PROFESORSKÝM PEROM: Čítanie o Fajnorovi, čítanie Fajnora

Sudcovská samostatnosť a nezávislosť, tak ako ju každá poctivá demokratická ústava –  i  naša –  zaručuje, nie je            
žiadnym privilégiom stavu sudcovského, ale je najsilnejšou a najbezpečnejšou zárukou občianskych slobôd.

V. Fajnor: Reforma súdnictva. Právny obzor, XVI,1933, č. 11, s. 365.
 
Predovšetkým ohlasujem návrat do blogu a priznávam, že v ostatných rokoch som bol akosi „zablogovaný...“ Keď mi pán docent Jozef Vozár venoval svoju knižku (Vladimír Fajnor. Bratislava: VEDA, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2017, 224 strán.), mal som jasnú predstavu o tom, kde pre ňu vo svojej knižnici nájdem miesto. A síce v druhom rade kníh zhora, v okienku tretej police zľava, vedľa ročníka XVIII. Právneho obzoru z roku 1935, časopisu, ktorý riadi Doc. Dr. Vladimír Fajnor, prvý prezident Najvyššieho súdu ČSR v Brne (1931 – 1939). Článok Dr. Ivana Dérera Muž štátu a spravodlivej objektivity, k 60. narodeninám doc. Fajnora, ktorý cituje aj Jozef Vozár, obsahuje aj túto charakteristiku: „Je to muž štátu a spravodlivej objektivity. Salus rei publicae je mu suprema lex. Suum cuique tribuere životným úkolom. Fortiter in re, svaditer in modo pracovnou metódou.“

V čase, keď Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska, vymenoval V. Fajnora za zvolenského župana (január 1919) bola rozhodujúcim kritériom výberu kandidátov na najvyššie administratívne posty na Slovensku verejne deklarovaná „slovenskosť“ a preukázateľné perzekvovanie zo strany starého režimu. Autor knihy dodáva, že „Vladimír Fajnor spĺňal aj druhé kritérium na výkon funkcie – odbornosť“ (netreba zabúdať ani na to, že právo študoval okrem piatich semestrov v Budapešti aj v Berlíne – štátna skúška z dejín práva). Neskôr (1920) ho prezident ČSR Tomáš G. Masaryk vymenoval za ministra unifikácie. V roku 1922 sa stal predsedom Slovenskej komisie pre odbor občianske právo a vzápätí aj docentom. Profesorskú prísahu ako riadny, bezplatný profesor na Právnickej fakulte UK v Bratislave zložil v roku 1936. V rokoch 1921 – 1936 bol hlavným redaktorom Právneho obzoru. Slovenskú právnu vedu obohatil o práce venované právnej histórii, právnej terminológii, občianskemu právu. Jeho meno je späté aj výstavbou Justičného paláca od 29. decembra 1930.

Vladimír Fajnor bol členom úradníckej vlády národnej obrany na čele s Janom Syrovým, ktorá po Mníchovskom diktáte podala 4. októbra 1938 demisiu. On sám, od roku 1939 už ako penzista, zostal v Čechách. Po skončení 2. svetovej vojny v roku 1945 bol vymenovaný a  zapísaný do zoznamu členov Stáleho arbitrážneho dvora v Haagu. V neskoršej domácej ľudovej demokracii mu však ruže nekvitli...  

Jozefovi Vozárovi sa s využitím archívnych materiálov podarilo napísať a vydať v roku 100. výročia vzniku Právneho obzoru jedinečné dielo o vzácnej osobnosti zo sveta právnej vedy, o jednom zo zakladateľov slovenskej právnickej tvorby (keď predtým bol zaškatuľkovaný ako ten, kto „vo vládnych i sudcovských funkciách zabezpečoval triedne a politické záujmy vládnucej českej a slovenskej buržoázie“). Plne s ním súhlasím, keď ako znalec diela V. Fajnora konštatuje, že „jeho práce sú také nadčasové, že majú čo povedať aj súčasným právnikom.“ Môžem vrelo odporúčať do pozornosti Fajnorove úvahy o súdnictve, o trojdelení moci, o apolitickosti či o iných problémoch vtedajšieho súdnictva (preťaženosť, finančné nedocenenie sudcov, prieťahy v súdnom konaní a ďalšie).

Na záver pripomínam citát zo skvelej prednášky, ktorú V. Fajnor predniesol v Košiciach 27. novembra 1932 na zjazde členov bratislavskej Právnickej jednoty, s cieľom založiť tu jej pobočku:  

„Súdy sú tu na to, aby boli administrované, ale aby súdili. Ovšem aby súdili nezávisle, podľa zákona spoľahlivo a pokiaľ možno rýchlo, tak aby bola bezpečnosť štátu a všetkých právnych statkov, hlavne cti, života a majetku, čo najlepšie zaručená.

Čo sa týka súčinnosti medzi sudcom a advokátom neslobodno zabudnúť, že oba sú povinní pracovať na spoľahlivých predpokladoch zákonného sudcovského výroku, ale že dokiaľ sudca zastáva a hľadá v prvom rade pravdu objektívnu, dotiaľ advokát pokladá za svoju povinnosť, aby uhájil subjektívnu pravdu svojej strany, o ktorej je ostatne spravidla aj sám presvedčený. Úkolom advokáta je, aby iniciatívne vyvolával nápravu porušeného práva svojej strany, prípadne aby zabraňoval nárokom proti jeho strane neprávom uplatňovaným. Jednako advokát nikdy nesmie vedome hájiť nepravdu a vedome pôsobiť k potlačeniu pravdy.“

 

Titulky zapísané na fiktívnu tabuľu na stene Justičného paláca v Bratislave

Ivan Dérer (1884 – 1973) = slovenský advokát, politik, poslanec Revolučného Národného zhromaždenia 1918-1920, predseda Najvyššieho súdu ČSR 1946  1948
Vladimír Fajnor (1875 – 1952) = okrem už uvedeného spoluzakladateľ spolku Právnická jednota (1920).
Fortiter in re, suaviter in modo = Pevnejšie vo veci, miernejšie v spôsobe
Justičný palác v Bratislave = výstavba sa začala koncom decembra 1930, podľa „pensylvánsko-panoptického vzoru“ (pripomínam úvahy Jeremyho Benthama a jeho spis Panopticon o ideálnom väzení), keď „chodby na jej všetkých troch poschodiach sú orientované z kruhovej centrály lúčovito do kríža k celám.“

 



Alexander Bröstl

Fotografia: wikimedia.org

Tlačiť
Diskusia neobsahuje žiadne príspevky
Právnik od roku Reagovať