Prípustnosť dovolania a neodkladné opatrenia

Nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) došlo k viacerým koncepčným zmenám v právnej úprave dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Naďalej platí, že dovolaním možno napadnúť výlučne rozhodnutie odvolacieho súdu – reforma dovolania sa však dotkla toho, že pri vadách zmätočnosti došlo k limitácii rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolania prípustné (došlo k zúženiu prípustného predmetu dovolania). Táto zmena priniesla aj odlišné pohľady na prípustnosť dovolaní proti rozhodnutiam o neodkladných opatreniach.

Podľa predošlej procesnej úpravy platilo, že dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré trpelo vadami zmätočnosti. Dovolaním tak bolo možné napadnúť aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie[1]. Tento záver mal oporu aj v súdnej praxi, podľa ktorej proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov, než sú uvedené v § 237 OSP[2].

CSP zmenil prípustnosť dovolania v tom smere, že rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie rozdelil do dvoch kategórií a to na rozhodnutia odvolacieho súdu (i) vo veci samej (potvrdzujúce a zmeňujúce rozsudky) a (ii) ktorými sa konanie končí (typicky rozhodnutia o zastavení konania, odmietnutí odvolania a pod.). Zrušovacie rozhodnutia odvolacieho súdu nie sú považované za rozhodnutia vo veci samej (nejde o skončenie vo veci samej, resp. konečné rozhodnutie o predmete sporu) ani za rozhodnutia, ktorými sa konanie končí[3]. Rozdiel je teda v prípustnom predmete dovolania – pokiaľ predošlá procesná norma pripúšťala dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, nová právna úprava okruh týchto rozhodnutí zužuje.

Kľúčovým pre zodpovedanie, či je prípustné dovolanie podľa § 420[4] CSP proti uzneseniam o neodkladnom opatrení (potvrdzujúce, resp. zmeňujúce rozhodnutia odvolacieho súdu), je vyriešenie výkladovej otázky, či možno rozhodnutie o neodkladnom opatrení považovať za rozhodnutie vo veci samej alebo rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

Inštitút neodkladných opatrení upustil od pojmového znaku predbežnosti a dočasnosti ako tomu bola za účinnosti OSP (preto došlo aj k terminologickej zmene z predbežných opatrení na neodkladného opatrenia), pretože po nariadení neodkladného opatrenia nemusí nevyhnutné nasledovať konanie vo veci samej (§ 336 CSP); súd nemusí uložiť navrhovateľovi povinnosť podať žalobu vo veci samej najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami. Civilný sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku upustil od pôvodnej koncepcie bezpodmienečnej väzby predbežného (teraz neodkladného) opatrenia na konanie vo veci samej.[5]

Z uvedeného vyplýva, že v prípade neodkladných opatrení nariadených pred začatím konania vo veci samej, pri ktorých súd neuloží povinnosť podať žalobu, neodkladné opatrenie konzumuje vec samu a preto ho možno považovať za rozhodnutie vo veci samej[6] – v takom prípade rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdzuje alebo mení uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia spadá pod definíciu rozhodnutia vo veci samej a teda proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie.

O také rozhodnutie ide v prípade uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého nebola podaná nadväzujúca žaloba (teda návrh na určité rozhodnutie vo veci samej); rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu rozhodnutia vo veci samej vtedy, ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu. Taká situácia môže nastať v prípade návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia podaných po skončení konania (pri splnení podmienok § 325 ods. 1 CSP). Rovnako v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba podľa § 336 ods. 1 CSP, konanie končí rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a konzumuje vec samu.[7]

V prípade, ak sa nariadilo neodkladné opatrenie počas konania vo veci samej je zrejmé, že rozhodnutie o neodkladnom opatrení nie je rozhodnutím vo veci samej. Spornou však ostáva otázka, či rozhodnutie odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení (potvrdzujúce alebo zmeňujúce) možno považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Táto spornosť je podmienená tým, či sa pod rozhodnutím, ktorým sa konanie končí má na mysli skončenie hlavného meritórneho konania alebo skončenie konania o neodkladnom opatrení. V odbornej literatúre sa možno stretnúť s príklonom k prvej výkladovej alternatíve a to, že CSP má na mysli skončenie hlavného meritórneho konania[8]. K rovnakému záveru inklinuje aj aktuálna súdna prax, podľa ktorej uznesenie, ktorým odvolací súd v danom prípade potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, nie je (ani) rozhodnutím, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí. Aj po rozhodnutí o návrhu na neodkladné opatrenie civilné sporové konanie žalobcov proti žalovanej pokračuje a súd prvej inštancie o veci samej ďalej koná a rozhodne.[9]

Argumentácia v prospech toho, že CSP má na mysli koniec konania vo veci samej vychádza z premisy, že ak by malo byť každé rozhodnutie o nejakej procesnej otázke vnímané ako samostatné konanie o tejto veci (procesnej otázke), bolo by dovolanie prípustné prakticky proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu[10]. Myslíme si, že nemožno stotožňovať procesné rozhodnutia v rámci konania vo veci samej s rozhodnutiami o neodkladnom opatrení.

Rozhodovanie o procesných otázkach neprebieha v samostatných konaniach, ale v rámci konania vo veci samej, t. j. jednotlivé procesné otázky sú súčasťou konania vo veci samej, ktorých cieľom je vytvoriť podmienky pre konečné rozhodnutie – z tohto dôvodu nemožno stotožňovať (porovnávať) rozhodnutia o procesných otázkach s rozhodovaním o neodkladnom opatrení, ktoré nemá charakter rozhodnutia o procesnej otázke. Ide totiž o samostatné konanie (jeho samostatnosť nevylučuje ani skutočnosť, že môže prebiehať súčasne, resp. počas konania vo veci samej), v ktorom sa rozhoduje o poskytnutí neodkladnej ochrany ako samostatného nároku nezávislého a nijako neovplyvňujúceho konanie vo veci samej.

Konanie o neodkladnom opatrení má osobitnú povahu a možno ho považovať za samostatné konanie s osobitnými procesnými pravidlami, v ktorom platí tiež prekážka litispendencie a res iudicata, pričom toto konanie má vlastné ustanovenia o vecnej príslušnosti, poplatkovej povinnosti, špecifické podmienky nariadenia neodkladného opatrenia, spôsob a lehoty na rozhodovanie o neodkladnom opatrení, osobitné pravidlá pre dokazovanie (osvedčovanie) a pojednávanie, doručovanie, vykonateľnosť, zánik a zrušenie a pod.

To, že konanie o neodkladnom opatrení možno považovať za samostatné konanie vyplýva aj z jeho systematického zaradenia, keďže je zaradené v tretej časti CSP označenej ako osobitné procesné postupy. Rovnako tomu nasvedčuje textácia ustanovenia § 324 CSP („na konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ....“) a § 354 CSP („na konanie podľa tejto časti sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní ....“).

Keďže rozhodovanie o procesných otázkach neprebieha v rámci samostatného konania, ale v rámci hlavného (meritórneho) konania, pričom rozhodovanie o nich je podružné a slúži na dosiahnutie rozhodnutia vo veci samej nemožno použiť tento argument na vyslovenie záveru o neprípustnosti dovolania. Ako bolo vyššie uvedené o rozhodnutie o neodkladnom opatrení prebieha v samostatnom konaní s vlastným predmetom konania odlišným od predmetu konania vo veci samej a s vlastnými osobitosťami.

Za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí možno na účely ustanovenia § 420 CSP preto považovať aj rozhodnutie, ktorým sa končí konanie o neodkladnom opatrení. Z právnej úpravy podľa nášho názoru nevyplýva, že pod rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, sa myslí výlučne skončenie konania vo veci samej. Navyše ani samotné ustanovenie § 420 CSP nehovorí, že sa má na mysli iba skončenie konania vo veci samej.

Považujeme za nelogické, aby napríklad v prípade nedostatku právomoci súdu bolo možné podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu vo veci samej alebo rozhodnutiu, ktorým sa končí hlavné meritórne konania, avšak v prípade uznesenia o neodkladnom opatrení to možné nebolo. Vady vymenované v ustanovení § 420 CSP sú procesné pochybenia najzásadnejšej povahy, ktoré sú v praxi súdov a tiež právnou teóriou považované za natoľko závažné, že dovolací súd po závere o ich existencii napadnuté rozhodnutie zruší bez toho, aby ho posudzoval z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov (1 Cdo 345/20142 Cdo 43/20123 Cdo 98/20054 Cdo 344/20145 Cdo 101/20156 Cdo 292/20137 Cdo 500/20148 ECdo 259/2014). Z tohto dôvodu je rozumné prikloniť sa k názoru, že v prípade vád zmätočnosti je namieste zrušiť každé zmätočné rozhodnutie.[11]

Prípustnosť dovolania voči uzneseniu o neodkladnom opatrení podľa § 420 C. s. p. (z dôvodov zmätočnosti) by bola daná len v prípade, ak by išlo o rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu rozhodnutia vo veci samej vtedy, ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu. Taká situácia môže nastať v prípade návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia podaných po skončení konania (pri splnení podmienok § 325 ods. 1 C. s. p.). Rovnako v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba podľa § 336 ods. 1 C. s. p., konanie končí rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a konzumuje vec samu. O rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, by išlo aj v prípade, že súd musel vec skončiť procesne (pre existenciu prekážky vecného prejednania odôvodňujúcej zastavenie konania alebo odmietnutie podania) bez toho, aby vec prejednal.[12]

Z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že dovolanie je prípustné proti procesnému rozhodnutiu, ktorým je napríklad uznesenie o zastavení konania o neodkladnom opatrení, resp. potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa zastavenie konania potvrdzuje. V tejto súvislosti nevidíme racionálny dôvod, prečo by proti tomuto rozhodnutiu malo byť prípustné dovolanie a proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené napríklad uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia vydané počas konania vo veci samej, by dovolanie prípustné byť nemalo. Môže ísť napríklad o situáciu, keď súd prvej inštancie zastavil konanie o neodkladnom opatrení pre nedostatok právomoci a odvolací súd toto uznesenie potvrdil – v tomto prípade by dovolanie bolo prípustné. Avšak v prípade, ak by súd prvej inštancie vydal uznesenie o neodkladnom opatrení (hoci na to nemal právomoc) a odvolací súd by toto rozhodnutie potvrdil, v takom prípade by v zmysle súčasnej judikatúry Najvyššieho súdu SR dovolanie prípustné nebolo. Pritom oba prípady majú spoločného menovateľa, ktorým je zmätočnosť v podobe nedostatku právomoci.

Dovolací súd v tomto smere poznamenáva, že vylúčením prípustnosti dovolania proti takému uzneseniu odvolacieho súdu o nariadení neodkladného opatrenia, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, právna úprava obsiahnutá v § 420 CSP zohľadňuje, že v prípade takého rozhodnutia ide (len) o dočasné procesné opatrenie súdu, trvanie ktorého je obmedzené a môže byť za podmienok uvedených v zákone zrušené. Neodkladné opatrenie má v takomto prípade nastoliť určitý stav len dočasne a bez ujmy na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú až rozhodnutím súdu vo veci samej. Zákonodarca tu bezpochyby zohľadnil, že procesné nesprávnosti súdov, ku ktorým pri tom môže dôjsť, sa v takom prípade vyznačujú nižšou intenzitou porušenia procesných oprávnení strán sporu (účastníkov konania).[13]

S touto argumentáciou sa nemožno celkom stotožniť, pretože aj neodkladné opatrenie, hoci pôjde iba o dočasné opatrenie, môže spôsobiť vážnu ujmu na právach strán sporu, pričom táto ujma môže byť v momente úspechu vo veci samej (kedy sa ukáže nesprávnosť rozhodnutia o neodkladnom opatrení) nenapraviteľná. Z tohto dôvodu nie je celkom namieste rozlišovať procesné nesprávnosti (vady zmätočnosti) na pochybenia s nižšou a vyššou intenzitou. Ak totiž raz nie je napríklad daná právomoc súd, tak nie je podstatné, či vydal rozhodnutie o neodkladnom opatrení alebo rozhodnutie vo veci samej, pretože v oboch prípadoch ide o rovnako závažné fundamentálne pochybenie súdu.

 

Tomáš Čentík

19. septembra 2018

Ilustračné foto: redakcia



[1] Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 668.

[2] R 34/1995; uznesenie NS SR, sp.zn. 3 Cdo 164/2009, uznesenie NS SR, sp.zn. 3 Cdo 326/2008, uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 203/2014.

[3] R 19/2017 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2017 sp. zn. 3 Cdo 236/2016).

[4] Prípustnosť dovolania prichádza do úvahy len podľa § 420 CSP, keďže § 421 ods. 2 CSP prípustnosť dovolania výslovne vylučuje.

[5] uznesenie Ústavného súdu SR zo 16. mája 2018, sp. zn. I. ÚS 160/2018.

[6] Časť rozhodovacej praxe ho však zaraďuje pod rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, t. j. nie pod rozhodnutie vo veci samej (uznesenie Najvyššieho súdu SR 9. februára 2017, sp. zn. 3 Obdo 1/2017).

[7] uznesenie Najvyššieho súdu SR z 14. júna 2017, sp. zn. 8 Cdo 83/2017; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. novembra 2017, sp. zn. 3 Cdo 165/2017.

[8] Gešková, K.: Výklad niektorých ustanovení o dovolaní. Zborník vedeckých prác. Košické dni súkromného práva II. UPJS Právnická fakulta Košice, 2018, s. 603.

[9] uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. novembra 2017, sp. zn. 3 Cdo 165/2017 (R 21/2018); uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. októbra 2017, sp. zn. 3Cdo/157/2017.

[10] Gešková, K.: Výklad niektorých ustanovení o dovolaní. Zborník vedeckých prác. Košické dni súkromného práva II. UPJS Právnická fakulta Košice, 2018, s. 605.

[11] Tento názor napokon vyslovila K. Gešková vo vyššie citovanom článku na str. 606, hoci je názoru, že CSP má pod skončením konania na mysli skončenie konania vo veci samej.

[12] uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5. januára 2017, sp. zn. 5 Obdo 76/2016.

[13] uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. októbra 2017, sp. zn. 3Cdo/157/2017.

 

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Doplnenie k definícii rozhodnutia odvolacieho súdu:

Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorý nerozhodoval ako inštančný súd, nie sú splnené podmienky konania pred dovolacím súdom. O miestnej príslušnosti totiž nerozhoduje krajský súd v inštančnom postupe, ale ako súd nadriadený a jeho rozhodnutie preto nie je rozhodnutím odvolacieho súdu. Vyplýva to z úpravy obsiahnutej v § 43 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého ak súd, ktorému bol spor postúpený, s postúpením nesúhlasí, bezodkladne predloží súdny spis bez rozhodnutia spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti; ak ide o spor o miestnu príslušnosť, predloží súdny spis svojmu nadriadenému súdu. Týmto rozhodnutím sú súdy viazané. Dovolanie proti nemu je preto vylúčené a CSP ani neupravuje funkčnú príslušnosť NS SR na jeho prejednanie.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. septembra 2018, sp. zn. 1Obdo/33/2018)
26.09.2018 o 09:07:25Reagovať
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: