Právna istota advokátskeho koncipienta

O advokátskych koncipientoch sa v poslednom období písalo pomerne často, najmä v súvislosti so snahou o znovuzavedenie trojročnej koncipientskej praxe (pre viac informácií pozri TU). Predmetom nášho záujmu však nebude rovina úvah de lege ferenda, ale poukaz na aktuálne možnosti a mieru právnej istoty 2071 advokátskych koncipientov (počet advokátskych koncipientov zapísaných v zozname advokátskych koncipientov SAK ku dňu písania tohto článku,dostupné TU) zapísaných do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného Slovenskou advokátskou komorou (ďalej ako „SAK“).

Vychádzajúc z platnej právnej úpravy zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácií a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „ZoA“) musí uchádzač o prácu advokátskeho koncipienta spĺňať tieto pozitívne predpoklady: (1) musí byť plne spôsobilý na právne úkony, (2) musí mať absolvované vysokoškolské vzdelanie prvého aj druhého stupňa v študijnom odbore právo, (3) musí byť bezúhonný, (4) musí byť spoľahlivý a (5) musí byť v pracovnom pomere u svojho školiteľa.

Vo vzťahu k prvému a druhému predpokladu asi ani nie je potrebný hlbší komentár, pričom splnenie týchto predpokladov by nemalo byť akokoľvek problematické. Vo vzťahu k bezúhonnosti je nutné zdôrazniť, že táto sa v zmysle § 3 ods. 5 ZoA preukazuje odpisom z registra trestov, v dôsledku čoho „wanna be“ koncipienti so zahladenými úmyselnými trestnými činmi môžu na svoju kariéru v advokácií zabudnúť. Aj táto okolnosť však je pri troške snahy zistiteľná z obsahu normatívneho textu ZoA, čo nenarúša právnu istotu uchádzačov o koncipientsku prax.

O čosi horšie je to s predpokladom spoľahlivosti, kde podľa § 3 ods. 4 ZoA spoľahlivým na účely tohto zákona nie je ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Je pochopiteľné, že zákonodarca pri zakotvovaní tohto predpokladu do textu ZoA nemohol predvídať všetky možné životné situácie, avšak slovo „spoľahlivosť“ disponuje podľa nášho názoru až prílišnou nejednoznačnosťou, ktorá istotne nepridáva žiadnemu uchádzačovi, a neskôr aj koncipientovi na jeho právnej istote, že sa jedného dňa stane advokátom. Máme za to, že predmetné ustanovenie má všeobecnú povahu, ktorého konkretizácia sa nachádza aj v § 29a ods. 1 ZoA, podľa ktorého advokát je pri výkone povolania aj mimo neho povinný zachovávať vážnosť a dôstojnosť, ktorú vyžaduje postavenie advokáta. Práve predmetné ustanovenie, resp. konanie advokátskeho koncipienta mu odporujúce (v čase pred zápisom do zoznamu advokátov), sa stalo predmetom záujmu medializovanej kauzy rapera EGO, o ktorom sa písalo aj TU.

Posledný predpoklad sme schválne uviedli len v jeho čiastočnej (pozitívnej) podobe, ku ktorej je potrebné prirátať aj negatívny výpočet činností, ktoré záujemca o miesto koncipienta / koncipient vykonávať nesmie, teda že nie je súčasne v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu s iným zamestnávateľom. Čo by to bol za zákon, pokiaľ by neobsahoval výnimku z pravidla – okrem pedagogickej, publikačnej, literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti. Uvedené je pomerne ľahko pochopiteľné, aj keď obsahuje výnimku z pôvodného pravidla, že okrem pracovného pomeru koncipienta ku školiteľovi niet iného pracovnoprávneho vzťahu (pracovného pomeru, resp. niektorej z dohôd o prácach mimo pracovného pomeru). ZoA v snahe o absolútnu jednoznačnosť však ide ešte ďalej, keď síce umožňuje popri pracovnom pomere ku školiteľovi vykonávať aj bližšie nešpecifikovanú činnosť, ktorá nie je v rozpore s povahou a etickými princípmi výkonu praxe advokátskeho koncipienta, aj keď jedným dychom dodáva, že o rozpore pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu s povahou a etickými princípmi výkonu praxe advokátskeho koncipienta rozhoduje SAK. Pre koncipienta, ktorý by aj chcel vykonávať nejakú ďalšiu činnosť, napríklad za účelom finančného prilepšenia si, je preto smerodajnou odpoveď SAK na jeho individuálny dopyt, resp. znalosť disciplinárnych rozhodnutí uverejňovaných SAK.

Každý záujemca musí pred tým, ako sa stane advokátskym koncipientom, podpísať čestné prehlásenie (vzor nájdete TU) v zmysle ktorého od uzatvorenia pracovného pomeru so školiteľom nie je súčasne v inom pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu s iným zamestnávateľom (výnimkou môže byť výkon pedagogickej, publicistickej, literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti, ak táto svojím rozsahom nemôže ohroziť výkon praxe advokátskeho koncipienta) a nevykonáva ani činnosť, ktorá je nezlučiteľná s povahou a etickými princípmi výkonu praxe advokátskeho koncipienta. Súčasne súhlasí s overením uvádzaných skutočností v informačnom systéme Sociálnej poisťovne. Pokiaľ však advokátsky koncipient po vzniku pracovného pomeru so školiteľom uzatvorí ďalšiu pracovnú zmluvu s iným zamestnávateľom na výkon činnosti, na ktorú sa nevzťahuje výnimka podľa § 62 ods. 1 písm. d) ZoA, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia (porovnaj Rozhodnutie IV. disciplinárneho senátu z 19.11.2010, sp. zn. DS IV.-54/10-340/2010).

Čo sa týka pracovných podmienok advokátskeho koncipienta, § 64 ods. 1 ZoA celkom jednoznačne ustanovuje, že pracovný pomer advokátskeho koncipienta sa spravuje pracovnoprávnymi predpismi, teda zákonom č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej ako „ZP“), kde asi najzaujímavejšou otázkou je, aké by malo byť adekvátne mzdové ohodnotenie práce advokátskeho koncipienta? Nie je žiadnym tajomstvom, že okrem minimálnej mzdy pozná ZP aj minimálne mzdové nároky ako násobky minimálnej mzdy a príslušného koeficientu minimálnej mzdy (viď. § 120 ZP). Minimálne mzdové nároky sú odstupňované v závislosti od stupňa náročnosti pracovných miest, ktorých charakteristiky sú obsiahnuté v prílohe č. 1 k ZP (k nahliadnutiu TU). Nakoľko advokátsky koncipient musí mať ukončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a jeho pracovná náplň je charakteristická samostatným vykonávaním jednotlivých úkonov právnej služby (§ 64 ods. 2 ZoA) spojených so značnou mierou zodpovednosti (čo by asi bolo, keby koncipient na pojednávaní povedal, že klient – žalobca na žalobe netrvá?), máme za to, že advokátskemu koncipientovi by mal prináležať pri najmenšom 1,4 násobok minimálnej mzdy, lebo jeho pracovné miesto zodpovedá tretiemu stupňu náročnosti práce v zmysle prílohy. Empirické poznatky získané formou dotazníka ku ktorým sa dopracovala Iniciatíva za lepšiu advokáciu (viď odkaz vyššie v texte) však poukazujú na to, že veľký počet advokátskych koncipientov bol počas svoje praxe odmeňovaný len minimálnou mzdou, resp. pod úrovňou prislúchajúceho minimálneho mzdového nároku. Pevne veríme, že negatívna skúsenosť koncipientov s podhodnotením nimi vykonávanej práce sa neprejavila na jej kvalite, hoci ako hovorí staré príslovie, „aká pláca, taká práca“.

V tejto súvislosti dávame do pozornosti rozhodnutie II. disciplinárneho senátu z 5.4.2011, sp. zn. DS II.-112/10:3180/2010 podľa ktorého advokát, ktorý zamestnáva advokátskeho koncipienta v rozpore so zákonom o advokácií a Advokátskym poriadkom, odmeňovanie advokátskeho koncipienta vykonáva v rozpore s platnými právnymi predpismi, povinnosť odvádzať odvody do príslušných subjektov prenesie na advokátskeho koncipienta a nezabezpečuje financovanie školení advokátskeho koncipienta v súlade s predpismi advokácií, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 ZoA, pretože takýmto konaní porušuje povinnosti mu uložené v § 64 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 ZoA, § 31 a nasl. Advokátskeho poriadku a § 5 uznesenia konferencie advokátov o výchove advokátskych koncipientov a ďalšom vzdelávaní advokátov.

Dalo by sa povedať, že SAK by prípady podhodnocovania advokátskych koncipientov mala vedieť odhaliť z vlastnej činnosti, pretože k zápisu koncipienta do zoznamu sa vyžaduje aj predloženie kópie pracovnej zmluvy uzatvorenej so školiteľom s uvedením výšky mzdy (zoznam predkladaných dokumentov TU). Zdanie však môže klamať, pretože aj v tu uvedenom odkaze sa pripúšťa, že mzda nemusí byť v pracovnej zmluve dohodnutá, potom postačuje len čestné prehlásenie školiteľa. Každopádne by však mali byť v pracovnej zmluve obligatórne dohodnuté mzdové podmienky (viď. § 43 ods. 1 písm. d ZP), preto by SAK mala mať schopnosť reagovať na podhodnotené ohodnotenie koncipientov v každom jednotlivom prípade. Prípadná procesná obrana školiteľa o tom, že podhodnotenie práce koncipienta je výsledkom dohody s poukazom na princíp zmluvnej voľnosti, by vzhľadom na kogentnosť minimálnych mzdových nárokov v ZP, bola irelevantná.

Vyššie citované disciplinárne rozhodnutie však poukazovalo aj na nežiaduci trend prenosu odvodového zaťaženia z advokáta na koncipienta, či na tendenciu prenosu povinnosti úhrady za školenia organizované SAK zo školiteľa na koncipienta (obdobne aj DS VIII.-28/14:2483/2013). Nie žeby raut na Táľoch alebo vo Vyhniach nebol príjemným odreagovaním sa od každodenných povinností koncipienta, ale účasť na obligatórnych seminároch organizovaných SAK je plnohodnotným výkonom práce za ktorý prináleží mzda a ktorých absolvovanie je podmienkou zápisu do zoznamu advokátov. Preto sú takéto formy vykorisťovania už tak podpriemerne zarábajúcich koncipientov obzvlášť odsúdeniahodné, ohrozujú výchovu budúcich advokátov a vytvárajú finančnú záťaž najmä pre ich rodičov, bez pomoci ktorých by mnohí koncipienti nedokázali prečkať povinnú prax.

Pre všetkých tých koncipientov, ktorí si odnášajú svoju prácu aj domov však máme jednu dobrú a jednu zlú správu. Domáce úlohy, pri ktorých by sa vyžadovalo používanie klientskeho spisu sú zakázané, pretože advokátsky koncipient nie je oprávnený klientske spisy zobrať domov a ohroziť tým jednu zo základných povinností advokáta a advokátskeho koncipienta, a to povinnosť mlčanlivosti (rozhodnutie DS IV.-124/11:2472/11). Zlou správou však je, že ich školiteľ s najväčšou pravdepodobnosťou nechá „po škole“ na pracovisku. Vo všetkom zlom však treba hľadať aj niečo dobré, pretože dlhší pracovný výkon si zaslúži adekvátne mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas, alebo nie?

Čo však v prípade, ak má koncipient podnikavého ducha? Z nám dostupných disciplinárnych rozhodnutí nevyplýva jednoznačné nesúhlasné stanovisko s výkonom samostatne zárobkovej činnosti (na živnosť, ako konateľ / prokurista), ako ani na otázku, či môže koncipient vystupovať ako spoločník / akcionár obchodnej spoločnosti.

Podľa ústavnej zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“ preto formulujeme nasledovné závery. Aj v zmysle poznatkov súdnej praxe účasť v obchodnej spoločnosti sama osebe nie je podnikaním, ale formou dispozície vlastným majetkom (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.11.2003, sp. zn.: 5 Cdo/109/03), preto by status spoločníka (akcionára) nemal byť pre koncipienta akokoľvek neprípustný. Obdobné konštatovanie by sa zrejme vzťahovalo aj na prenájom nehnuteľnosti vo vlastníctve koncipienta, čo je v zásade tiež považované za správu vlastného majetku. Je však otázne, odkiaľ by podpriemerne zarábajúci koncipient nadobudol potrebné peňažné prostriedky, keď s minimálnou mzdou je problém získať aj ten najnevýhodnejší úver na bývanie.

Disciplinárne senáty SAK vo svojich viacerých publikovaných rozhodnutiach posudzovali také prípady, pri ktorých advokátski koncipienti boli súčasne spoločníkmi, akcionármi či konateľmi pričom sa mali dopustiť konaní, ktoré boli v rozpore s princípmi výkonu advokácie. Samotný status spoločníka, akcionára či konateľa však nikdy nebol disciplinárnymi senátmi spochybňovaný, preto máme za to, že advokátsky koncipient by mohol byť ako spoločníkom a konateľom (DS IV.-114/2013:1104/2013) akcionárom (DS V.-65/09:4498/2008) tak aj podnikateľom na základe živnostenského oprávnenia (napr. asistent poslanca NR SR či realitný agent – oboje v zmysle DS II.-45/13:4830/2012). Prípustný je v zásade aj výkon činnosti správcu konkurznej podstaty v zmysle DS V.-55/11:4330/2010. Pokiaľ by chcel koncipient zúročiť svoje know-how a prilepšiť si zastupovaním v súdnom konaní ako tzv. občiansky zástupca, je nutné mať na pamäti, že bez súhlasu / proti vôli školiteľa je takéto konanie nemožné (rozhodnutie DS III.-73/11:439/2011).

Osobitnú pozornosť je nutné venovať disciplinárnemu rozhodnutiu vo veci DS III.-23/14:2733/2013 podľa ktorého samotná účasť advokátskeho koncipienta povereného substitučným zastupovaním klienta advokátskej kancelárie školiteľa pri premiestňovaní častí nábytku klienta do nebytových priestorov, predtým užívaných jeho klientom, realizovaná s vedomím jeho školiteľa, nie je disciplinárnym previnením advokátskeho koncipienta. Kauza predmetného rozhodnutia spočívala veľmi stručne v tom, že advokátsky koncipient poverený svojim školiteľom bol prítomný pri svojpomocnom vykonávaní predbežného opatrenia v prospech klienta svojho školiteľa. Aj keď disciplinárny senát nepovažoval premiestňovanie nábytku za svojpomoc (v zmysle dôvodov opísaných v rozhodnutí), ustálil sa na závere, že koncipient sa zúčastnil na premiestnení časti nábytku, čo bez ďalšieho nemožno hodnotiť nedôstojne, pričom tak koncipient činil s vedomím svojho školiteľa. Samotná pomoc pri sťahovaní vecí nemôže byť bez ďalšieho disciplinárnym previnením. Vyvstáva však tak povediac kacírska otázka, či si koncipient môže svoju pomoc pri sťahovaní nábytku s vedomím školiteľa zapísať do svojho denného výkazu praxe advokátskeho koncipienta?

Aj advokátsky koncipient je len človekom z mäsa a kostí, ktorého verbálne aj neverbálne prejavy sú častokrát ovplyvňované jeho aktuálnym citovým rozpoložením. Svedectvo o tom podáva aj rozhodnutie DS IX.-89/11:1106/2011 podľa ktorého advokátsky koncipient, ktorý v priestoroch notárskeho úradu po tom, čo ho notár na základe predloženého splnomocnenia neakceptoval ako právneho zástupcu dediča v dedičskom konaní po poručiteľovi, v prítomnosti pracovníka notárskeho úradu hodnotí toto konanie notára a komentuje ho nevhodným, arogantným a neprofesionálnym spôsobom, navyše za použitia vulgarizmov, dopúšťa sa disciplinárneho previnenia. Inokedy môže byť aj koncipient svedkom toho, ako jeho školiteľ z vlastnej iniciatívy navštívi na pracovisku v budove súdu vyšších súdnych úradníkov (rozhodujúcich o jeho trovách právneho zastúpenia) s cieľom prejavenia nesúhlasu a pohnútkou konzultovať svoje výhrady voči rozhodnutiu, pričom sa školiteľ dopustí na adresu VSÚ vulgarizmov a hrubých expresívnych výrazov (porovnaj DS VII.-87/13:840/2013).

Pokiaľ tento príspevok pomohol čo i len jednému advokátskemu koncipientovi k zvýšeniu miery jeho právnej istoty v tom, čo môže a čo nie, tak splnil svoj zamýšľaný účel. V prípade, že tento článok vzbudí u svojich čitateľov rozčarovanie či priam nepokoj nad postavením advokátskych koncipientov, jedná sa len o vedľajší účinok. A napokon, pokiaľ sa čitateľ nájde v niektorom z tu napísaných riadkov, podobnosť je čisto náhodná.

Isté však je, že širšia odborná diskusia s cieľom zlepšenia postavenia advokátskych koncipientov je nevyhnutná, pretože tak ako sú vyšší súdni úradníci a ostatný pomocný personál nenahraditeľnou súčasnou každodennej činnosti súdov, tak aj adekvátne ohodnotení advokátski koncipienti predstavujú krok správnym smerom  ku skvalitneniu poskytovania právnych služieb advokáciou. Aj keď si to možno bežný klient neuvedomuje, na pleciach priemerného koncipienta leží značná časť agendy tej-ktorej advokátskej kancelárie, čo v sebe zahrňuje nielen koncipovanie písomných podaní na súdy a iné orgány, ale tiež osobnú účasť pri jednotlivých úkonoch právnej služby. V zásade platí, že spokojný zamestnanec podáva z dlhodobého hľadiska lepšie pracovné výkony ako jeho nespokojný náprotivok. Bolo by preto na mieste dotiahnuť úprimnú snahu o skvalitnenie poskytovaných právnych služieb z roku 2012 do takej podoby, ktorá bude zodpovedať tu naznačenej dennodennej realite dvoch tisícok advokátskych koncipientov.


Erik Surmánek, 16.03.2017

ilustračné foto: pixabay.com

 

Tlačiť
Diskusia neobsahuje žiadne príspevky
Právnik od roku Reagovať