § 140 Občianskeho zákonníka aplikovať (uplatnením analógie legis - § 853 Občianskeho zákonníka) všeobecnú úpravu o predkupnom práve zaradenú do ôsmej časti druhej hlavy druhého oddielu Občianskeho zákonníka (§ 602 až § 606 Občianskeho zákonníka).

Ako bolo už uvedené v bode 1. zákon v prípade v porušenia predkupného práva spoluvlastníka ponecháva oprávnenému spoluvlastníkovi voľbu, či vôbec, prípadne ktoré z riešení uvedených v písm. a/ až c/ zvolí, pričom jednotlivé nároky sa vzájomne vylučujú a oprávnený sa nemôže zároveň domáhať všetkých alebo dvoch z týchto nárokov. Porušenie predkupného práva však v žiadnom prípade neumožňuje oprávnenému domáhať sa na tom, kto predkupné právo porušil predaja veci, a to ani žalobou podľa § 161 ods. 3 O.s.p. Podstata predkupného práva spočíva totiž v tom, že vlastník veci, pokiaľ sa rozhodne vec predať, je povinný ju prednostne ponúknuť na predaj tomu, kto je z predkupného práva oprávnený. Ponuku ku kúpe robí teda vlastník veci (povinný z predkupného práva) a záleží na oprávnenom, či ponuku príjme. Vlastník nemá povinnosť vec predať a túto povinnosť nemá ani v prípade, ak poruší predkupné právo a oprávnený sa účinne dovolá relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode; táto povinnosť vec predať nie vynútiteľná. Preto právny názor dovolateľov, podľa ktorého právu zodpovedajúcemu § 140 Občianskeho zákonníka zodpovedá na strane prevádzajúceho spoluvlastníka povinnosť previesť na spoluvlastníka spoluvlastnícky podiel, ak toto právo spoluvlastník uplatní, aj nahradením vôle prevádzajúceho spoluvlastníka, nie je správny a prieči sa podstate a účelu ako práva vlastníckeho tak i práva predkupného.

Z uvedeného vyplýva, že v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného právneho významu, sa žalobcom v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

3. Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov 1/ až 6/ podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.

4. Pokiaľ žalobcovia vo zvyšnej časti dovolania napadli výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.); prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. Dovolanie v uvedenej časti bolo preto potrebné odmietnuť podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Vzhľadom na odmietnutie dovolania z procesných dôvodov, nezaoberal sa vecnou správnosťou záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.

Komentár:

Komentované rozhodnutie nadväzuje na pomerne ustálené judikatúru (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. októbra 2010, sp. zn. 3 Cdo 262/2009; uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 28/2009, zo dňa 26. mája 2010; rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. 8. 2010, sp. zn. 5 Cdo 211/2009; rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 48/2009, zo dňa 30. júna 2010, ktorá vychádza z toho, že vzťahy vznikajúce zo zákonného predkupného práva pre nedostatok ďalšej právnej úpravy treba v súlade s § 853 Občianskeho zákonníka analogicky posúdiť podľa § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z toho potom vyplýva, že spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené má nielen právo domáhať sa relatívnej neplatnosti prevodnej zmluvy, ale patria mu tiež ďalšie nároky upravené v rámci právnej úpravy zmluvného predkupného práva.

V tejto súvislosti vzniká otázka na diskusiu, či výklad per analogiam pri posudzovaní nárokov z porušenia zákonného predkupného práva možno považovať za použiteľný. V rámci komentára k predmetnému rozhodnutiu (a teda k ustálenej súdnej praxi) si dovoľujeme poukázať na odlišnú právnu argumentáciu, podľa ktorej analogické použitie nárokov z porušenia zmluvného (záväzkového) predkupného práva na zákonné (vecné) predkupné právo nie je prípustné.

Názor, podľa ktorého pri nerešpektovaní predkupného práva pri podielovom spoluvlastníctve neprichádza z hľadiska výkladu e ratione legis do úvahy nárok v zmysle ustanovenia § 603 Občianskeho zákonníka opierame o nasledovné. Uvedené ustanovenie sa totiž vzťahuje len na prípady záväzkového predkupného práva, kedy bolo predkupné právo dojednané ako vedľajšie dojednanie ku kúpnej zmluve prípadne inej scudzovacej zmluve – v prípadoch porušenia zákonného práva spoluvlastníkov ako jediný možný nárok dotknutej osoby prichádza do úvahy relatívna neplatnosť podľa ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka. Prípadné analogické aplikovanie ustanovenia § 603 Občianskeho zákonníka na prípady zákonného (vecného) predkupného práva považujeme za vylúčené. V tejto súvislosti poukazujeme na to, že obidve ustanovenia boli do Občianskeho zákonníka začlenené súčasne a to novelou Občianskeho zákonníka z roku 1991 (zákon č. 509/1991 Zb.) – možno rozumne predpokladať, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle, aby v prípade porušenia predkupného práva spoluvlastníka patril dotknutej osobe aj nárok podľa § 603 Občianskeho zákonníka výslovne by takúto možnosť upravil; ak však upravil len osobitný nárok na určenie relatívnej neplatnosti máme za to, že zákonodarca vychádzal z toho, že v takýchto prípadoch iný nárok dotknutej osobe nepatrí.

Paradoxne aplikácia nároku podľa § 603 Občianskeho zákonníka je vyvodzovaná z možnosti analogického použitia tejto právnej normy v zmysle dikcie ustanovenia § 853 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje aplikačno-výkladový inštitút analógie legis. Sme toho názoru, že práve z dikcie ustanovenia § 853 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie“ vyplýva presne opačný záver. Textácia tohto ustanovenia jednoznačným spôsobom ustanovuje, že analógiu legis je možné použiť len v prípade, ak určitý občianskoprávny vzťah nie je výslovne upravený v Občianskom zákonníku – z tohto dôvodu je vylúčené na zákonné predkupné právo aplikovať § 603 Občianskeho zákonníka, nakoľko právne následky porušenia predkupného práva podľa § 140 Občianskeho zákonníka sú normované práve v § 40a Občianskeho zákonníka upravujúceho tzv. relatívnu neplatnosť.

Podľa nášho názoru zákonodarca taxatívnym spôsobom jasne vyjadril, aké právne následky sú spojené s porušením zákonného predkupného práva a aké právne následky sú spojené s porušením zmluvného predkupného práva – rozširovanie právnych následkov porušenia zákonného predkupného práva nad rámec zákonnej právnej úpravy považujeme za interpretačnú svojvôľu a za závažný zásah do právnej istoty adresátov tejto právnej normy. Právnu úpravu podielového spoluvlastníctva je potrebné, čo do následkov porušenia predkupného práva, resp. možností obrany oprávneného z predkupného práva, považovať za komplexnú právnu úpravu bez potreby analogického použitia iných obsahovo a účelom najbližších zákonných ustanovení.

Z hľadiska teórie práva a všeobecne akceptovaného učenia o štruktúre právnej normy nemusia byť všetky časti právnej normy (hypotéza, dispozícia a sankcia) obsiahnuté v jednom zákonnom ustanovení, dokonca ani v jednom právnom predpise. Ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka (obsahujúce hypotézu a dispozíciu) je potrebné vykladať systematicky v spojení s ustanovením § 40a Občianskeho zákonníka (obsahujúce sankciu), ktoré upravuje osobitné formu postihu, resp. následku spojeného s porušením zákonného predkupného práva. Z tohto dôvodu nemôže obstáť argumentácia, podľa ktorej „keďže § 140 Občianskeho zákonníka neobsahuje následok porušenia zákonného predkupného práva je potrebné analogicky aplikovať ustanovenie § 603 Občianskeho zákonníka“. Nakoľko z jazykovo-systematického výkladu § 140 v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka jednoznačným spôsobom vyplýva, že následkom porušenia zákonného predkupného práva a právom oprávneného z predkupného práva je dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým došlo k prevodu spoluvlastníckeho podielu, je analogické použitie § 603 Občianskeho zákonníka v duchu § 853 Občianskeho zákonníka neprípustné, pretože nie sú splnené zákonné podmienky na použitie analógie.

Tento právny záver má svoju oporu aj v historicko-právnych súvislostiach. Občiansky zákonník neobsahuje v rámci ustanovení o zákonnom predkupnom práve priamy odkaz, že na toto právo z hľadiska obsahu, účinkov a výkonu treba aplikovať ustanovenia o zmluvnom predkupnom práve tak, ako to bolo upravené v § 137 Občianskeho zákonníka z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.). Ak by bolo cieľom zákonodarcu, aby sa na zákonné predkupné právo aplikovali ustanovenia o zmluvnom predkupnom práve, tak by to výslovne upravil po vzore Občianskeho zákonníka z roku 1950.

K rovnakému záveru dospel už Krajský súd v Nitre v roku 2011. Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 23. mája 2012, sp. zn. 6 Cdo 115/2011 (pozri TUtento záver neakceptoval a uviedol k nemu nasledovné:

Už počas platnosti a účinnosti Občianskeho zákonníka z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.), ktorý obsahovo skoro rovnako upravoval zákonné predkupné právo (§ 137) a zmluvné predkupné právo (§§ 375 a nasl.), bolo judikované (R 122/1953), že na zákonné predkupné právo spoluvlastníkov k scudzovanému podielu spoločnej veci (§ 137 O. z.) treba použiť čo do obsahu, účinkov a výkonu predpisy o zmluvnom predkupnom práve (§§ 375 a nasl. O. z.).

Za účinnosti teraz platnej zákonnej úpravy bolo rovnako Najvyšším súdom Slovenskej republiky judikované (3 Cdo 262/2009, 4 Cdo 334/2009, 5 Cdo 211/2009 a pod.), že z hľadiska obsahu, účinkov a výkonu treba aj na predkupné právo vyplývajúce z § 140 Občianskeho zákonníka aplikovať (uplatnením analógie legis - § 853 O.z.) všeobecnú úpravu o predkupnom práve zaradenú do ôsmej časti druhej hlavy druhého oddielu Občianskeho zákonníka (§ 602 až § 606).

K rovnakým záverom dospela aj právna teória, keď ustálila, že skutočnosť, že Občiansky zákonník neobsahuje ďalšiu úpravu vecného predkupného práva a ani priamo neodkazuje, že na toto právo z hľadiska obsahu, účinkov a výkonu treba aplikovať ustanovenia o zmluvnom predkupnom práve, nebráni tomu, aby sa podľa analógie legis (§ 853) na tieto vzťahy použila všeobecná úprava o predkupnom práve zaradená do ôsmej časti druhej hlavy druhého oddielu v § 602 až 606 O.z. To možno vyvodiť aj z § 603 ods. 2 O.z., ktorý priamo umožňuje predkupné právo dohodnúť aj ako vecné právo (porovnaj napr. P. Vojčík a kolektív, Občiansky zákonník, stručný komentár, IURA EDITION, spol. s r.o., Bratislava 2008, str. 326, J. Svoboda a kolektív, Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, V. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie, EUROUNION, Bratislava 2004, str. 221).

Majúc uvedené na zreteli, dovolací súd dospel k záveru, že odvolacím súdom nastolená otázka možnosti použitia všeobecnej úpravy o predkupnom práve zaradenej do ôsmej časti druhej hlavy druhého oddielu v § 602 až 606 O.z. na vzťahy vyplývajúce z úpravy vecného predkupného práva upraveného v ustanovení § 140 O.z. nie je nová a je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ustálene rovnako riešená a dovolací súd v preskúmavanej veci nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vyššie prezentovaných záverov. Ak sa odvolací súd prípadne chcel odchýliť od týchto záverov, mal svoje nové závery, najmä však dôvody, pre ktoré považuje za dôležité, aby sa súdna prax odklonila od doterajšieho výkladu, riadne vysvetliť.“

Toto odôvodnenie nemožno považovať za dostatočné, pretože sa odvoláva na Občiansky zákonník z roku 1950, ktorý upravoval výslovný odkaz na zmluvné predkupné právo a v ktorom absentovala špeciálna úprava tzv. relatívnej neplatnosti. Navyše toto rozhodnutie sa okrem všeobecného poukazu na ustálenú súdnu prax a právnu teóriu dostatočným spôsobom nevysporiadava s prípadným odklonom od doterajšej rozhodovacej praxe a žiadnym spôsobom nepolemizuje s argumentáciou odôvodňujúcou tento odklon.

Celý text rozhodnutia TU.

Spracovanie a komentár k rozhodnutiu: Tomáš Čentík, 22. jún 2017

Ilustračné foto: pixabay.com

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
Milan Hlušák|právnik od roku 2003
Ako tradične, dvíham hodenú rukavicu a zapájam sa do diskusie. Mám dva postrehy:

Po prvé, prípad pekne ukazuje, ako právna náuka nie vždy dostatočne pomáha súdnej praxi. Ak sa totiž nemýlim, otázka súbehu relatívnej neplatnosti a predkupného práva pri § 140 Obč. zák. nebola v SR doteraz teoreticky spracovaná; zvyčajne sa len konštatuje prípustnosť takéhoto súbehu. (I keď ja ≠ právna náuka ;-), asi k tomu napíšem nejaký článok, či?)

A po druhé, myslím, že popri štandardnom výklade (súbeh §§ 40a a 603 ods. 3) a Tomášovom výklade (iba § 40a) existuje aj tretia možnosť, a síce aplikovateľnosť iba § 603 ods. 3.

Začnem troškou histórie. Z § 140 v znení pred r. 1992 vyplývalo, že na prevod spoluvlastníckeho podielu bol potrebný súhlas všetkých ostatných spoluvlastníkov, inak bol prevod neplatný. Pôvodne pritom išlo o neplatnosť absolútnu, od r. 1983 o neplatnosť relatívnu. Od r. 1992 má ale § 140 iné znenie. Požiadavka súhlasu spoluvlastníkov sa nahradila predkupným právom. Zmyslom tejto zmeny bolo zrejme uvoľniť predávajúcemu ruky. Pôvodne bol totiž odkázaný na vôľu či nevôľu spoluvlastníkov. Ak s prevodom nesúhlasili, svojho podielu sa nedokázal efektívne „zbaviť“ (Obč. zák. totiž spoluvlastníkom umožňoval prevod napadnúť bez ohľadu na to, či mali o podiel záujem alebo nie).

Otázka, ktorá tu teda vzniká, je, či vzhľadom na uvedenú zmenu porušenie predkupného práva podľa § 140 naozaj spôsobuje (relatívnu) neplatnosť prevodu. Na pozadí legis latae sa ako správna javí kladná odpoveď. Inak by vznikalo superfluum, čomu sa treba pri výklade vyhýbať, a to v zmysle maximy verba cum effectu sunt accipienda (Ulp. D 2, 7, 5, 2). Na druhej strane toto pravidlo nie je absolútne. Otázku preto vidím inak: existuje rozumný dôvod, prečo by mal mať spoluvlastník možnosť výberu, keď pri zmluvnom predkupnom práve takejto možnosti niet? Osobne som žiadny takýto dôvod nenašiel. Inými slovami, aký význam má relatívna neplatnosť, keď tu existuje cesta podľa § 603 ods. 3? Súbeh §§ 40a a 603 ods. 3 môže navyše celú vec komplikovať. Čo ak napr. jeden spoluvlastník svoje právo podľa § 603 ods. 3 využije a prevedený podiel od nadobúdateľa získa, no následne sa iný spoluvlastník domôže relatívnej neplatnosti pôvodného prevodu? Alebo ak spoluvlastník prevod zneplatní, no potom predkupné právo nevyužije?

Okrem toho, z teoretického hľadiska mi porušenie predkupného práva — i keď vecného — ako dôvod neplatnosti nesedí (porovnaj R 19/1953); medzi ostatné dôvody relatívnej neplatnosti mi akosi nezapadá. Inklinujem preto k záveru, že opomenutý spoluvlastník by mal mať iba práva plynúce z § 603 ods. 3; nie však z § 40a. Ponechanie odkazu na § 140 v § 40a tak považujem za (ospravedlniteľnú) nedôslednosť zákonodarcu pri rýchlej novele z r. 1991, ktorá bola tvorená nielen pod časovým tlakom vyvolaným novou spoločenskou situáciou, ale aj s myšlienkou na skorú (!) rekodifikáciu. Priznávam však, že de lege lata nie je tento záver nepochybný.
23.06.2017 o 17:16:00Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Musím priznať, že sa som si bol takmer istý, že sa zapojíš do diskusie a ako tradične si nesklamal. Podrobnejšie rozpracovanie by sme uvítali aj na našom blogu :)

Tvoj výklad má isté ratio. Mne osobne z hľadiska racionálnej interpretácie tiež tá relatívna neplatnosť nesedí, pretože jej dôsledkom je vždy to, že právny stav sa vráti do pôvodného stavu bez ohľadu na to, či dotknutí spoluvlastníci majú záujem o kúpu na nich pripadajúceho podielu alebo nie. Cieľom uplatnenia nárokov z porušenia predkupného práva by nemalo byť iba obnovenie pôvodného spoločenstva spoluvlastníkov, ale mal by ho sprevádzať vyšší cieľ a to aby dotknutí spoluvlastníci mali prednostné právo odkúpiť podiel toho, kto už nemá záujem zotrvať v podielovom spoluvlastníctve. Inak by ochrana spoluvlastníkov nebola vyvážená, pretože by to nútilo prevádzajúceho spoluvlastníka ostať v podielovom spoluvlastníctve proti svojej vôli v prípade, že žiaden zo spoluvlastníkov v skutočnosti nemá o podiel záujem.

Problematická je však - čo sa zhodujeme - súčasná rovina de lege lata, ktorá tento nárok výsloven upravuje. Otázka teda znie či túto explicitnú právnu úpravu možno preklenúť výkladom a či sa ešte bude jednať o výklad alebo už pôjde o faktickú novelizáciu právnej normy?
26.06.2017 o 09:02:04Reagovať
Alexander Bröstl ml.|právnik od roku 2006
Čaute, pár rýchlych myšlienok k tomu.

Predpokladám, že hlavný argument použitia § 603 odsek 3 Občianskeho zákonníka v prípadoch porušenia spoluvlastníckeho predkupného práva spočíva v tom, že v obidvoch prípadoch ide o predkupné právo vecnoprávneho charakteru (ak sa nemýli § 603 odsek 3 sa vzťahuje len na prípady zmluvného predkupného práva, ktoré je dohodnuté s vecnoprávnymi účinkami) a teda, že v identickej právnej konfigurácii sa má postupovať rovnako.

Nie je to nezanedbateľný argument, netreba však prehliadnuť, ako naznačuje v článku Tomáš, že podstata predkupného práva ako vedľajšieho dojednania ku kúpnej zmluve je úplne odlišná ako pri spoluvlastníckom predkupnom práve – podstata a východiská týchto predkupných práv je úplne odlišná a vo väčšine prípadov pri predkupnom práve ako vedľajšom dojednaní, nebude na strane porušením predkupného práva dotknutej osoby viacero subjektov ako pri spoluvlastníckom predkupnom práve (toto konštatovanie samo o
sebe to samozrejme nemá žiadnu argumentačnú hodnotu)...

Tiež ma mierne vyrušuje ako je jednoducho v rozhodnutiach NS SR konštatované, že ide o analógiu legis a to bez hlbšieho vysvetlenia – obávam sa, že pri podrobnom skúmaní dnes prijímaných záverov právnej metodológie by sa otvorili otázky, či v tomto prípade vôbec prichádza do úvahy použitie analógie resp. či sa pri takomto vysvetlení aplikácie § 603 odsek 3 jedná vôbec o analógiu... tieto pochybnosti Tomáš svojou argumentáciu len významne podporuje.

Tomi s tým, čo píšeš v komente ku článku by som trochu polemizoval; práveže jednou z podstát spoluvlastnícva je zachovanie pôvodného okruhu spoluvlastníkov a jeho zmena len so súhlasom všetkých (resp. nie proti ich vôli), z tohto hľadiska mi tam práveže relatívna neplatnosť sedí viac - ak som spoluvlastník a niekto poruší moje predkupné právo (predkupné právo ostatných spoluvlastníkov), uplatním ju a všetko sa vracia do pôvodného stavu. A predsa platí, že spoluvlastník, ktorý nemá na ďalšom spoluvlastníctve záujem svoj podiel predáva a ak ho riadne ponúkne všetkým spoluvlastníkom oni majú možnosť podiel resp. jeho časť riadne nadobudnúť – ak túto povinnosť riadne splní a nikto si predkupné právo neuplatní je jeho podiel voľný a môže ho spokojne predať. Kde je v tom nejaký problém?

Milan, neviem či by som hľadal nejakú logiku v prípadoch relatívnej neplatnosti podľa Občianskeho zákonníka, t. j. či je možné určiť nejakého spoločného menovateľa pre všetky jednotlivé prípady, skôr mi to príde tak, že zákonodarca si na základe bližšie neznámeho kritéria vybral prípady kedy je neplatnosť „len“ relatívna so všetkými dôsledkami, ktoré to prináša.

Mne sa to nateraz javí tak, že koexistencia obidvoch nárokov je mimoriadne komplikovaná (napr. to čo naznačuje Milan ale aj kopa procesných problémoch pri uplatnení nároku podľa § 603 odsek 3 Občianskeho zákonníka) a možno by bolo potrebné z hľadiska teórie aj praxe ustáliť, ktorý z týchto nárokov by mal pri porušení predkupného právo spoluvlastníkov dotknutým spoluvlastníkom patriť, v tejto chvíli sa mi ako prirodzenejšie riešenie javí neplatnosť prevodu, ale budem ďalej pozorne sledovať diskusiu...
27.06.2017 o 08:20:43Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
To som skôr narážal na prípad, keď je vopred jasné, že žiadny zo spoluvlastníkov nemá záujem o nadobudnutie podielu, teda neuplatní svoje predkupné právo - v tomto prípade by príde relatívna neplatnosť šikanózna, pretože prevádzajúcemu spoluvlastníkovi to spôsobuje iba zbytočné komplikácie naťahovanie času, čo ho núti ostať v spoluvlastníckom vzťahu proti jeho vôli aj napriek tomu, že nikto z dotknutých spoluvlastníkov neplánuje svoje predkupné právo uplatniť.

S tou legitimitou na zachovaní pôvodného okruhu spoluvlastníkov by som bol opatrný - nesedí mi to z hľadiska legitímneho cieľa. Ak raz spoluvlastník poruší predkupné právo ostatných. tak aký majú ostatní záujem zotrvať s ním v tomto spoločenstve - to signalizuje, že tento vzťah je narušený a títo dotknutí spoluvlastníci by mali mať skôr záujem na odkúpení podielu a vytesnení tohto neposlušného spoluvlastníka ako na ďalšom zotrvaní doterajšieho spoločenstva.
27.06.2017 o 08:42:54Reagovať
Alexander Bröstl ml.|právnik od roku 2006
Stále nerozumiem, veď ak riadne spoluvlastník splní ponukovú povinnosť a nikto si predkupné právo neuplatní (keďže nikto nemá o nadobudnutie záujem) tak potom môže podiel kľudne previesť a nemá čas ho báť, nevidím tam priestor pre šikanu, len si treba plniť povinnosti... prípadne sa s nimi môže rovno dohodnúť, že si nebudú predkupné právo uplatňovať.

Budem opatrnejší
27.06.2017 o 09:45:45Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Z hľadiska platnej právnej úpravy som toho názoru, že sa má uplatniť relatívna neplatnosť. Avšak z hľadiska racionálneho a efektívneho vysporiadania porušenia predkupného práva považujem za rozumnejší nárok podľa 603 OZ.

Príklad: Spoluvlastník A poruší predkupné právo lebo prevedie svoj podiel bez ponuky. Spoluvlastník B uplatní relatívnu neplatnosť. Výsledkom je návrat do pôvodného stavu. Spoluvlastník A poučený svojou neposlušnosťou učiní ponuku spoluvlastníkovi B. Bude čakať 2 mesiace a spoluvlastník spoluvlastník B ponuku nevyužije, pretože nemá od počiatku záujem o tento podiel. Následne spoluvlastník A môže previesť podiel na tretiu osobu za ponúkaných podmienok. Výsledkom je strata času v podobe súdneho konania o neplatnosť prevodu (nemusí nastať, ale môže) a čakanie za využitím ponuky. A práve toto považujeme pri relatívnej neplatnosti z hľadiska rozumného usporiadania vzťahov za neefektívne. Rozumnejší je v týchto súvislostiach nárok podľa 603 OZ, ak vychádzame z toho ako som vyššie uviedol, že spoluvlastník B nemá od začiatku záujem o kúpu podielu.

Už to je zrozumiteľne vysvetlené?
27.06.2017 o 10:23:49Reagovať
Alexander Bröstl ml.|právnik od roku 2006
Zrozumiteľne, ale nie presvedčivo :-D :-D :-D Ak by spoluvlastník nemal záujem o nadobudnutie podielu, na čo by uplatňoval relatívnu neplatnosť? S výnimkou nejakých obštrukčných a zľomyselných úmyslov (ktoré by mali byť sekundárnymi argumentmi vo vzťahu k hodnoteniu určitého inštitútu)... ale nechajme túto vetvu diskusie, lebo sa odkláňame od podstaty :-D
27.06.2017 o 11:51:52Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Aj keby mal záujem tak to je menej efektívne ako nárok podla 603jky keďže sa tým celý proces zbytočne predĺžuje...a význam to má z pohladu de lege ferenda ako aj z hladiska podpory vykladu ktory predostrel Milan... a sam dobre vies ze prave obstrukcie a zlomyselnost su v tychto pripadoch na dennom poriadku :)
27.06.2017 o 13:14:28Reagovať
Milan Hlušák|právnik od roku 2003
Medzi prípady relatívnej neplatnosti mi § 140 nezapadá preto, lebo zmyslom relatívnej neplatnosti je vyhnúť sa príliš surovým dopadom, ktoré by vyvolala neplatnosť absolútna. Tzn. relatívna neplatnosť má zmäkčovať dopady príslušnej vady úkonu (ideme teda smerom od prísneho k menej prísnemu). Logika vzťahu § 40a a § 140 je však presne opačná: keďže porušenie predkupného práva zo svojej podstaty nespôsobuje neplatnosť, tak § 40a dopady takejto vady sprísňuje a nie zmäkčuje (smer je teda od menej prísneho k prísnemu). Koncepčne sa teda pri § 140 popiera logika relatívnej neplatnosti.

Relatívna neplatnosť pri § 140 navyše „nič podstatné nerieši“ (Fiala, Buletin advokacie č. 10/1992). Zmyslom predkupného práva podľa § 140 je to, aby mohli spoluvlastníci získať predávaný podiel. Tento cieľ možno bez problémov a efektívne dosiahnuť cez § 603 ods. 3. Ísť cestou § 40a je na dosiahnutie tohto zmyslu úplne zbytočné.

Ide pritom o úplne inú situáciu ako do r. 1992. Dovtedy bolo výlučným zmyslom § 40a vo väzbe na § 140 zamedziť zmenám v okruhu spoluvlastníkov, a to aj na úkor toho, kto chcel svoj podiel predať. Dnes už je tento zmysel len podružný, pretože ak spoluvlastník nedorovná kúpnu cenu, zmene v okruhu spoluvlastníkov nijako nezabráni.

Zdá sa mi preto, že relatívna neplatnosť pri § 140 stratila novelou Obč. zák. z r. 1991 svoj zmysel. Teoreticky by tu tak do úvahy prichádzala aplikácia výkladového pravidla cessante ratione legis, cessat et lex ipsa („ak sa stratí zmysel zákona, stratí sa aj sám zákon“). Hoci pri tomto pravidle treba byť opatrný, pri § 140 riziká nevidím: dotknutí spoluvlastníci nebudú na svojich právach nijako ukrátení.
27.06.2017 o 17:39:58Reagovať
Karel Kuttich|právnik od roku 0
Vážení páni diskutující, věc zákonného předkupního práva má také další tajemná zákoutí. Tak např.:
Jeden ze dvou českých spoluvlastníků několika parcel v SR nabídne druhému odkoupení všech jím vlastněných spoluvlastnických podílů a uvede k nim cenu podle jednotlivých (3) LV a cenu za vše, a to v EUR. Oslovený spoluvlastník si vybral jen některé z nabízených parcel, cenu k nim přepočítal na Kč a ty v poslední den dvouměsíční lhůty složil do soudní úschovy v ČR.
Podle mne předkupní právo nebylo využito a tím zaniklo, když adresát nabídky
a) z nabídky "vyzobal" jen parcely, které se mu z nějakého důvodu hodily = nedodržel rozsah nabídky učiněné jako celek,
b) nedodržel cenu nabídky,
c) nedodržel měnu nabídky,
d) peníze - část kupní ceny složil sice včas, ale u nepříslušného soudu - příslušným je soud v okrese SR, kde leží podíly nabízených parcel.
Spoluvlastník, který nabízel, tedy může parcely prodat, když nepodkročí cenu z nabídky. Ale - musí také dodržet rozsah nabídky a prodat všechny spoluvlastnické podíly (jednou smlouvou? po částech - několika smlouvami?). Domnívám se, že zanikla-li nabídka a dodrží-li nabízející cenu, může prodat i jen některé z nabízených parcel. Bohužel jsem žádnou judikaturu pro takový případ nenašela budu vděčný za jakýkoli názor.
31.07.2017 o 21:24:02Reagovať
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: