ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Ten­to prís­pe­vok sa ve­nu­je špe­ci­fic­kým prí­pa­dom ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia pro­ti zá­lož­ným ve­ri­te­ľom za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 234a ods. 1 písm. b) Tr. zák.

Skut­ko­vo ide o po­mer­ne čas­té prí­pa­dy, v kto­rých sú vy­šet­ro­va­te­ľom vzná­ša­né ob­vi­ne­nia zá­lož­né­mu ve­ri­te­ľo­vi za vy­ššie uve­de­ný trest­ný čin z dô­vo­du, že zá­lož­ný ve­ri­teľ mal ma­riť exekuč­né ko­na­nie tým, že zne­mož­nil, aby sa vec po­dlie­ha­jú­ca exekú­cii spí­sa­la a od­had­la. Spo­loč­nou čr­tou tých­to prí­pa­dov je to, že dl­žník (po­vin­ný v exekuč­nom ko­na­ní) má vo svo­jom vlas­tníc­tve hnu­teľ­né ve­ci, z kto­rých by bo­li byť je­ho ve­ri­te­lia us­po­ko­je­ní, av­šak dl­žník (eš­te pred za­ča­tím exekuč­né­ho konania) za­lo­ží tie­to svo­je hnu­teľ­né ve­ci v pros­pech poh­ľa­dáv­ky len jed­né­ho zo svo­jich ve­ri­te­ľov. Ne­za­lo­že­ný ve­ri­teľ (oprávne­ný v exekuč­nom ko­na­ní) nás­led­ne ve­die exekuč­né ko­na­nie, pri­čom súd­ny exekú­tor chce us­po­ko­jiť poh­ľa­dáv­ku   toh­to ve­ri­te­ľa (op­ráv­ne­né­ho) pre­da­jom za­lo­že­ných hnu­teľ­ných ve­cí.

Prob­lé­mom tu je vý­klad us­ta­no­ve­nia § 151h ods. 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka pod­ľa kto­ré­ho ko­na­nie o vý­kon roz­hod­nu­tia   ale­bo exekuč­né ko­na­nie na zá­loh mož­no viesť iba vte­dy, ak je op­ráv­ne­ným zá­lož­ný ve­ri­teľ ale­bo ak zá­lož­ný ve­ri­teľ s vý­ko­nom roz­hod­nu­tia ale­bo s exekú­ciou súh­la­sí.

Súd­ny exekú­tor te­da po­žia­da zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa o súh­las v zmys­le § 151h ods. 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka a ak mu ten­to súh­las nie je zo stra­ny zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa da­ný, spra­vid­la po­dá na zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa tres­tné ozná­me­nie a v niek­to­rých prí­pa­doch už v praxi aj nas­le­do­va­lo vzne­se­nie ob­vi­ne­nia zá­lož­né­mu ve­ri­te­ľo­vi pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 písm. b) Tr. zák. s tým, že zá­lož­ný ve­ri­teľ neu­de­le­ním súh­la­su ma­rí exekuč­né ko­na­nie.

Som ná­zo­ru, že tá­to prax or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní nie je správ­na.

V pr­vom ra­de je nut­né uviesť, že pod­ľa § 8 Tr. zák. mô­že byť tres­tným či­nom iba proti­práv­ne ko­na­nie. T. j. ak aj ur­či­té ko­na­nie for­mál­ne napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu (v da­nom prí­pa­de nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia zo stra­ny zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa tým, že neu­de­le­ním súh­la­su z je­ho stra­ny ne­mô­že súd­ny exekú­tor vy­ko­nať exekú­ciu vo­či za­lo­že­ným ve­ciam), ne­pôj­de o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku, ak zá­ro­veň nej­de o ko­na­nie proti­práv­ne.

Z us­ta­no­ve­nia § 151h ods. 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka vy­plý­va, že zá­lož­ný ve­ri­teľ nie je po­vin­ný dať súh­las s ve­de­ním   exekú­cie na ve­ci, kto­ré sú pred­me­tom zá­lož­né­ho prá­va. Ide tu zjav­ne o prá­vo zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa a nie o je­ho po­vin­nosť dať súh­las súd­ne­mu exekú­to­ro­vi.

V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať na aj Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. ÚS 51/2014, kto­rým doš­lo k zjed­no­te­niu od­liš­ných práv­nych ná­zo­rov ús­tav­né­ho sú­du tak, že ak zá­lož­ný ve­ri­teľ (bez pos­ta­ve­nia op­ráv­ne­né­ho v exekuč­nom ko­na­ní) ne­súh­la­sí s exekú­ciou, ne­mož­no ju vy­ko­nať. Cie­ľom us­ta­no­ve­nia § 151h ods. 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka je zvý­še­ná práv­na ochra­na zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa vo vzťa­hu k up­lat­ne­niu prá­va na exekuč­né ko­na­nie na ve­ci za­ťa­že­né zá­lo­hom. Zá­lož­ný ve­ri­teľ ako   pred­nost­ný ve­ri­teľ má mať naj­sil­nej­šie pos­ta­ve­nie pri us­po­ko­jo­va­ní svo­jich poh­ľa­dá­vok zo zá­lo­hu a je­ho prá­vo by ne­ma­lo byť ob­me­dzo­va­né ani zá­lož­ný­mi ve­ri­teľ­mi so zá­lož­ný­mi prá­va­mi, kto­ré vznik­nú nes­kôr. Súh­las v zmys­le § 151h ods. 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka je pot­reb­né po­va­žo­vať za sú­časť vzni­ku prá­va na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu v exekuč­nom ko­na­ní.

Aj z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ús­tav­né­ho sú­du te­da vy­plý­va, že súh­las zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa s ve­de­ním exekú­cie na zá­loh v   zmys­le § 151h ods. 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka je prá­vom zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa, nie však je­ho po­vin­nos­ťou. Ak ide o prá­vo zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa, po­tom má zá­lož­ný ve­ri­teľ aj prá­vo ne­dať súh­las s ve­de­ním exekuč­né­ho ko­na­nia na za­lo­že­né ve­ci v pros­pech iné­ho ve­ri­te­ľa (op­ráv­ne­né­ho v exekuč­nom ko­na­ní).

Z uve­de­né­ho vy­plý­va aj to, že ak zá­lož­ný ve­ri­teľ ne­dá súd­ne­mu exekú­to­ro­vi súh­las v zmys­le § 151h ods. 6 Ob­čian­ske­hozá­kon­ní­ka, pos­tu­pu­je v sú­la­de so zá­ko­nom (net­res­tnou nor­mou) a je­ho ko­na­nie ne­mô­že byť proti­práv­ne. Nep­ri­chá­dza pri­tom do úva­hy, aby jed­no a to is­té ko­na­nie bo­lo za­ká­za­né v zmys­le Tres­tné­ho zá­ko­na a zá­ro­veň op­ráv­ne­né v zmys­le Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka.

Uve­de­né mož­no vy­vo­diť aj z to­ho, že zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 Tr. zák. ob­sa­hu­je tzv. nor­ma­tív­ne zna­ky („exekuč­né ko­na­nie, zne­mož­ne­nie exekú­cie“), kto­ré však na svo­je úče­ly žiad­nym spô­so­bom Trest­ný zá­kon ne­de­fi­nu­je. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pre­to mu­sia vy­chá­dzať pri vy­me­dze­ní exekuč­né­ho ko­na­nia a spô­so­bu je­ho ve­de­nia z mi­mot­res­tných no­riem, kto­ré exekuč­né ko­na­nie a je­ho ob­me­dzenia upravujú. Pôj­de tu o exekuč­ný po­ria­dok, ale aj o Ob­čian­sky zá­kon­ník, kto­rý ob­sa­hu­je úp­ra­vu zá­lož­né­ho prá­va a ob­me­dzu­je exekuč­né ko­na­nie v pros­pech zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa. Proti­práv­nosť ko­na­nia zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa mož­no pre­to od­vo­dzo­vať len z po­ru­še­nia mi­mot­res­tnej práv­nej nor­my.

Je pre­to nep­ri­ja­teľ­né vzniesť ob­vi­ne­nie zá­lož­né­mu ve­ri­te­ľo­vi len z to­ho dô­vo­du, že ne­dal súh­las súd­ne­mu exekú­to­ro­vi s ve­de­ním exekuč­né­ho ko­na­nia v zmys­le § 151h ods. 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, pre­to­že tak pod­ľa uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia uro­biť ne­mu­sí (nie je to je­ho po­vin­nosť). Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že len neu­de­le­ním súh­la­su sa ne­mô­že zá­lož­ný ve­ri­teľ do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 písm. b) Tr. zák., pre­to­že ne­ko­ná proti­práv­ne.

Po­kiaľ sa naj­mä v sú­vis­los­ti so zá­lož­ným prá­vom na hnu­teľ­ných ve­ciach čas­to v tres­tnom ko­na­ní na­mie­ta (zo stra­ny poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa), že zá­lož­ná zmlu­va je nep­lat­ná, na­koľ­ko ne­má zá­ko­nom pred­pí­sa­né ná­le­ži­tos­ti a pre­to ju nie je nut­né reš­pek­to­vať, tak je pot­reb­né pri­po­me­núť, že ta­ké­to zá­lož­né zmlu­vy sú riad­ne re­gis­tro­va­né v No­tár­skom cen­trál­nom re­gis­tri zá­lož­ných práv. Ide o ve­rej­ný re­gis­ter, pri kto­rom sa vy­chá­dza z pre­zum­pcie prav­di­vos­ti a správ­nos­ti za­pí­sa­ných úda­jov, po­kiaľ sa nep­reu­ká­že opak. Opak pri­tom mož­no preu­ka­zo­vať iba v ko­na­ní pred sú­dom (v rám­ci ci­vil­né­ho pro­ce­su), kto­rý prí­pad­ne mô­že roz­hod­núť o nep­lat­nos­ti zá­lož­nej zmlu­vy. Rie­še­nie tej­to otáz­ky ne­pat­rí do kom­pe­ten­cie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (a to ani ako rie­še­nie otáz­ky pred­bež­nej) a pre­to je nut­né vy­chá­dzať z to­ho, že po­kiaľ op­ráv­ne­ný or­gán (súd v ci­vil­nom pro­ce­se) ne­vys­lo­ví ale­bo ne­vys­lo­vil do­po­siaľ nep­lat­nosť zá­lož­nej zmlu­vy, bu­de nut­né reš­pek­to­vať tú­to zmlu­vu a úda­je za­pí­sa­né do re­gis­tra s tým, že ta­ký­to zá­lož­ný ve­ri­teľ má prá­vo ne­dať súh­las v zmys­le § 151h ods. 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Na­po­kon, po­sú­de­nie tej­to otáz­ky v tres­tnom ko­na­ní je práv­ne bez­výz­nam­né, na­koľ­ko ak by sa aj dos­pe­lo k zá­ve­ru o nep­lat­nos­ti zá­lož­nej zmlu­vy nep­ri­chá­dza­la by vô­bec do úva­hy ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 151h ods. 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka a te­da by ne­bo­lo ani mož­né ma­riť exekuč­né ko­na­nie neu­de­le­ním súh­la­su v zmys­le toh­to us­ta­no­ve­nia. Po­sú­de­nie tej­to otáz­ky má te­da vý­znam len z hľa­dis­ka ci­vil­né­ho pro­ce­su, kon­krét­ne pre ve­de­nie exekuč­né­ho ko­na­nia. Nej­de tu te­da o otáz­ku, od kto­rej vy­rie­še­nia by zá­vi­se­lo roz­hod­nu­tie v tres­tnom ko­na­ní.

O trest­ný čin by moh­lo ísť v prí­pa­de (a to sa v praxi po­mer­ne čas­to stá­va, ale prob­le­ma­tic­ky do­ka­zu­je), ak by bol zá­lož­ný ve­ri­teľ vy­mys­le­ný, te­da ak by sa dl­žník do­ho­dol s inou oso­bou, že bu­dú pred­stie­rať (spra­vid­la na pod­kla­de fin­go­va­nej   zmlu­vy), že tá­to iná oso­ba má vo­či dl­žní­ko­vi poh­ľa­dáv­ku (pos­ta­ve­nie ve­ri­te­ľa) a nás­led­ne tú­to vy­mys­le­nú poh­ľa­dáv­ku za­bez­pe­či­li zá­lož­ným prá­vom na ma­jet­ku dl­žní­ka. V ta­kom­to prí­pa­de by iš­lo o trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa (t. j. iné­ho sku­toč­né­ho ve­ri­te­ľa dl­žní­ka). Nap­ro­ti to­mu, o trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa (t. j. nie aj poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, na­koľ­ko jed­no­čin­ný sú­beh tých­to tres­tných či­nov je vy­lú­če­ný) by moh­lo ísť v prí­pa­de, ak by sa dl­žník do­ho­dol s jed­ným zo svo­jich sku­toč­ných (te­da nie vy­mys­le­ných) ve­ri­te­ľov, že do­da­toč­ne za­bez­pe­čia je­ho sku­toč­nú (te­da nie fik­tív­nu) poh­ľa­dáv­ku zá­lož­ným prá­vom a to na je­di­nom ma­jet­ku dl­žní­ka, pri­tom by ko­na­li s cie­ľom (úmys­lom), aby sa os­tat­ní ve­ri­te­lia ne­moh­li z ma­jet­ku dl­žní­ka us­po­ko­jiť.

Peter Šamko (článok bol pôvodne publikovaný na portáli www.pravnelisty.sk)

Ilustračné foto: pixabay.com