Sťaženie spoločenského uplatnenia c/a nemajetková ujma

Mnohorakosti prejavov jednotlivých stránok a zložiek osobnosti fyzickej osoby zodpovedá aj široké spektrum možných zásahov do jednotlivých stránok a zložiek osobnosti. Právo na ochranu zdravia ako také nepochybne patrí medzi osobnostné atribúty každého človeka a je pre každú fyzickú osobu jedným z najvýznamnejších stránok a zložiek ochrany jej osobnosti (čo je výslovne uvedené aj v zákonnom výpočte v § 11 Občianskeho zákonníka, ďalej v texte len „OZ“), pretože má bezprostredný dopad na kvalitu jej života.

Nemajetkovou ujmou v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 OZ je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju preto dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami (pozri § 16 OZ) a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov (pozri § 444 OZ).

Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 OZ je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 OZ) je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia).

Jednou z prvoradých hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako celku je život, zdravie, telo, t. j. telesná integrita každého jedného jednotlivca a jej nedotknuteľnosť. Telesná integrita tvorí ako fyzický substrát integrálnu súčasť každej osobnosti fyzickej osoby ako individuality. Občiansky zákonník vytyčuje zdravie a život a tým celé telo ako základné hodnoty osobnosti každej osoby a poskytuje im ochranu. Ľudské telo totiž tvorí integrálnu súčasť osobnosti človeka, ako právneho subjektu. Obsahom práva na telesnú integritu je všeobecný zákaz neoprávnených zásahov občianskoprávnych subjektov do telesnej integrity osoby, na ktorú sa toto právo vzťahuje. Práva na ochranu osobnosti sú svojbytným a samostatným nárokom, ktorým Občiansky zákonník poskytuje osobitnú ochranu, a preto uplatnenie práva na náhradu škody nedoplňuje, nerozširuje, ani nenahrádza uplatnenie nárokov z titulu práva na ochranu osobnosti.

Platný Občiansky zákonník a rovnako aj súčasná civilistická právna teória striktne od seba rozlišuje právo na ochranu osobnosti a s ním spojené právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 OZ a právo na náhradu škody v zmysle ust. § 415 - § 450 OZ. Odlišnosť uvedených dvoch inštitútov potvrdzuje aj samotné znenie ustanovenia § 16 OZ, v ktorom sa uvádza, že ak niekto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí inému škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovenia tohto zákona o zodpovednosti za škodu. Uvedeným ustanovením zákon pripúšťa kumuláciu nároku na nemajetkovú ujmu a nároku na náhradu škody, čím zdôrazňuje ich vzájomnú odlišnosť.

Ďalším dôvodom, prečo právna teória striktne odlišuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody je ich pojmová a obsahová odlišnosť. Osobnostné práva predstavujú absolútne subjektívne práva, ktoré prináležia výlučne fyzickým osobám. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Osobnostné právo možno charakterizovať jeho výlučnosťou, všeobecnosťou, nepremlčateľnosťou a neprekludovateľnosťou. Na rozdiel od osobnostných práv, právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe. Toto právo nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu. Nemá rýdzo osobnostnú ale majetkovú povahu, a preto sa premlčuje.

Súčasná právna teória (zhodne s právnou praxou) označuje neoprávnený zásah do zdravia fyzickej osoby v rámci ochrany osobnosti pojmom „nemajetková ujma“. Pod uvedeným pojmom však nemožno rozumieť škodu na zdraví, ktorá je pojmovo samostatná a systematicky aj legislatívno - technicky odlišne upravená. Nemajetková ujma vzniká v dôsledku porušenia právnej povinnosti v inej než majetkovej sfére fyzickej osoby. Pôvodca neoprávneného zásahu do takéhoto vzťahu sa označuje za „ohroziteľa“ resp. „porušiteľa práva, nikdy nie však ako „škodca“. Fyzická osoba, do ktorej osobnostnej sféry bolo zasiahnuté sa nikdy neoznačuje ako poškodený. Obsah nemajetkovej ujmy nie je právnym poriadkom exaktne vymedzený, z povahy tohto práva však vyplýva, že tento obsah musí byť iný než majetkový.

Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Predpokladom priznania náhrady škody je preukázanie naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to protiprávneho konania, vzniku škody, príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou a zavinenie. Výška resp. rozsah náhrady majetkovej škody a škody na zdraví je kvantifikovaný v ustanoveniach § 442 a nasl. OZ, ako aj v nadväzujúcich právnych predpisoch. Z uvedených dôvodov zodpovednosť za nemajetkovú ujmu nie je zhodná so zodpovednosťou za ujmu majetkovú, ktorá sa delí na skutočnú škodu a ušlý zisk. Z uvedených dôvodov nie je možné stotožniť právo na náhradu škody na zdraví a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do osobnostnej sféry dotýkajúcej sa zdravia či súkromia, alebo rodinných citových vzťahov fyzickej osoby.

V slovenskej právnej praxi sa objavili dva protichodné názory na okruh nárokov v súvislosti s poškodením zdravia. Podľa prvého názoru premietnutého v rozhodnutí NS SR z 28. mája 2014 sp. zn. 7 Cdo 65/2013, je možné pri poškodení zdravia uplatňovať popri sebe nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv podľa § 11 a nasl. OZ a nárok na náhradu škody podľa § 420 a nasl. OZ, resp. § 444 OZ, pretože uplatnením každého z týchto nárokov sa odškodňuje (zmierňuje) obsahovo iná ujma na strane dotknutej osoby. Podľa druhého (opačného) názoru je nemajetková ujma krytá v slovenskej právnej úprave cez ustanovenia zákona o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia – v zmysle tohto názoru sú nemajetková ujma a sťaženie spoločenského uplatnenia nárokmi nemajetkovej povahy odškodňované podľa § 444 OZ. Vychádza sa z toho, že nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia má povahu špeciálnej úpravy vo vzťahu k ochrane osobnosti (k tomuto opačnému názoru sa priklonil Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 426/2014 zo dňa 13. augusta 2014).

Názor, že ujma v osobnostnej sfére spôsobená zásahom do zdravia dotknutej fyzickej osoby je pokrytá inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444 OZ, a preto je vylúčená možnosť jej náhrady prostredníctvom ustanovení o práve na ochranu osobnosti, podľa nášho názoru nekorešponduje s právnym poriadkom. Z koncepcie právnej úpravy, ktorá rozlišuje medzi inštitútom ochrany osobnosti a náhrady škody vyplýva, že nároky majúce základ v týchto inštitútoch sú samostatné a vzájomné nezávislé – zároveň je potrebné podotknúť, že každý z týchto inštitútov poskytuje ochranu iným zložkám v rámci duševnej integrity jednotlivca. Právo na ochranu osobnosti primárne poskytuje ochranu pred zásahmi do psychicko-morálnej integrity osoby, pričom právo na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje prevažne ochranu pri zásahoch do fyzickej integrity jednotlivca. Tieto nároky sledujúc ochranu rôznych záujmov je preto potrebné považovať za rovnocenné a samostatné. Nie je možné vylúčiť, že jedným konaním budú súčasne naplnené predpoklady zodpovednosti za zásah do osobnostných práv ako aj podmienky na náhradu škody.

Správnosť záveru komentovaného rozhodnutia potvrdzuje aj česká súdna prax (uznesenie NS ČR, sp. zn. 30 Cdo 154/2007 zo dňa 28. 06. 2007), podľa ktorej „Právo na ochranu zdraví je pak bez jakékoliv pochybnosti pro každého jedním z najvýznamnějších, neboť má bezprostřední dopad na kvalitu existence fyzické osoby, resp. na její existenci vúbec. Lze proto uzavřít, že dovolatelka se mýli, pokud dovozuje (případně spíše dovozuje účelově), že uplatnění nároku z titulu práva na ochranu osobnosti supluje resp. doplňuje a rozširuje rozsah náhrady škody podle ustanovní § 442 a násl. OZ (resp. § 420 a násl. OZ), neboť se jedná o zcela svébytné a samostatné nároky podmíněné rozrúzněnou sférou ochrany, kterou poskytuje občanský zákoník.“

Rovnocennosť, rôznorodosť a koncepčná samostatnosť vylučuje ponímanie vzťahu týchto inštitútov ako vzťahu všeobecného a osobitného – navyše v tomto smere nie je zrejmé z akého dôvodu je práve nárok na náhradu škody špeciálnou úpravou a ustanovenia o ochrane osobnosti všeobecnou úpravou. Rovnako nie je na mieste argumentácia zásadou non bis in idem, pretože v danom prípade ide o súbeh nárokov obdobne ako je tomu pri jednočinnom súbehu v trestnom práve, kde jedným konaním možno naplniť viacero skutkových podstát trestného činu, t. j. jeden skutok možno subsumovať a posúdiť z hľadiska naplnenia viacerých skutkových podstát. Preto nie je vylúčené, aby napríklad v dôsledku spôsobenia registrovaného školského úrazu spojeného so zásahom do práva na ochranu zdravia, vznikli dotknutej osobe nároky vyplývajúce z ustanovení o náhrade škody ako aj z ustanovení o ochrane osobnosti.

Tomuto výkladu nasvedčuje aj vyššie uvedený rozdielny účel oboch inštitútov, ktoré sledujú odstránenie, resp. zmiernenie iného druhu ujmy, rozličné predpoklady zodpovednosti (objektívna vs. subjektívna zodpovednosť), odlišný výpočet výšky náhrady spôsobenej ujmy a pod.

K tejto téme pozri aj TU.

Jakub Štefanko, Tomáš Čentík

1. februára 2017

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
Robert Šorl|právnik od roku 1999
Upresňujem. Okresný súd Prievidza 17C/87/2014.
17.02.2017 o 11:18:08Reagovať
Robert Šorl|právnik od roku 1999
Jedno publikované rozhodnutie k téme: https://obcan.justice.sk/infosud/-/infosud/i-detail/rozhodnutie/f5c838a9-f8b3-4c32-ac39-78ed0350cc1b%3Aab962fa0-847b-49c5-a84f-a7fb6869584b
17.02.2017 o 11:13:17Reagovať
Milan Hlušák|právnik od roku 2003
Otázka je, či hranica, ktorú Najvyšší súd v R 1/2015 vytýčil medzi ujmou podľa § 444 a tou podľa § 13 (fyzická v. psychická sféra), vyplýva skutočne z platného práva, alebo skôr zo snahy obísť obmedzenia vyplývajúce zo zákona č. 437/2004 Z. z.

Treba si uvedomiť, že ujma odškodňovaná podľa § 444 je ujmou nemajetkovou. To znamená, že odškodnenie tu má charakter zadosťučinenia (satisfakcie), a nie náhrady (reparácie) (Luby, R 99/1958). Bolesť ani sťaženie uplatnenia totiž nemožno reparovať.

Zo satisfakčného charakteru odškodného podľa § 444 potom vyplýva, že jeho zmyslom je poskytnúť zadosťučinenie. A podľa mňa, keď niekomu dávam zadosťučinenie za vytrpené bolesti, toto zadosťučinenie pokrýva aj psychickú stránku. Rovnako ak dávam zadosťučinenie za stratu orgánu, pokrývam ním nielen stratu orgánu a vzniknuté obmedzenie, ale aj nepríjemné pocity (ľudia na mňa zazerajú, cítim sa trápne, keď ma niekto musí umývať, prezliekať a pod.).

Právna náuka (Luby, Švestka) pritom význam zadosťučinenia zhmotneného dnes v § 444 videla práve v tom, že peňažné odškodnenie má pomôcť poškodenému nájsť „náhradné“ radosti, ktoré mu umožnia prekonať životné útrapy a strasti, trvale nepríjemné pocity znižujúce jeho životnú spokojnosť a pod. Rovnako tak z R 28/1956 vyplýva, že toto zadosťučinenie má vyrovnať stratu radosti zo života. Z toho možno vyvodiť, že zadosťučinenie podľa § 444 zahŕňa aj psychickú zložku.

Najvyšší súd v R 1/2015 svoj záver oprel o to, že zákon č. 437/2004 Z. z. neumožňuje zohľadniť dopady do súkromia či dôstojnosti (teda tú psychickú zložku). Čo ale ak sú tieto dopady už zohľadnené v samotnom bodovom ohodnotení, v možnosti lekára zvýšiť ohodnotenie až na 2-násobok na základe osobitosti a životných možností poškodeného (§ 10 ods. 4) alebo v možnosti súdu v osobitných prípadoch zvýšiť hodnotu o ďalších 50%?

Nehovorím, že R 1/2015 je nevyhnutne nesprávny. Jeho argumentácia je však podľa mňa nedostatočná. Možno by bývalo lepšie vyjsť s kožou na trh a napr. tvrdiť, že odškodnenie podľa zákona č. 437/2004 Z. z. je neprimerane nízke (je?), a preto si nejaké teleologické argumenty (sú také?) vyžadujú, aby mal poškodený právo na dodatočnú satisfakciu podľa § 13.
04.02.2017 o 11:42:25Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Táto interpretácia teda vedie k záveru, že tieto inštitúty sa navzájom vylučujú - potom vyvstáva otázka, ktorý z týchto inštitútov má aplikačnú prednosť, resp. ktorý z nich má povahu všeobecného a ktorý osobitného. Tiež by došlo k značnému okliešteniu nárokov vyplývajúcich zo zásahu do práva na ochranu osobnosti a to tak, že všetky zásahy do života a zdravia by sa automaticky spravovali režimom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Z tohto hľadiska sa mi nezdá ako celkom správny záver, že sa tieto inštitúty obsahovo prelínajú.
04.02.2017 o 11:53:40Reagovať
Milan Hlušák|právnik od roku 2003
Nehovorím, že sa musia nevyhnutne prelínať. Išlo mi skôr o to, že argumentácia R 1/2015 ma celkom nepresvedčila. Pojem odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia je pomerne vágny, a tak môžu existovať argumenty na reštriktívny (R 1/2015) i extenzívny výklad (I. ÚS 426/2014). Najvyšší súd však svoj reštriktívny výklad odargumentoval akosi tautoligicky, kde samotný záver je argumentom (je to tak, pretože je to tak). Pravda, rovnako tautologicky argumentoval aj Ústavný súd.

Pokiaľ ide o to, či je správne, aby sa všetky zásahy do života a zdravia spravovali § 444, otázka je, či dôvod, prečo odlišovať ujmu podľa § 13 a § 444, spočíva len v sume, alebo aj iných okolnostiach vzniku zodpovednosti. Ak áno, tak v akých? Je napr. správne jeden zásah posudzovať cez zavinenie a druhý cez objektívnu zodpovednosť, i keď majú základ v tom istom skutku?
04.02.2017 o 12:44:14Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Uznávam, že to mohlo byť zdôvodnené podrobnejšie. To odlišovanie by malo spočívať v charaktere ujmy, ktorá vznikla ako dôsledok neoprávneného zásahu. Suma je až sekundárna záležitosť, ktorou má zmysel sa zaoberať až v prípade, keď sa posúdi otázka, ktorý inštitút sa má aplikovať. Rovnako aj skutkové okolnosti nie sú až tak smerodajné, keďže v konkrétnom prípade môžu rovnaké okolnosti založiť nároky z oboch druhov zodpovednosti. Takže cieľom pre argumentačne akceptovateľné a dostatočné vyriešenie tejto otázky je rozlíšiť obsahovú náplň a povahu ujmy pri zásahu do osobnostných právach a pri bolesti a sťaženi spoločenského uplatnenia.
05.02.2017 o 09:56:38Reagovať
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: