ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Príspevok sa venuje opisu rozsudku ako jedného z druhov súdnych rozhodnutí, a to tak, ako je vymedzený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a zákonom č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), ako aj porovnaniu s právnou úpravou obsiahnutou v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“).

Zásadným meritórnym rozhodnutím a v sporovom konaní bezvýnimočnou formou rozhodnutia vo veci samej je rozsudok. Obdobná právna úprava je aj v mimosporovom konaní, v ktorom platí, že rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej a uznesením v prípadoch ustanovených CMP.

CSP rozlišuje tri druhy rozsudkov, a to:

1. konečný rozsudok, ktorým sa rozhoduje o celej prejednávanej veci,
2. čiastočný rozsudok, ktorým sa rozhoduje najskôr len o časti prejednávanej veci,
3. medzitýmny rozsudok, ktorým sa rozhoduje najskôr len o základe alebo o dôvode prejednávanej veci.

Súd môže najskôr rozhodnúť čiastočným alebo medzitýmnym rozsudkom v prípade, ak je to účelné.

Čiastočným rozsudkom súd rozhodne o niektorom z viacerých žalobou uplatnených procesných nárokov alebo o jeho časti v prípade, ak sa tieto stali v priebehu konania nespornými. Rozlišuje sa rozhodovanie čiastočným rozsudkom z hľadiska objektívnej stránky a z hľadiska subjektívnej stránky. „Po objektívnej stránke časť prejednávanej veci predstavujú jednotlivé, spravidla žalobou uplatnené nároky, či už so samostatným skutkovým základom, alebo bez neho. Po stránke subjektívnej pod časťou uplatneného nároku rozumieme rozhodnutie len voči určitým subjektom konania (účastníkom).“[1] Čiastočný rozsudok po subjektívnej stránke je vylúčený v prípade nerozlučného spoločenstva. Čiastočný rozsudok „je vo všetkých ostatných otázkach postavený na roveň konečnému rozhodnutiu vo veci samej. Je proti nemu prípustné odvolanie, je spôsobilý nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, a tým sa stať i exekučným titulom. Čiastočným rozsudkom je možné rozhodnúť aj na odvolacom súde.“[2] Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 5 Obdo 5/2011 uvádza: „Časťou prejednávanej veci, o ktorej možno (...) rozhodnúť čiastočným rozsudkom, môže byť jednak niektorý z viacerých samostatných nárokov uplatnených v tej istej žalobe, jednak časť toho istého nároku, ktorý je predmetom konania, ale aj nárok proti jednému zo žalovaných v tej istej veci, Podmienkou nie je, aby išlo o nárok so samostatným skutkovým základom. Čiastočný rozsudok potom musí odôvodnením vyjadriť, že sa ním nerozhodlo v celej prejednávanej veci.“(RV/1968).

Medzitýmnym rozsudkom môže súd rozhodnúť v dvoch prípadoch, a to:

1. najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku, ak je to účelné,
2. o existencii, resp. neexistencii práva, od ktorého celkom alebo sčasti závisí meritórne rozhodnutie, a to výlučne na návrh strany.

Do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd nekoná o žalobou uplatnenom procesnom nároku. Za základ predmetu konania možno považovať „všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku“.[3] Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 5 Obdo 5/2011 ďalej uvádza: „Za základ prejednávanej veci, o ktorom môže súd rozhodnúť medzirozsudkom, treba spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Tak je to napríklad vtedy, keď súd na podklade žaloby o náhradu škody posúdi, či ku škode došlo, či žalovaný škodu spôsobil a či za ňu zodpovedá, či škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného, prípadne či nárok nie je premlčaný (ak bola vznesená námietka premlčania) alebo či nezanikol.“ (RV/1968).

Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom podľa CSP, ktorý zahŕňa najmä dokazovanie a využívanie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany.

Vo všeobecnosti platí, že súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (zásada ne ultra petitum). Výnimkou z tohto pravidla je možnosť súdu prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, avšak iba v tom prípade, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Ako príklad možno uviesť  vyporiadanie BSM, vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vyporiadanie náhrady škody spôsobenej viacerými škodcami (pozri § 438 OZ a § 182 ZP). Pre porovnanie v mimosporovom konaní je súd oprávnený prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú aj v prípade, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu.

Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia; tým nie je dotknutá právna úprava sudcovskej koncentrácie. V prípade opakujúcich sa dávok a splátok CSP pripúšťa možnosť súdu, aby uložil povinnosť aj na plnenie tých dávok a splátok, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti; predchádzajúca právna úprava uvedené vzťahovala výlučne na dávky.

 

K vyhlasovaniu rozsudku

Rozsudok vyhlasuje súd verejne a v mene Slovenskej republiky s uvedením jeho výroku, odôvodnenia a poučenia. Spôsob vyhlásenia rozsudku závisí od toho, či bolo v rámci konania nariadené pojednávanie alebo nie. V prípade, ak pojednávanie bolo nariadené, rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení toho pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak takýto postup nie je možný, súd je oprávnený odročiť pojednávanie najdlhšie na 30 dní za účelom vyhlásenia rozsudku. Následne vzniká súdu povinnosť doručiť rozsudok stranám prítomným na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, a neprítomným stranám je povinný ho odoslať (tzn. vyexpedovať a nie doručiť) najneskôr do 3 dní. Pri tomto postupe sa nepoužijú ustanovenia o odročení pojednávania. Pre porovnanie v mimosporovom konaní sa v prípade, ak bolo nariadené pojednávanie, rozsudok vyhlasuje na pojednávaní, na ktorom súd dokazovanie ukončil. V prípade, ak súd rozhoduje vo veci rozsudkom bez toho, aby nariaďoval pojednávanie, je súd povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na svojej úradnej tabuli a na webovej stránke, a to najneskôr 5 dní pred samotným vyhlásením. Na základe žiadosti strany je súd povinný oznámiť jej miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami. Z právnej úpravy však nie je zrejmá forma, ktorú bude musieť strana dodržať pri podaní žiadosti na využitie tohto oprávnenia. Súd je rozsudkom viazaný jeho vyhlásením. K významu verejného vyhlásenia rozsudku sa vyjadril aj Najvyšší súd SR vo svojom Uznesení zo dňa 13.10.2009 (pozri str. 9 TU).

 

K štruktúre rozsudku

Trom základným častiam rozsudku predchádza pri jeho písomnom vyhotovení po slovách „V mene Slovenskej republiky“ označenie súdu, mien a priezvisk sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie strán a ich zástupcov, iných subjektov a označenie prejednávaného sporu. Po výroku, odôvodnení a poučení nasleduje deň a miesto vyhlásenia a podpis príslušných osôb.

Rozsudok sa skladá z troch základných častí, a to:

Výrok

Výrok rozsudku obsahuje:

a)      obsah rozhodnutia vo veci samej

§  „V sporovom konaní predstavuje (...) právnu kvalifikáciu skutku obsiahnutého v žalobnom návrhu, t. j. posúdenie dôvodnosti či nedôvodnosti žalobného petitu.“ [4]

§  „V nesporovom konaní je obsahom rozhodnutia autoritatívne stanovenie práv a povinností účastníkov konania (...).“[5]

b)      a rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania v prípade, ak sa o ňom nerozhoduje samostatným rozhodnutím.

Výrok rozsudku spočívajúcom na plnení v peniazoch možno vyjadriť:

a)      v cudzej mene bez akýchkoľvek ďalších zákonom ustanovených podmienok, aké ustanovovala predchádzajúca právna úprava v OSP

b)    iným nezameniteľným spôsobom než vyčíslením, najmä s odkazom na presný spôsob určenia, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Ako príklad možno uviesť povinnosť každého rodiča bez ohľadu na jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery plniť svoju vyživovaciu povinnosť na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona, ktorá mu vyplýva z § 62 ods. 3 ZR.

Odôvodnenie

Súd je povinný uviesť v odôvodnení:

a)      vo vzťahu k žalobcovi – čoho sa domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil,

b)      vo vzťahu k žalovanému – ako sa vo veci vyjadril a aké prostriedky procesnej obrany použil.

Súd je povinný jasne a výstižne (z predchádzajúcej právnej úpravy vypadáva „stručne“) vysvetliť:

a)      ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán,

b)      ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

c)      ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax. V prípade, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, je povinný tento odklon dôkladne odôvodniť v odôvodnení rozsudku.

Zjednodušene možno odôvodnenie rozdeliť do týchto častí:

1.      zhrnutie argumentov žalobcu

2.      zhrnutie protiargumentov žalovaného

3.      zhrnutie výsledkov dokazovania

4.      uvedenie relevantnej právnej úpravy, ktorá sa vzťahuje na konkrétnu prejednávanú vec a z ktorej súd pri rozhodovaní vychádzal

5.      odôvodnenie záveru, ktorý súd zaujal a ktorý vyjadril vo výroku rozsudku.

Súd je povinný dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Judikatúra stanovuje pre odôvodnenie aj ďalšie znaky, ktoré by malo spĺňať, a to najmä určitosť, úplnosť, jednoznačnosť a súlad s výrokom rozsudku.

Jednotlivé odseky odôvodnenia sa označujú arabskými číslami.

CSP ustanovuje dva prípady, v ktorých nie je potrebné zo strany súdu uviesť v písomnom vyhotovení rozsudku odôvodnenie, a to ak:

a)      je na pojednávaní vyhlásený rozsudok za prítomnosti všetkých strán alebo ich zástupcov, ktorí sa vzdajú možnosti podať odvolanie, alebo

b)      to ustanovuje CSP, napr. v prípade rozsudku pre uznanie alebo vzdanie sa nároku a rozsudku pre zmeškanie žalobcu alebo žalovaného.

V zmysle dôvodovej správy nie je prípustné, aby si argumenty súdu v súdnom rozhodnutí odporovali. Súčasne by sa mal súd vyrovnať s argumentmi strán, pri ktorých možno predpokladať ich vplyv na konečné rozhodnutie vo veci, a odôvodniť prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. „Ak súd odmietne argument strany, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť alebo aspoň spochybniť. Iba samotné konštatovanie, že argument je irelevantný, bez bližšieho zdôvodnenia, prečo si to súd myslí, je neprípustným a svojvoľným spôsobom vyrovnania sa s argumentom.“[6]

Poučenie o odvolaní a o možnosti exekúcie

Poučenie o odvolaní obsahuje poučenie:

a)      o lehote na podanie odvolania,

b)      o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva

c)      a o náležitostiach odvolania.

Písomné vyhotovenie rozsudku podpíše sudca. Ak ho nemôže podpísať sudca, podpíše ho iný poverený sudca; dôvod sa na písomnom vyhotovení poznamená.

 

K doručovaniu rozsudku

Vzhľadom na to, že rozsudok je konečným rozhodnutím sporu strán je nevyhnutné, aby ho súd stranám doručil do vlastných rúk. Na doručovanie do vlastných rúk sa použijú ustanovenia § 111 a nasl. CSP. Na vyhotovenie a odoslanie rozsudku má súd 30-dňovú lehotu, ktorá plynie od vyhlásenia rozsudku, okrem prípadu, ak by predseda súdu rozhodol inak zo závažných dôvodov.

V prípade, ak súd v rozsudku použije ustanovenia predpisov o ochrane hospodárskej súťaže (zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže), vzniká súdu povinnosť zaslať uvedený rozsudok aj Protimonopolnému úradu SR. V prípade, ak súd vo svojom rozsudku použije čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktoré ustanovujú zákaz činností nezlučiteľných s vnútorným trhom, a to zákaz:

1. dohôd medzi podnikateľmi, rozhodnutí združení podnikateľov a zosúladených postupov, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu
2. zneužívania dominantného postavenia na vnútornom trhu,

vzniká súdu povinnosť zaslať uvedený rozsudok Protimonopolnému úradu SR a Komisii.

 

K oprave a doplneniu rozsudku

Opravu chýb v písaní, počítaní a iných zrejmých nesprávností je súd oprávnený vykonať v rozsudku kedykoľvek, a to aj bez návrhu; o tom vydá opravné uznesenie, ktoré je povinný doručiť subjektom konania. „Nesprávnosť odôvodnenia sa bude opravovať prostredníctvom inštitútu „iných zrejmých nesprávností“ opravným uznesením.“[7]

Doplnenie rozsudku prichádza do úvahy v týchto prípadoch:

1.      na návrh strany v prípade, ak súd nerozhodol v rozsudku o niektorej časti predmetu konania alebo o predbežnej vykonateľnosti; strana môže takýto návrh podať do 15 dní od doručenia rozsudku,

-         Ak súd nevyhovie návrhu strany na doplnenie rozsudku, návrh zamietne.

-         Návrh na doplnenie sa netýka právoplatnosti ani vykonateľnosti výrokov pôvodného rozsudku.

2.      alebo aj bez návrhu ak ide o rozsudok, ktorý zatiaľ nenadobudol právoplatnosť.

Na doplnenie rozsudku vydá súd dopĺňací rozsudok, na ktorý sa primerane použijú ustanovenia o rozsudku.

 

K právoplatnosti rozsudku

CSP zavádza definíciu právoplatnosti ako vlastnosti súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia.

Formálna stránka právoplatnosti:

• znamená určenie časového okamihu skončenia základného konania
• je vyjadrená v § 227 CSP, v zmysle ktorého rozsudok je právoplatný:

1.      v prípade, ak proti nemu nie je prípustné odvolanie doručením poslednej zo strán, resp. ich právnym zástupcom

2.      v prípade, ak proti nemu je prípustné odvolanie márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania

• prejavuje sa v zásadnej nezmeniteľnosti rozhodnutia; výnimkou je možnosť napadnúť právoplatný rozsudok mimoriadnymi opravnými prostriedkami
• má dva základné predpoklady:

a)      doručenie rozsudku stranám

b)      nemožnosť podať proti rozsudku odvolanie

Materiálna stránka právoplatnosti:

• znamená záväznosť súdneho rozhodnutia pre definovaný okruh subjektov
• je vymedzená v § 228 CSP ako úprava subjektívnej záväznosti rozsudku, pričom ustanovuje:

1.      záväznosť výroku právoplatného rozsudku pre strany a pre právnych nástupcov strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak, a

2.      záväznosť výroku právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby vo vzťahu k osobe, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol tento návrh podaný v čase, keď bola v katastri nehnuteľností zapísaná poznámka o súdnom konaní; uvedené vyplýva z absolútneho charakteru vecných práv podľa zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

• prejavuje sa v záväznosti rozhodnutia

Právoplatný rozsudok, ktorý ukladá povinnosť prejavu vôle, tento prejav nahrádza.

Zmena rozsudku ukladajúceho povinnosť plniť v budúcnosti splatné dávky alebo splátky je možná na základe žaloby v prípade podstatnej zmeny pomerov rozhodujúcich pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Takáto zmena je prípustná od času, keď podstatná zmena pomerov nastala.

Ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. V tomto ustanovení sa jednoznačne prejavuje zásada prekážky právoplatne rozhodnutej veci – res iudicata. Táto zásada má dva predpoklady, po splnení ktorých sa uplatní, a to:

1. predpoklad totožnosti predmetu konania, tzn. pôjde o „totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu“[8]
2. predpoklad totožnosti strán, tzn. v novom konaní budú vystupovať rovnaké strany ako v konaní, v ktorom už bolo vydané právoplatné rozhodnutie bez ohľadu na „procesné postavenie týchto osôb“[9].

„Existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Len čo súd zistí existenciu tejto prekážky, vedie to k zastaveniu konania vo forme uznesenia, proti ktorému  je prípustné odvolanie.“[10]

 

K vykonateľnosti rozsudku

Rovnako ako pri právoplatnosti, aj pri vykonateľnosti ustanovuje CSP jej legálnu definíciu, pričom vykonateľnosť chápe ako vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami. „V prípade statusových a určovacích rozsudkov, teda v prípadoch, keď nehovoríme o vykonateľnosti v pravom zmysle slova, moment vykonateľnosti splýva s momentom právoplatnosti.“[11]

Vo všeobecnosti platí, že rozsudok, ktorým sa ukladá povinnosť plniť, je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je 3dňová a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd je oprávnený určiť aj dlhšiu lehotu v odôvodnených prípadoch, napr. v prípade objektívnej nemožnosti plniť v zákonom stanovenej lehote.

V zmysle § 232 ods. 4 CSP ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Pojem dávky chápeme ako „plnenia určené dobou, po ktorú sa majú plniť[12]“ a pojem splátky ako „čiastkové plnenia určené konečnou sumou[13]“.

CSP upravuje aj možnosť súdu určiť tzv. predbežnú vykonateľnosť rozsudku, ktorá spočíva v tom, že súd vo výroku rozsudku vysloví, že rozsudok je vykonateľný doručením; takýto výrok sa na účely odvolania považuje za uznesenie. Takýto postup súdu je možný iba na návrh strany, ktorej by inak hrozilo nebezpečenstvo ťažko nahraditeľnej alebo značnej škody alebo inej ujmy.

Laura Rózenfeldová

 

Zdroje:

• Učebnica občianskeho procesného práva 1. zväzok, Ján Mazák – Martina Jánošíková. vydavateľstvo IURIS LIBRI, spol. s.r.o., 2012, ISBN: 978-80-89635-00-9, 1. vydanie
• Števček, M., Ficová, S. a kol., Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012
• zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
• Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Civilný sporový poriadok
• zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
• zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok
• rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obdo 5/2011 (RV/1968)
•  zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine
• zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
• Zmluva o fungovaní Európskej únie