Prečo je rozkaz ministra obrany nezákonný?

Na našom území má hodnosť kapitána dlhoročnú tradíciu. Je možné sa s ňou stretnúť nielen v rámci ozbrojených síl a ozbrojených zborov, ale tiež pri pohľade do našej histórie (napr. zbojnícky kapitán Jánošík), či vo filmovom stvárnení niektorých hrdinov Slovenského národného povstania (napr. kapitán Dabač). O tom, že národ slovenský je národom kapitánov svedčí aj mimoriadne vymenovanie predsedu Národnej rady Slovenskej republiky do hodnosti kapitán v zálohe. Stalo sa tak na základe rozkazu Ministra obrany Slovenskej republiky č. OÚ-115-4/2016 zo dňa 21.09.2016, ktorý sa v ostatných dňoch stal alfou a omegou politického a mediálneho života. 

Minister obrany SR vo svojom stanovisku [1] obhajoval ním vydaný rozkaz a súčasne poukázal, mimo iného, aj na platnú právnu úpravu zákona č. 570/2005 Z.z. o brannej povinnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o brannej povinnosti“), a to osobitne na § 21 ods. 12 a ods. 13. Podľa § 21 ods. 12 zákona o brannej povinnosti vojaka v zálohe možno mimoriadne vymenovať do vojenskej hodnosti alebo mimoriadne povýšiť do vojenskej hodnosti. Podľa § 21 ods. 13 zákona o brannej povinnosti vojaka v zálohe do hodnosti brigádneho generála mimoriadne vymenúva a do ďalších generálskych hodností mimoriadne povyšuje prezident Slovenskej republiky na návrh ministra; do ostatných vojenských hodností vojaka v zálohe vymenúva alebo povyšuje minister. Pre úplnosť dodávame, že v zmysle § 22 ods. 5 písm. a) zákona o brannej povinnosti za vojakov v zálohe podľa tohto zákona sa považujú vojaci, ktorí boli zaradení do záloh ozbrojených síl pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a branná povinnosť im trvá.

Celý prípad púta na seba pozornosť hneď z viacerých hľadísk. Punc osobitosti mu dáva tá skutočnosť, že k mimoriadnemu vymenovaniu došlo v súlade s § 21 ods. 12, ods. 13 zákona o brannej povinnosti hneď o 8 hodností. O pozornosť médií sa postaralo personálne obsadenie hlavných aktérov celého prípadu. Zákon o brannej povinnosti sám neposkytuje výpočet vojenských hodností, vo svojom § 15a ods. 1 len stroho uvádza, že vojakovi mimoriadnej služby patrí vojenská hodnosť s odkazom na zákon č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov („zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov“).

Podľa § 42 ods. 3 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov sú vojenské hodnosti od najnižšej po najvyššiu (a) vojak 1. stupňa, (b) vojak 2. stupňa, (c) slobodník, (d) desiatnik, (e) čatár, (f) rotný, (g) rotmajster, (h) nadrotmajster, (i) štábny nadrotmajster, (j) poručík, (k) nadporučík, (l) kapitán, (m) major, (n) podplukovník, (o) plukovník, (p) brigádny generál, (q) generálmajor, (r) generálporučík, (s) generál. V zmysle § 42 ods. 4 tohto zákona sa v rámci Ozbrojených síl Slovenskej republiky rozlišujú celkovo 3 hodnostné zbory, a to hodnostný zbor mužstva (od vojaka 1. stupňa po desiatnika), hodnostný zbor poddôstojníkov (od čatára po nadrotmajstra) a hodnostný zbor dôstojníkov (od poručíka po generála). V predmetnom prípade došlo k mimoriadnemu vymenovaniu z hodnosti desiatnik (hodnostný zbor mužstva) do hodnosti kapitán (hodnostný zbor dôstojníkov), teda nielen že sa preskočilo celkovo 7 hodností, ale sa tým preskočil jeden celý hodnostný zbor poddôstojníkov. Pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že podľa § 13 ods. 5 zákona o brannej povinnosti sa zálohy ozbrojených síl členia na aktívne zálohy (v čase bezpečnosti štátu sa pripravujúce na výkon mimoriadnej služby na základe dohody) a ostatné zálohy (ktoré sa na výkon mimoriadnej služby nepripravujú). Náš prípad sa týka mimoriadneho vymenovania do hodnosti kapitán v zálohe v rámci ostatných záloh.

Samotnú problematiku mimoriadneho vymenovania a mimoriadneho povýšenia upravuje § 15b ods. 1 zákona o brannej povinnosti, podľa ktorého vojak mimoriadnej služby môže byť mimoriadne vymenovaný alebo mimoriadne povýšený do vojenskej hodnosti o jeden stupeň vyššej, než akú dosiahol, ak významnou mierou prispel k plneniu služobných povinností alebo ak vykonal záslužný čin. Základnou premisou celého problému je, či sa toto ustanovenie vzťahuje aj na vojakov v ostatných zálohách, alebo nie. Z doslovného výkladu citovaného ustanovenia vyplýva, že pertraktované ustanovenie sa vzťahuje len na vojaka mimoriadnej služby, a aj to len za alternatívneho splnenia niektorej z dvoch dispozícií. Pojem vojak mimoriadnej služby je legálne definovaný v § 2 ods. 1 písm. e) zákona o brannej povinnosti definovaný ako (1.) profesionálny vojak, ktorému bol v období krízovej situácie1) nariadený výkon mimoriadnej služby, (2.) vojak v zálohe povolaný na pravidelné cvičenie alebo na plnenie úloh ozbrojených síl, ktorému bol v období krízovej situácie1) nariadený výkon mimoriadnej služby, (3.) vojak v zálohe povolaný na výkon mimoriadnej služby v období krízovej situácie1) po prezentácii v ozbrojených silách Slovenskej republiky (ďalej len „ozbrojené sily"), (4.) registrovaný občan, ktorý bol v čase vojny4) alebo vojnového stavu5) odvedený a povolaný na výkon mimoriadnej služby po prezentácii v ozbrojených silách, (5.) vojak dobrovoľnej vojenskej prípravy, ktorému bol v období krízovej situácie1) nariadený výkon mimoriadnej služby. Je zrejmé, že žiadna z čiastkových definícií vojaka mimoriadnej služby a nevzťahuje na novopečeného kapitána, hoci tento je vojakom v ostatných zálohách, avšak nie v období krízovej situácie (bod 2 aj 3).

Ako sme už uviedli, minister obrany sa v rámci svojho stanoviska odvolal na právnu úpravu § 21 ods. 12 a 13 zákona o brannej povinnosti. Je nutné zdôrazniť, že tieto ustanovenia sa dostali do znenia zákona o brannej povinnosti na základe novelizácie vykonanej v čl. V bod 12 zákona č. 281/2015 Z.z. Dôvodová správa k predmetnému návrhu zákona je veľmi strohá a určuje, že ustanovuje sa možnosť pre prezidenta Slovenskej republiky mimoriadne povýšiť do generálskych hodností a pre ministra obrany mimoriadne vymenovať alebo mimoriadne povýšiť do ostatných vojenských hodností vojaka vo výslužbe. [2] Popravde, žiadne racionálne zdôvodnenie vykonanej zmeny nebolo širšej (ale ani odbornej) verejnosti prezentované. Považujeme za absolútnu zhodu náhod, že v čase od nadobudnutia účinnosti uvedenej novely boli povýšení (resp. vymenovaní) do hodností plukovník v zálohe aj niektorí ďalší aktívni politici vládnej väčšiny.[3]

V snahe o správnu aplikáciu zákona o brannej povinnosti je potrebné uskutočniť aj systematický výklad jeho jednotlivých ustanovení. Ministrom obrany citovaný § 21 ods. 12 a 13 zákona o brannej povinnosti má nadpis „Spoločné ustanovenia“ a je subsumovaný pod rubriku „Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia“. „Výklad právneho textu na základe jeho zaradenia do príslušnej časti právneho predpisu, ktorá je systematicky označená nadpisom (tzv. rubrikou), nazývame argumentum a rubrica.“ [4] Ako uvádza Filip Melzer „nadpis je integrálnou súčasťou právneho predpisu, ktorým zákonodarca vyjadruje, že sa určité ustanovenia vzťahujú k určitej veci a že spolu obsahovo súvisia.“ [5] Je potom logické, že ustanovenie § 21 ods. 12 a 13 zákona o brannej povinnosti má všeobecnú povahu (lex generali), ktorá vyplýva z jeho umiestnenia v rámci spoločných ustanovení zákona o brannej povinnosti. Naproti tomu, § 15b ods. 1 zákona o brannej povinnosti má osobitnú povahu (lex specialis), ktorá sa vzťahuje len na mimoriadne povýšenie / vymenovania vojakov mimoriadnej služby, a je nutné zdôrazniť, táto osobitná úprava má veľmi rigorózne upravené podmienky jej aplikácie. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že nie je možné túto osobitnú úpravu aplikovať aj na nami skúmaný prípad, ďalší odsek nás presvedčí o opaku.

Aj na základe praktických a medializovaných skúseností s aplikáciou § 21 ods. 12 a 13 zákona o brannej povinnosti máme za to, že jeho vágnosť nie je náhodou. V tomto ustanovení de facto absentuje akákoľvek hypotéza právnej normy (predpoklady a podmienky), čo pôsobí pri pohľade na dôkladne vyjadrenú hypotézu v zmysle § 15b ods. 1 zákona o brannej povinnosti pri najmenšom kontrastne. To vytvára nežiaduci právny stav, pri ktorom zákonodarca prijal neúplnú právnu normu (§ 21 ods. 12, ods. 13), pri ktorej nie je hypotéza vôbec vyjadrená. Ilustrujme si to na platnej právnej úprave § 15b ods. 1 zákona o brannej povinnosti: (dispozícia) vojak mimoriadnej služby môže byť mimoriadne vymenovaný alebo mimoriadne povýšený do vojenskej hodnosti o jeden stupeň vyššej, než akú dosiahol, (hypotéza 1) ak významnou mierou prispel k plneniu služobných povinností alebo (hypotéza 2) ak vykonal záslužný čin. Je evidentné, že sú vyjadrené dve alternatívne hypotézy a pri naplnení ktorejkoľvek z nich, môže nastať dispozícia ako vlastné pravidlo správania sa. Naproti tomu § 21 ods. 12  (dispozícia) vojaka v zálohe možno mimoriadne vymenovať do vojenskej hodnosti alebo mimoriadne povýšiť do vojenskej hodnosti. Odsek 13 neposkytuje žiadnu hypotézu, ale len spresňuje, kto vykoná vymenovanie / povýšenie v zmysle platnej dispozície.

Je úlohou zákonodarcu dbať na to, aby právne normy ním prijímané mali jasnú a úplnú štruktúru. Vo vzťahu k nami uvedeným právnym normám sa jedná o dovoľujúce právne normy, u ktorých nie je potrebné vyjadrovať sankciu. Naopak, tieto právne normy by mali mať jednoznačne vyjadrenú hypotézu (predpoklady a podmienky) a dispozíciu (vlastné pravidlo správania sa) tak, ako tomu je v prípade mimoriadneho vymenovania / povýšenia podľa § 15b ods. 1 zákona o brannej povinnosti. Ako sme si ilustrovali, právna norma vyjadrená v § 21 ods. 12 zákona o brannej povinnosti má vyjadrenú len dispozíciu, avšak neobsahuje hypotézu, preto nie je zrejmé, aké predpoklady a podmienky má vojak v zálohe splniť, aby mohol dúfať v mimoriadne vymenovanie / povýšenie. V danom prípade by bolo na mieste aplikovať analógiu, ktorá „je teda určitý intelektuálny proces slúžiaci na vyplnenie medzier zákonov, riešia sa ňou prípady, ktoré priniesol život, ale na ktoré zákonodarca pri tvorbe právnych noriem nepamätal.“ [6] Pre hľadanie analogicky použiteľnej právnej úpravy pritom nemusíme chodiť ďaleko, pretože táto sa nám naskytá v rámci osobitnej úpravy § 15b ods. 1 zákona o brannej povinnosti, ktorá je svojim zmyslom a účelom najbližšia ustanoveniu § 21 ods. 12 zákona o brannej povinnosti. Analógia zákona (analogia legis – pozn. autora) prichádza do úvahy, ak skutkový stav síce nie je priamo upravený právnou normou, ale dá sa subsumovať pod inú obsahom a účelom podobnú právnu normu.“ [7]

Preto bolo aj v prípade postupu podľa § 21 ods. 12 a 13 zákona o brannej povinnosti potrebné postupovať v zmysle analogie legis podľa § 15b ods. 1 zákona o brannej povinnosti a teda skúmať, či u menovaného nastala niektorá z dvoch alternatívnych hypotéz, ktoré by odôvodňovali postup v zmysle dispozície vyjadrenej v § 21 ods. 12 zákona o brannej povinnosti. Ak by aj niektorá z nich bola nastala, bolo potom prípustné uskutočniť mimoriadne vymenovanie len do vojenskej hodnosti o jeden stupeň vyššej, než akú dosiahol menovaný desiatnik v zálohe. Jedine takýto postup by bol možný v súlade s § 21 ods. 12 a 13 per analogiam podľa § 15b ods. 1 zákona o brannej povinnosti.

A aby toho nebolo málo, do nášho prípadu vnáša svetlo aj § 3 zákona o brannej povinnosti, ktorý zakotvuje zásadu rovnakého zaobchádzania vzťahujúcu sa na všetkých občanov rovnako, bez ohľadu na to, či sú zaradení v aktívnych alebo v ostatných zálohách. V zmysle uvedeného ustanovenia práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom, ktorým vzniká branná povinnosť podľa tohto zákona. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia z dôvodov rodinného stavu, politického zmýšľania, náboženského vyznania, viery, rasového pôvodu, národnostného pôvodu, etnického pôvodu alebo majetku. Máme za to, že toto ustanovenie má všeobecnú platnosť a zabezpečuje, aby diskriminačné dôvody neboli príčinou zvýhodňovania, resp. znevýhodňovania každého občana, na ktorého sa vzťahuje branná povinnosť, t.j. bez ohľadu na povahu záloh, v ktorých je občan zaradený. Rovnako tak nie je možné zvýhodniť jedného vojaka v ostatných zálohách pred iným vojakom v ostatných zálohách na základe jeho politického zmýšľania. Jedine takýto výklad všetkých ustanovení zákona o brannej povinnosti je potrebné označiť za ústavne konformný a zákonný.

Na záver je nutné konštatovať, že predmetné mimoriadne vymenovanie do hodnosti kapitána v zálohe vyvolalo v masovokomunikačných, ale aj sociálnych médiách hotovú revolúciu, čo indikuje, že celá záležitosť nabrala podstatný morálny rozmer. Minister obrany sa vyjadril vo svojom stanovisku celkom jednoznačne, že svoj rozkaz nemieni zmeniť. Jeho reakcia je zaujímavá minimálne v dvoch rovinách. Minister obrany uviedol „no som zároveň aj politikom, ústavným činiteľom, ministrom, ktorý si ctí hodnoty a tradície. Tie, na ktorých je budovaná naša spoločnosť a samozrejme aj ozbrojené sily. Odkaz týchto tradícií a hodnôt je uzákonený  v Ústave SR a v zákonoch z nej vyplývajúcich.“ Tak teda za prvé, aj samotný minister si je vedomý, že je (v prvom rade) politikom a nie vojakom, čomu by mala zodpovedať aj forma a obsah jeho komunikácie s verejnosťou. Minister ako súčasť výkonnej moci odvodzuje svoju legitimitu od občanov, nie naopak. Preto sa vyjadrovať žargónom Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky nielen že nepôsobí zdvorilo, ale vlastne ani nie je vôbec na mieste. Za druhé, minister zdôraznil, že si ctí hodnoty a tradície, ktoré budujú našu spoločnosť a ktoré sú zakotvené v Ústave SR a zákonoch. Skutočne? Inštitút mimoriadneho vymenovania / povýšenia vojakov v ostatných zálohách bol do nášho právneho poriadku zavedený bez náležitej diskusie s odbornou verejnosťou a bez tomu zodpovedajúcej a vyčerpávajúcej dôvodovej správy. Navyše sa ukazuje, že pomyselné plody z toho vyplývajúce požívajú len niektoré osoby „správneho“ politického zmýšľania, čo nielen že pôsobí diskriminačne vo vzťahu k všetkým ostatným vojakom zaradeným v ostatných zálohách, ale najmä nespravodlivo vo vzťahu k profesionálnym vojakom a vojakom v aktívnych zálohách, u ktorých je mimoriadne vymenovanie / povýšenie podmienené splnením tomu zodpovedajúcich prísnych podmienok.

Erik Surmánek, 24.01.2017

ilustračné foto: pixabay.com

 


[1] Stanovisko ministra obrany k povyšovaniu vojakov v zálohe z 23.01.2017; dostupné online TU 

[2] Dôvodová správa k návrhu zákona č. 281/2015 Z.z.; dostupné online TU

[3] Pozri TU 

[4] MRVA, M.; TURČAN, M.: Interpretácia a argumentácia v práve. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016, s. 56. ISBN 978-80-8168-309-9

[5] MELZER, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právni argumentace. Praha : C.H.Beck, 2011, s. 138

[6] IVOR, J. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. 1. diel. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : IURA EDIOTION, 2010, s. 47. ISBN 978-80-8078-308-2

[7] LAZAR, J. a kol.: Občianske právo hmotné. 1. diel. Prvé vydanie. Bratislava : IURA EDITION, 2010, s. 113. ISBN 978-80-8078-346-4

 

Tlačiť
František WágnerPrávnik od roku 201625.01.2017 o 11:19:53Reagovať
Dobrý právny rozbor, o ktorý sa dá oprieť v prípade, že by sa rozkaz ministra napadol. Nakoľko, okrem zákona boli porušené aj ústavné princípy (napr. zákaz diskrimninácie). Otázka teraz je, či rozkaz sa dá napadnúť správnou žalobou, alebo rovno podnetom na Ústavnom súde.
Právnik od roku Reagovať