ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Od apríla 2016 rezonuje v našej spoločnosti fenomén hliadok v niektorých rizikových vlakoch, ktoré organizuje konkrétny opozičný politický subjekt. Reakcie štátneho prepravcu (TU) a vládnej väčšiny na seba nenechali dlho čakať, čoho výsledkom boli dve zásadné skutočnosti, a to (I.) uskutočnenie zmien v Prepravnom poriadku Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s. (ďalej len „Prepravný poriadok“) s účinnosťou od 15.06.2016 a (II.) novelizácia zákona č. 513/2009 Z.z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o dráhach“) s účinnosťou od 01.01.2017. Oboje uskutočnené zmeny si kládli za cieľ zastaviť hliadkovú činnosť vo vlakoch. Nebudeme sa snažiť hodnotiť úspešnosť týchto krokov, avšak poukážeme na nezákonnosť spôsobu, akým mal byť zrealizovaný prvý uvedený zámer – zákaz propagácie politických subjektov vo vlakoch.

Pred tým, než si podrobnejšie vysvetlíme zmeny v Prepravnom poriadku, je nutné ozrejmiť, že osobná hromadná preprava osôb vo vlakoch sa uskutočňuje na základe zmluvy o preprave osôb v zmysle § 760 až § 764 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) a to v spojení s § 772 Občianskeho zákonníka. Jedná sa o občianskoprávny a záväzkovo-právny vzťah medzi cestujúcim a dopravcom, v rámci ktorého cestujúcemu na základe úhrady určeného cestovného vzniká právo na prepravu zo strany dopravcu do miesta určenia riadne a včas. Osobitosťou právnej úpravy zmlúv o preprave (osobnej aj nákladnej) je to, že Občiansky zákonník v uvedenom § 772 splnomocňuje k vydaniu „osobitných právnych úprav a vo väzbe na tieto osobitné právne úpravy vydanie prepravných poriadkov a taríf, podrobnejšie upravujúcich osobnú a nákladnú prepravu.“ [1] Osobitnou právnou úpravou je v danom prípade zákon č. 514/2009 Z.z. o doprave na dráhach v platnom znení (ďalej len „Zákon o doprave na dráhach“), na ktorý nadväzuje práve nami uvedený Prepravný poriadok.

Ako už bolo naznačené, Prepravný poriadok sa s účinnosťou ku dňu 15.06.2016 zmenil (viac info TU) v časti Práva a zodpovednosť cestujúcich v rámci bodu A.4.6. do nasledovnej podoby: Bez predchádzajúceho písomného povolenia ZSSK je vo vlakoch ZSSK zakázané vykonávať činnosti, ktoré nesúvisia s hromadnou osobnou dopravou a poskytovaním služieb spojených s prepravou verejnosti, a to ani s platným cestovným dokladom. Predovšetkým je, bez písomného súhlasu ZSSK, zakázané podnikať alebo vstupovať do vlakov ZSSK za týmto účelom, vykonávať predaj, propagáciu alebo prieskum ponúk, resp. zber dát na uvedené účely, uskutočňovať politickú agitáciu, podporu alebo popularizáciu názvu, značky, programu alebo hesiel politickej strany, politického hnutia alebo kandidáta, umiestňovať alebo rozdávať letáky, resp. realizovať na tento účel alebo v súvislosti s tým akékoľvek úkony. V prípade porušenia tohto zákazu bude osoba alebo cestujúci vylúčený z prepravy v najbližšej stanici vlaku.

Otázka znie, môže dopravca vo svojom Prepravnom poriadku zakázať vstup do vlakov pre cestujúceho, pokiaľ tento má na sebe oblečenie propagujúce politický subjekt, resp. jeho názov, značku, program alebo heslo? Domnievame sa, že takýto zákaz nie je zákonný.

Za prvé, je vecou každého jednotlivca, aké oblečenie si na seba zoberie a kde sa v takomto oblečení bude prezentovať. Istotne pripúšťame, že musia existovať isté obmedzenia vo vzťahu k noseniu predpísaného odevu v istých špecifických situáciách (napr. úradný odev v súdnej sieni), resp. u niektorých zamestnancov pri výkone ich práce (napr. uniformovaní príslušníci ozbrojených síl a zborov). Je však prípustné a žiaduce zasahovať do osobnej sféry jednotlivca aj v tom, čo nemá mať oblečené vo vlaku? V konečnom dôsledku, aj spôsob oblečenia sa je u osoby prejavom jej slobody prejavu, ktorá je v zmysle čl. 26 ods. 1 Ústavy SR zaručená, pričom podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy SR každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Navyše, vychádzajme z logickej úvahy, že jednotlivec by sa zrejme dobrovoľne neobliekol do oblečenia, ktoré by prezentovalo politický subjekt, pokiaľ by sa sám s týmto subjektom nestotožňoval. V takom prípade je spôsob oblečenia sa jednotlivca súčasne nielen prejavom jeho slobody prejavu, ale tiež verejným hlásením sa ku konkrétnemu politickému presvedčeniu, čo je plne v súlade s právom združovať sa v politických subjektoch v zmysle čl. 29 ods. 2 Ústavy SR.

Máme za to, že vykonaná zmena Prepravného poriadku nerešpektuje zákaz diskriminácie, ktorý explicitne vyplýva zo zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Antidiskriminačný zákon“). V zmysle § 1 sa definuje, že Antidiskriminačný zákon okrem iného upravuje aj uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania, ktorej dodržiavanie spočíva v zmysle § 2 v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Je nutné mať na pamäti, že Antidiskriminačný zákon „je spoločným právnym základom pre dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania v celom právnom poriadku Slovenskej republiky“. [2] V zmysle § 3 ods. 1 v spojení s § 5 ods. 2 písm. d) Antidiskriminačného zákona je každý povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania aj v oblasti poskytovania tovarov a služieb, ktoré sú poskytované verejnosti právnickými osobami a fyzickými osobami – podnikateľmi.

Zákonodarca na tomto mieste odkazuje na zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších zmien, ktorý bol zrušený a nahradený zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“). V zmysle § 1 ods. 2 sa tento zákon vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie služieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na území Slovenskej republiky, čo umožňuje subsumovať právny režim vnútroštátnej osobnej vlakovej prepravy regulácií týmto zákonom. Podľa § 4 ods. 3 prvá veta Zákona o ochrane spotrebiteľa má dopravca ako predávajúci povinnosť vo vzťahu k cestujúcemu ako spotrebiteľovi dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v poskytovaní výrobkov a služieb ustanovenú osobitným predpisom (Antidiskriminačným zákonom). Zákon o ochrane spotrebiteľa v rámci § 4 ods. 8 zakotvuje, že predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi, pričom na účely tohto zákona je konanie v rozpore s dobrými mravmi charakterizované aj ako konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje znaky diskriminácie.

Okrem tu uvedených právnych predpisov sa na osobnú železničnú prepravu vzťahuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1371/2007 z 23. októbra 2007 o právach a povinnostiach cestujúcich v železničnej preprave (ďalej len „Nariadenie“, celé znenie TU), podľa čl. 3 ods. 16 ktorého „všeobecné prepravné podmienky“ sú platné právne záväzné podmienky dopravcu vo forme všeobecných obchodných podmienok alebo taríf v každom členskom štáte, ktoré sa uzavretím prepravnej zmluvy stali ich súčasťou. V nami pertraktovanom prípade plní Prepravný poriadok úlohu všeobecných prepravných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy o preprave osôb, čo vyplýva aj z § 7 ods. 1 Zákona o doprave na dráhach. Pre úplnosť dodávame, že Nariadenie v čl. 6 ods. 1 určuje, že povinnosti voči cestujúcim podľa tohto nariadenia sa nemôžu obmedzovať ani sa ich nemožno zrieknuť prostredníctvom odchylných alebo obmedzujúcich ustanovení v prepravnej zmluve, čo znamená, že dopravca sa nemôže vyhnúť svojej povinnosti uskutočniť prepravu cestujúceho (čo je jeho základná povinnosť) tým, že v prepravnej zmluve (ktorej Prepravný poriadok je súčasťou) určí obmedzujúce ustanovenia – napr. zákaz nosenia určitého oblečenia cestujúcim.

Aký je teda náš záver? Zákaz nosenia oblečenia propagujúceho konkrétny politický subjekt vo vlaku je v príkrom rozpore s Antidiskriminačným zákonom, ktorý sa má aplikovať aj na právne vzťahy vznikajúce pri poskytovaní tovarov a služieb v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa. Zákon o ochrane spotrebiteľa má vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako všeobecnému právnemu predpisu povahu lex specialis.[3] Občiansky zákonník nám poskytuje odpoveď na otázku, ako je potrebné posúdiť nerešpektovanie zásady rovnakého zaobchádzania v rámci Prepravného poriadku, ktorý má v zmysle Nariadenia povahu súčasti zmluvy o preprave osôb. V zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu (v našom prípade Antidiskriminačnému zákonu) alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (v našom prípade dobrým mravom v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa). V spojení s § 41 Občianskeho zákonníka je možné odvodiť, že absolútna neplatnosť bude postihovať len predmetný zákaz v zmysle bodu A.4.6. Prepravného poriadku, teda len časť právneho úkonu.

Voči nami prezentovanému názoru by bolo možné vzniesť námietku, že zmluva o preprave osôb spolu s jej Prepravným poriadkom ako jej organickou súčasťou sú prejavom a výsledkom zmluvnej voľnosti. Takýto záver by však neobstál, nakoľko aj zmluvná voľnosť charakteristická možnosťou odchýliť sa od dispozitívnej právnej úpravy, musí rešpektovať kogentnosť ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Zásada zmluvnej voľnosti síce vyjadruje plnú autonómiu zmluvných strán ohľadom zmluvného typu a obsahu zmluvy, avšak vždy plne v súlade so zákonom,[4] v našom prípade plne v súlade s Antidiskriminačným zákonom a Zákonom o ochrane spotrebiteľa ako lex specialis. Rovnako tak by neobstála kritika, v zmysle ktorej by bol Prepravný poriadok považovaný za právny predpis vydaný na základe splnomocnenia v § 7 Zákona o doprave na dráhach. Zákon síce splnomocňuje dopravcu k vydaniu Prepravného poriadku ako obchodných podmienok dopravcu, avšak tento v zmysle ods. 3 zverejňuje len samotný dopravca – obchodná spoločnosť Železnice slovenskej republiky, a.s. V žiadnom prípade sa preto nejedná o všeobecne záväzný právny predpis, publikovaný v zbierke zákonov, ktorým by bolo možné v súlade s čl. 13 Ústavy SR ukladať povinnosti (zákazy). Pokiaľ by aj takýto zákaz bol daný priamo cestou zákona (k čomu doposiaľ nedošlo), aj tak sa domnievame, že by bol v rozpore so zákazom diskriminácie, nakoľko aj „súdny dvor EÚ považuje zákaz diskriminácie za základné ľudské právo.“ [5] Základné práva a slobody sú pritom v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy SR neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Úplným záverom konštatujeme, že učinená zmena Prepravného poriadku nie je spôsobilá zakázať nosenie oblečenia propagujúceho žiaden politický subjekt vo vlakoch. Takýto zákaz by nebol v súlade ani s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Nech už bola pohnútka dopravcu k zmene Prepravného poriadku akákoľvek, ním uskutočnené zmeny majú výrazne diskriminačnú povahu a zasahujú do základných práv a slobôd jednotlivca. O to citlivejšie je potrebné vnímať, že ako sankcia je v rámci Prepravného poriadku zakotvené vylúčenie cestujúceho z prepravy v najbližšej stanici vlaku, čo je dosť zásadný postih. Bude preto zaujímavé sledovať, ako sa k praktickej aplikácií spornej časti Prepravného poriadku postavia tradiční obhajcovia ochrany ľudských práv a slobôd – mimovládne organizácie a verejný ochranca práv.

Erik Surmánek, 13.01.2017

ilustračné foto: pixabay.com