Nad Nálezom Ústavného súdu SR ohľadne zrušenia tzv. Mečiarových amnestií

Dňa 29.06.2017 bol na webo­vej strán­ke Ústav­né­ho sú­du SR zve­rej­ne­ný Ná­lez Ústavného sú­du SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 zo dňa 31.05.2017 ako aj od­liš­né sta­no­vis­ká niek­to­rých sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, kto­ré sme­ro­va­li pro­ti vý­ro­ku aj od­ôvod­ne­niu nálezu, res­pek­tí­ve len pro­ti od­ôvod­ne­niu.

Vzhľa­dom k to­mu, že sa­mot­né­mu Ná­le­zu je ve­no­va­ná dos­ta­toč­ná a pomer­ne nek­ri­tic­ká me­diál­na pozor­nosť, sto­jí za povšim­nu­tie nesúh­las­né od­liš­né sta­no­vis­ko sudcov Mi­la­na Ľalí­ka a Pet­ra Br­ňá­ka, kto­ré sme­ro­va­lo tak pro­ti vý­ro­ku Nále­zu ako aj pro­ti je­ho odôvodneniu.

Po pre­čí­ta­ní Ná­le­zu a je­ho odôvodne­nia ako aj uve­de­né­ho odlišné­ho sta­no­vis­ka som ná­zo­ru, že z hľadis­ka práv­nej ar­gu­men­tá­cie (čisto z práv­ne­ho poh­ľa­du oslobodené­ho od mo­rál­nych nánosov) je pres­ved­či­vej­ším prá­ve od­liš­né sta­no­vis­ko. Ale­bo po­ve­da­né inak, od­ôvod­ne­nie Ná­le­zu neobsahuje jasné od­po­ve­de na množ­stvo prob­le­ma­tic­kých práv­nych otá­zok, res­pek­tí­ve ich len načr­tá­va a neponú­ka žiad­ne od­po­ve­de.

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu sa mu­sím sto­tož­niť s od­liš­ným sta­no­vis­kom v tom, že vlas­tné východiská  pod­stat­né pre roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du (kto­ré fak­tic­ky za­čí­na­jú až od s. 120 ná­le­zu) nie sú za­lo­že­né ani tak na práv­nej ar­gu­men­tá­cii, ale ide skôr o roz­pra­vu, či úva­hu ús­tav­né­ho sú­du o hod­no­tách a mo­rál­ke. Zá­sad­nú práv­nu ar­gu­men­tá­ciu tý­ka­jú­cu sa nap­rík­lad posu­dzo­va­nia práv­nych účin­kov amnestií, či mi­los­ti z tres­tnop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka, res­pek­tí­ve  po­su­dzo­va­nie otáz­ky retroaktivi­ty v od­ôvod­ne­ní Ná­le­zu nenájdeme, prí­pad­ne sú tam ob­siah­nu­té len ur­či­té náz­na­ky bez hlb­šie­ho právne­ho rozboru.

 

1/

Tak nap­rík­lad, ako tres­tné­ho sud­cu ma za­ují­ma­lo ako sa ús­tav­ný súd vy­spo­ria­da s dô­le­ži­tým (ak nie pre po­sú­de­nie da­nej ve­ci roz­ho­du­jú­cim) po­sú­de­ním práv­nych účin­kov roz­hod­nu­tí o am­nes­tii ale­bo mi­los­tí u dot­knu­tých osôb.

V tej­to sú­vis­los­ti ús­tav­ný súd na s. 135 Ná­le­zu uvá­dza  že „z hľa­dis­ka po­su­dzo­va­nia ús­tav­nej akceptova­teľ­nos­ti de­ro­gač­né­ho uz­ne­se­nia ná­rod­nej ra­dy je dô­le­ži­té aj po­sú­de­nie práv­nych účin­kov, kto­ré vy­vo­la­li de­ro­go­va­né roz­hod­nu­tia o am­nes­tii ale­bo mi­los­ti u dot­knu­tých osôb. V po­su­dzo­va­nej ve­ci ide o práv­ne účin­ky abo­lič­ných roz­hod­nu­tí pred­se­du vlá­dy o am­nes­tiách z 3. mar­ca 1998 a 7. jú­la 1998 a pre­zi­den­ta z 12. de­cem­bra 1997. Ústav­ný súd v tej­to sú­vis­los­ti kon­šta­tu­je, že na práv­ne účin­ky abo­lič­ných roz­hod­nu­tí neexis­tu­jú v teó­rii (tres­tné­ho) prá­va jed­not­né ná­zo­ry. Tie­to ná­zo­ry mož­no rozde­liť do dvoch veľ­kých sku­pín pr­vá sku­pi­na ná­zo­rov ‒ priz­ná­va abo­lí­cii ako pro­ces­nop­ráv­ne­mu inšti­tú­tu len pro­ces­nop­ráv­ne účin­ky, za­tiaľ čo dru­há sku­pi­na ná­zo­rov sí­ce ak­cep­tu­je, že abo­lí­cia je pro­ces­nop­ráv­ny in­šti­tút, ale s hmot­nop­ráv­ny­mi účin­ka­mi. Práv­nym nás­led­kom ak­cep­tá­cie hmotnopráv­nych účin­kov abo­lič­né­ho roz­hod­nu­tia je zá­nik tres­tnos­ti am­nes­to­va­ných, resp. omilosťova­ných skut­kov so všet­ký­mi práv­ny­mi dôs­led­ka­mi, na čom ne­me­ní nič sku­toč­nosť, že aboličné roz­hod­nu­tie má pro­ces­nop­ráv­nu po­va­hu, t. j. ide „o pro­ces­nop­rav­nu pre­káž­ku stí­ha­teľ­nos­ti na hmot­nop­ráv­nom zá­kla­de“ (MA­DLIAK, J. – MADLIAK, A. Tres­tne prá­vo hmot­né – všeo­bec­ná časť. I. Zá­kla­dy tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. Ko­ši­ce: ATOM com­pu­ters, 2000, s. 322). Je zjav­né, že pri hmot­nop­ráv­nom vní­ma­ní abo­lí­cie sa pri­pus­te­ním jej de­ro­gá­cie kon­šti­tuu­je tres­tnop­ráv­na zod­po­ved­nosť dot­knu­tých osôb na­no­vo, a te­da cel­kom zjav­ne ret­roak­tív­ne. Pri­már­ne pro­ces­nop­ráv­na po­va­ha abo­lič­né­ho roz­hod­nu­tia ve­die jej zá­stan­cov (poz­ri napr. SOL­NAŘ, V. ‒ FE­NYK, J. ‒ CI­SAŘOVÁ, D. ‒ VAN­DU­CHOVÁ, M. Sys­tem čes­ke­ho trestni­ho pra­va. Čast II. Za­kla­dy tres­tni od­povědnos­ti. Pra­ha: Nak­la­da­tel­ství No­vat­rix, s. r. o., 2009, s. 446) aj k zá­ve­ru o („len“) pro­ces­nop­ráv­nych účin­koch ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia, kto­ré spo­čí­va­jú tom, že abo­lí­ciou ne­za­ni­ká tres­tnosť am­nes­to­va­né­ho, resp. omi­los­ťo­va­né­ho skut­ku, ale vzni­ká len pro­ces­ná pre­káž­ka tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­rá od­pad­ne, ak sa am­nes­tia ale­bo milosť zru­ší. Ak sa abo­lič­né­mu roz­hod­nu­tiu priz­na­jú len pro­ces­nop­ráv­ne účin­ky, tak je na­pä­tie me­dzi roz­hod­nu­tím o zru­še­ní am­nes­tie, resp. mi­los­ti, a prin­cí­pom práv­nej is­to­ty vý­raz­ne niž­šie (znesiteľnejšie) ako v prí­pa­de, ak sa abo­lič­né­mu roz­hod­nu­tiu priz­na­jú aj hmot­no-práv­ne účin­ky. Prá­ve pro­ces­nop­ráv­nym cha­rak­te­rom tzv. Me­čia­ro­vých am­nes­tií ar­gu­men­tu­je vo svo­jom sta­no­vis­ku ná­rod­ná ra­da (bod 67), ako aj vlá­da v čas­tiach VIII a IX svoj­ho sta­no­vis­ka.“

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je zjav­né, že ús­tav­ný súd si bol ve­do­mý to­ho, že ak by ma­lo roz­hod­nu­tie o am­nes­tii hmot­nop­ráv­ne účin­ky, doš­lo by pub­li­ko­va­ním roz­hod­nu­tia o am­nes­tii k zá­ni­ku tres­tnos­ti am­nes­to­va­ných skut­kov, t. j. ne­bo­lo by mož­né ohľad­ne am­nes­to­va­ných skut­kov ďa­lej viesť dokazovanie a to ani vte­dy nie, po­kiaľ by nás­led­ne doš­lo k zru­še­niu rozhodnutia o am­nes­tii. V stručnos­ti po­ve­da­né, doš­lo by k zá­ni­ku tres­tnos­ti am­nes­to­va­ných skut­kov (k zá­ni­ku tres­tnej zodpo­ved­nos­ti) raz a nav­ždy. Sám ús­tav­ný súd te­da pri­pus­til, že re­le­van­ciu mô­že mať aj práv­ny ná­zor, kto­rý ta­ké­to účin­ky rozhod­nu­tia o am­nes­tii pri­púš­ťa.

Na­mies­to jas­nej od­po­ve­de ús­tav­né­ho sú­du na tú­to otáz­ku, však ús­tav­ný súd na s. 136 len uvie­dol, že „Ústav­ný súd nie je v ak­tuál­nom zlo­že­ní spô­so­bi­lý prik­lo­niť sa väč­ši­no­vo (nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov) ani k jed­né­mu z uve­de­ných práv­nych ná­zo­rov o práv­nych účin­koch abo­lič­ných roz­hod­nu­tí o am­nes­tii ale­bo mi­los­ti. Tá­to sku­toč­nosť však ús­tav­né­mu sú­du neb­rá­ni v tom, aby za­ujal auto­ri­ta­tív­ny zá­ver k ús­tav­nej (ne)ak­cep­to­va­teľ­nos­ti zru­še­nia tzv. Me­čia­ro­vých am­nes­tií (resp. mi­los­ti pre­zi­den­ta M. Ko­vá­ča) pres­kú­ma­va­ným uz­ne­se­ním ná­rod­nej ra­dy.“

Ta­kú­to od­po­veď (či skôr neod­po­veď) zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du na tak zá­sad­nú otáz­ku po­va­žu­jem za neš­ťas­tnú. Na stra­ne jed­nej ús­tav­ný súd ho­vo­rí o tom, že „z hľa­dis­ka ak­cep­to­va­teľ­nos­ti de­ro­gač­né­ho uz­ne­se­nia ná­rod­nej ra­dy je dô­le­ži­té aj posú­de­nie práv­nych účin­kov, kto­ré vy­vo­la­li de­ro­go­va­né roz­hod­nu­tia o am­nes­tii ale­bo mi­los­ti u dot­knu­tých osôb“ (na­priek dek­la­ro­va­nej dô­le­ži­tos­ti od­po­veď ús­tav­ný súd ne­dal), av­šak na stra­ne dru­hej sa vy­hne od­po­ve­di po­sú­de­nia tých­to práv­nych účin­kov, t. j. ne­zod­po­vie zá­sad­nú otáz­ku, či práv­ne účin­ky roz­hod­nu­tia o am­nes­tii spô­so­bu­jú zá­nik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti raz a nav­ždy, res­pek­tí­ve, či pred­sta­vu­jú len pro­ces­nú pre­káž­ku ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia a ne­do­tý­ka­jú sa sa­mot­nej trestnos­ti skut­ku (ten­to ná­zor za­stá­va­la NR SR vo svo­jom vy­jad­re­ní), kto­rá zru­še­ním am­nes­tie od­pa­dá a nič neb­rá­ni to­mu, aby sa vie­dlo súd­ne ko­na­nie oh­ľad­ne vi­ny, či ne­vi­ny ob­ža­lo­va­ných osôb.

Je to po­dob­né nap­rík­lad so si­tuáciu, ak by sme ako čle­no­via tres­tné­ho od­vo­la­cie­ho sú­du na Kraj­skom sú­de v Bra­tis­la­ve ne­ve­de­li náj­sť zho­du v tom, či pro­ku­rá­to­rom ža­lo­va­ný sku­tok je ale­bo nie je premlča­ný a do od­ôvod­ne­nia od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku by sme uvied­li, že sme sí­ce väč­ši­no­vú zho­du v se­ná­te v otáz­ke preml­ča­nia, či nep­reml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia ohľad­ne ža­lo­va­né­ho skut­ku ne­naš­li, ale na­priek to­mu sme pá­cha­te­ľa od­sú­di­li za spá­chanie tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko sku­tok mu bol preukáza­ný. To­to by ne­bo­la ap­li­ká­cia prá­va zo stra­ny sú­du, ale pop­re­tie ap­li­ká­cie prá­va. Je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né, aby súd v tres­tnom ko­na­ní od­sú­dil oso­bu za spá­chanie tres­tné­ho či­nu, ak ne­má jed­noz­nač­ne vy­rie­še­nú otáz­ku preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Po­dob­né je to aj v da­nom prí­pa­de, keď po­va­žu­jem za nes­práv­ne, že ús­tav­ný súd pris­tú­pil k skú­ma­niu ús­tav­nos­ti, či neús­tav­nos­ti uz­ne­se­nia NR SR oh­ľad­ne zru­še­nia am­nes­tií v si­tuá­cii, keď ne­mal vô­bec vy­rie­še­nú otáz­ku to­ho, aké ma­la am­nes­tia práv­ne účin­ky (t. j. či ma­la hmot­nop­ráv­ne, res­pek­tí­ve pro­ces­nop­ráv­ne účin­ky) a či práv­ne účin­ky vyvo­la­né pub­li­ko­va­ním roz­hod­nu­tia o am­nes­tii mô­že žiť svoj vlast­ný ži­vot aj po zru­še­ní roz­hod­nu­tia o am­nes­tii, res­pek­tí­ve, či sa zru­še­ním roz­hod­nu­tia o am­nes­tii ru­šia aj sa­mot­né práv­ne účin­ky rozhodnu­tia o am­nes­tii.

Som ná­zo­ru, že ta­ké­to „ar­gu­men­to­va­nie“ zo stra­ny aké­ho­koľ­vek sú­du je nep­ri­ja­teľ­né a mož­no sa pl­ne sto­tož­niť s od­liš­ným sta­no­vis­kom, kto­ré v bo­de 22 pri­po­mí­na väč­ši­ne ús­tav­né­ho sú­du pra­vid­lo in dubio pro li­ber­ta­te (v po­chyb­nos­tiach v prospech jed­not­liv­ca), t. j., že ak mal ús­tav­ný súd o vy­ššie uve­de­nej spor­nej otáz­ke po­chyb­nos­ti mal sa v zmys­le uvedené­ho vý­kla­do­vé­ho pra­vid­la prik­lo­niť k tej výkla­do­vej ver­zii, kto­rá je vý­hod­nej­šia (priaz­ni­vej­šia) pre oso­bu, kto­rej sa am­nes­tia ale­bo mi­losť do­tý­ka. K uve­de­né­mu mož­no do­dať, že pos­tup  v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ne­má pri­tom pri­már­ne po­má­hať inter­pre­tom prek­le­núť ich vý­kla­do­vé po­tia­že, ale má chrá­niť ad­re­sá­tov prá­va (k uve­de­né­mu poz­ri nap­rík­lad Kadlec, O.: Inter­pre­tač­ní pra­vid­lo v po­chyb­nos­tech ve pros­pech: Účin­ný nás­troj, ne­bo ré­to­ric­ká oz­do­ba?, Práv­ník č. 6/2016).

Ak te­da ús­tav­ný súd ho­vo­rí v od­ôvod­ne­ní Ná­le­zu, že oh­ľad­ne práv­nych účin­kov am­nes­tií ne­na­šiel zho­du (a pre­to ani ne­dal na tú­to otáz­ku jas­nú od­po­veď), av­šak s do­dat­kom, že to neb­rá­ni ús­tav­né­mu sú­du v pres­kú­ma­ní v ús­tav­nej (ne)akceptovateľ­nos­ti zru­še­nia Me­čia­ro­vých am­nes­tií, po­tom nie je celkom jas­né, čo tým ús­tav­ný súd mys­lel. Je mož­né pri­pus­tiť, že ús­tav­ný súd bol ná­zo­ru, že zru­še­ním roz­hod­nu­tia o am­nes­tii sa auto­ma­tic­ky zru­šu­jú aj práv­ne účin­ky, kto­ré ta­ké­to roz­hod­nu­tie vy­vo­la­lo, av­šak mož­no tým mys­lel to, že pre po­sú­de­nie ús­tav­nej ak­cep­to­va­teľ­nos­ti zru­še­nia am­nes­tií sa nemusí za­obe­rať tým, či abo­lič­né roz­hod­nu­tie má ale­bo ne­má hmot­nop­ráv­ne účin­ky, na­koľ­ko po­su­dzu­je len sa­mot­ný fakt zrušenia roz­hod­nu­tia o am­nes­tii a práv­ne účin­ky, kto­ré ta­ké­to roz­hod­nu­tie vy­vo­la­lo si „ži­jú vlast­ný ži­vot“ ne­zá­vis­lý od samotnej am­nes­tie, kto­rá ich vy­vo­la­la.

V tom­to sme­re je pre­to mož­né pri­pus­tiť, že ús­tav­ný súd po­ne­chal zod­po­ve­da­nie tej­to pod­stat­nej otáz­ky na všeo­bec­né sú­dy (a to naj­mä na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III, kto­rý by sa mal za­obe­rať prí­pa­dom za­vle­če­nia do cu­dzi­ny). Ak áno, po­tom je nut­né pri­pus­tiť aj to, že Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III mô­že dos­pieť aj k ta­ké­mu zá­ve­ru, že práv­ne účin­ky roz­hod­nu­tia o am­nes­tii bo­li hmot­nop­ráv­ne, t. j., že došlo roz­hod­nu­tím o am­nes­tii k zá­ni­ku tres­tnej zod­po­ved­nos­ti oh­ľad­ne am­nes­to­va­ných skut­kov (a to raz a nav­ždy) a s pou­ka­zom na ten­to vý­klad sa mô­že od­miet­nuť uve­de­nou tres­tnou ve­cou za­obe­rať (mô­že za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie bez me­ri­tór­ne­ho pre­jed­na­nia ve­ci). Pre úpl­nosť je nut­né uviesť, že pri zá­ni­ku tres­tnej zod­po­ved­nos­ti ide o sku­toč­nos­ti, kto­ré nas­ta­li až po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu, ale skôr ako bo­lo o ňom prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té. Ich exis­ten­cia spô­so­bu­je raz a nav­ždy zá­nik prá­va štá­tu na pot­res­ta­ní pá­cha­te­ľa. Za­ni­ká tak op­ráv­ne­nie štá­tu vy­slo­viť vi­nu a ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi trest, ale aj to­mu zod­po­ve­da­jú­ca po­vin­nosť pá­cha­te­ľa str­pieť vy­slo­ve­nie vi­ny, ulo­že­nie a vý­kon aké­ho­koľ­vek tres­tu. Vo­či pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu te­da ne­mož­no vy­vo­dzo­vať tie tres­tnop­ráv­ne dôs­led­ky, kto­ré inak vyplýva­jú zo spá­chania tres­tné­ho či­nu. K dô­vo­dom zá­ni­ku tres­tnej zod­po­ved­nos­ti sa pri­hlia­da ex of­fo (z úrad­nej po­vin­nos­ti), nie je te­da nut­né, aby tie­to okol­nos­ti na­mie­tal pá­cha­teľ, či kto­koľ­vek iný (k uve­de­né­mu poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Šámal, P. a kol.: Tres­tní zá­kon­ník I. § 1 až § 139. Ko­men­tář. 1. vydání. Pra­ha: C.H.Beck, 2009).

Ale­bo po­ve­da­né inak, ús­tav­ný súd vo svo­jom Ná­le­ze pri­pus­til, že re­le­van­tný­mi mô­žu byť aj ta­ké právne ná­zo­ry, kto­ré vy­chá­dza­jú z to­ho, že sí­ce am­nes­tiu mož­no ru­šiť (zru­šo­vať), av­šak nie je mož­né ru­šiť (zru­šo­vať) práv­ne účin­ky, kto­ré roz­hod­nu­tie o am­nes­tii už svo­jím vy­da­ním vy­vo­la­lo (t. j. vy­vo­lať opä­tov­ný vznik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, kto­rá už raz za­nik­la). Netvr­dím, že ta­ký­to práv­ny ná­zor o abolič­nom roz­hod­nu­tí je správ­ny, tvr­dím len, že vo svet­le Ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du je mož­ný a ne­bol by v roz­po­re s od­ôvod­ne­ním Ná­le­zu (kto­ré v tom­to sme­re ne­po­núk­lo žiad­ne us­po­ko­ji­vé od­po­ve­de). Aj z toh­to roz­bo­ru vid­no, aké práv­ne prob­lé­my, či ne­jas­nos­ti mô­že vy­vo­lať ab­sen­cia práv­nej argumen­tá­cie v súd­nom roz­hod­nu­tí, to pla­tí o to viac, ak je ta­kým­to roz­hod­nu­tím roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du a ak ide o pod­stat­nú práv­nu otáz­ku.

Mož­no tu sí­ce na­mie­tať, že zru­še­ním am­nes­tií sa ru­šia aj práv­ne účin­ky, kto­ré roz­hod­nu­tie o am­nes­tii vy­vo­la­lo, av­šak tak jed­no­du­ché to nie je. Po­kiaľ pri­pus­tí­me vý­klad, že roz­hod­nu­tie o am­nes­tii má hmot­nop­ráv­ne účin­ky (t. j., že doš­lo k zá­ni­ku tres­tnej zod­po­ved­nos­ti raz a nav­ždy), po­tom mu­sí­me pri­pus­tiť aj to, že tie­to práv­ne účin­ky pub­li­ko­va­ním roz­hod­nu­tia o am­nes­tii „ži­jú svoj vlast­ný ži­vot“ a už sa ne­via­žu na roz­hod­nu­tie, kto­ré ich vy­vo­la­lo. Je to po­dob­né ako, keď nap­rík­lad NR SR zru­ší ur­či­tý zá­kon, tak zru­še­ním zá­ko­na sa auto­ma­tic­ky ne­ru­šia práv­ne účin­ky, kto­ré ten­to už zru­še­ný zá­kon v mi­nu­los­ti, keď bol plat­ný a účin­ný, vy­vo­lal. V ta­kom­to prí­pa­de by nep­ri­chá­dza­lo do úva­hy opä­tov­né „ob­živ­nu­tie“ tres­tnej zod­po­ved­nos­ti am­nes­to­va­ných skut­kov, pre­to­že ak je raz nie­čo mŕtve, po­tom je to mŕtve nav­ždy.

Mož­no si tu po­môcť prík­la­dom, v kto­rom vo­dič s mo­to­ro­vým vo­zid­lom zra­zí a usmr­tí chod­ca. Ak aj od­strá­ni­me (zru­ší­me, zni­čí­me) mo­to­ro­vé vo­zid­lo, kto­rým bol cho­dec zra­ze­ný a usmr­te­ný, tak ži­vot chod­co­vi nev­rá­ti­me (je mŕtvy raz a nav­ždy a to bez oh­ľa­du na to akým me­cha­niz­mom vznik­la je­ho smrť). Rov­na­ko tak mu ži­vot nev­rá­ti­me po­kiaľ bu­de­me tres­tne stí­hať vo­di­ča mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Z hľa­dis­ka am­nes­tie, kto­rá má hmot­nop­ráv­ne účin­ky je to tak, že vo­di­čom mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la je tu oso­ba, kto­rá am­nes­tie ude­li­la, mo­to­ro­vým vo­zid­lom je tu sa­mot­ná am­nes­tia a zra­ze­ným a usmrteným chod­com je tu tres­tná zod­po­ved­nosť. Ak už je raz tres­tná zod­po­ved­nosť „zra­ze­ná a usmr­te­ná“ po­tom je bez vý­zna­mu, aký osud nás­led­ne stret­ne am­nes­tiu, či jej auto­ra, pre­to­že smrť tres­tnej zod­po­ved­nos­ti je tu ne­nap­ra­vi­teľ­ná.

Sa­moz­rej­me je mož­né na­mie­tať aj tak, že roz­hod­nu­tie o am­nes­tii ne­vy­vo­la­lo žiad­ne práv­ne účin­ky, na­koľ­ko tu neš­lo o prá­vo, ale iš­lo o „nep­rá­vo“ (nes­pra­vod­li­vé prá­vo, zdan­li­vé prá­vo, ne­mo­rál­ne prá­vo a po­dob­ne). V ta­kom prí­pa­de je po­tom nut­né zod­po­ve­dať otáz­ku, pre­čo doš­lo k zru­še­niu roz­hod­nu­tí o am­nes­tii ak ich nie je mož­né po­va­žo­vať za prá­vo? Na­čo ru­šiť nie­čo, čo prá­vom nie je a ne­vy­vo­lá­va žiad­ne práv­ne účin­ky? Je zrej­mé, že tu si len s for­mál­nym od­pi­so­va­ním Rad­bru­cho­vej for­mu­ly už nevys­ta­čí­me (inak Rad­bru­cho­va for­mu­la sa v pos­led­nom ča­se ob­ja­vu­je v práv­nych textoch až príl­iš čas­to a v pod­sta­te sa ap­li­ku­je na čo­koľ­vek čo z vlas­tné­ho sub­jek­tív­ne­ho poh­ľa­du po­va­žu­je­me za nes­pra­vod­li­vé a tak to hneď ozna­čí­me za „nep­rá­vo“).

Je te­da mož­né po Ná­le­ze ús­tav­né­ho sú­du jed­noz­nač­ne tvr­diť, že abo­lič­né roz­hod­nu­tie o am­nes­tii nemá hmot­nop­ráv­ne účin­ky, te­da, že pub­li­ko­va­ním ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia v Zbier­ke zá­ko­nov nedochá­dza raz a nav­ždy k zá­ni­ku tres­tnej zod­po­ved­nos­ti am­nes­to­va­ných skut­kov? Ak je od­po­veď zá­por­ná, tak po­tom pri­chá­dza do úva­hy aj mož­nosť, že ok­res­ný súd sa od­miet­ne am­nes­to­va­ný­mi kauza­mi za­obe­rať a to prá­ve s pou­ka­zom na ne­mož­nosť zru­šiť práv­ne účin­ky vy­da­ných roz­hod­nu­tí o am­nes­tii.

V tom­to sme­re je nut­né zdô­raz­niť, že práv­ny ná­zor, že abo­lič­né roz­hod­nu­tie (te­da roz­hod­nu­tie o tom, aby sa ne­za­čí­na­lo tres­tné stí­ha­nie, či aby sa už za­ča­té tres­tné stí­ha­nie za­sta­vi­lo) spô­so­bu­je zá­nik trestnej zod­po­ved­nos­ti (t. j. že tu roz­hod­nu­tie o am­nes­tii má hmot­nop­ráv­ne účin­ky raz a nav­ždy) nie je men­ši­no­vý, či „úpl­ne od ve­ci“, na­koľ­ko je za­stá­va­ný nap­rík­lad aj v čes­kej tres­tnop­ráv­nej náu­ke (nap­rík­lad Kra­toch­víl, V. a kol.: Kurs tres­tní­ho prá­va. Tres­tní prá­vo hmot­né. Obec­ná část, . vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2009, či Šámal, P. a kol.: Tres­tní zá­kon­ník I. § 1 až § 139. Ko­men­tář. 1. vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2009, kde je vy­slo­ve­ne uve­de­né, že pre abo­lí­ciu pla­tí, že ňou za­ni­ká tres­tná zod­po­ved­nosť za trest­ný čin so všet­ký­mi dôs­led­ka­mi, nej­de pre­to len o oby­čaj­nú nes­tí­ha­teľ­nosť či­nu. Abo­lí­cia sí­ce pred­sta­vu­je pro­ces­nú pre­káž­ku stí­ha­teľ­nos­ti, av­šak je za­lo­že­ná na hmot­nop­ráv­nom zá­kla­de. Zaujímavé práv­ne úva­hy v tom­to sme­re mož­no náj­sť aj v od­liš­nom sta­no­vis­ku sud­ky­ne Ivet­ty Ma­cej­ko­vej).

 

2/

V struč­nos­ti mož­no op­ráv­ne­ne kri­ti­zo­vať aj vý­kla­do­vú „nez­ne­si­teľ­nú ľah­kosť“ akou ús­tav­ný súd prešiel ar­gu­ment o retroaktivi­te v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de. Aj tu sa mož­no sto­tož­niť s od­liš­ným stanoviskom (bod 23 a nasl.), že tu nej­de o zme­nu pra­vi­diel, kto­ré po­chá­dza­jú z mi­nu­los­ti, ale o zmenu pra­vi­diel do mi­nu­los­ti, t. j. ide o tzv. pra­vú ret­roak­ti­vi­tu. K samot­né­mu zru­še­niu am­nes­tií doš­lo spät­ne a to so spät­ný­mi účin­ka­mi vo­či oso­bám ta­kým spô­so­bom, ako ke­by žiad­na am­nes­tia nikdy ne­bo­la ude­le­ná. Ta­ký­to pos­tup je neak­cep­to­va­teľ­ný a v roz­po­re so zá­ka­zom pra­vej ret­roak­ti­vi­ty v prá­ve a v tres­tnom prá­ve zvlášť.

 

3/

Po­me­rne za­rá­ža­jú­cim na od­ôvod­ne­ní Ná­le­zu je sku­toč­nosť (kto­rú si vší­ma aj od­liš­né sta­no­vis­ko), že väč­ši­na ús­tav­né­ho súdu preb­ra­la na se­ba kom­pe­ten­cie všeo­bec­né­ho tres­tné­ho sú­du. Čas­ti odôvodne­nia Ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du pô­so­bia ako od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok a to aj na­priek to­mu, že na vy­hlá­se­nie od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku je kom­pe­tent­ný len všeo­bec­ný trest­ný súd. Zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du tak na via­ce­rých mies­tach do­chá­dza k stre­tu s pre­zum­pciou ne­vi­ny a k za­sa­ho­va­niu do kompeten­cií iné­ho sú­du. Mys­lím, že je ne­po­chyb­né, že vy­tvá­rať skut­ko­vé zis­te­nia v tres­tnej ve­ci, či pod­ra­ďo­vať ur­či­tý skutok pod zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu ne­pat­rí do kompe­ten­cie ús­tav­né­ho sú­du, kto­rý tak na­vy­še uro­bil bez zna­los­ti spi­su (do­po­siaľ vy­ko­na­né­ho dokazo­va­nia).

Tak nap­rík­lad na s. 144 a nasl. od­ôvod­ne­nia Ná­le­zu sa na­ra­zí­me na pa­sá­že, kto­ré pa­tria do od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku a to nap­rík­lad, že „Na zá­kla­de všeo­bec­ne dos­tup­ných in­for­má­cií mož­no dô­vod­ne usudzo­vať, že oso­by kto­ré ná­sil­ne za­vliek­li Micha­la Ko­vá­ča ml.do cu­dzi­ny, spá­cha­li trest­ný čin pod­ľa § 233 Tr. zák., pri­čom ho spá­cha­li ako čle­no­via or­ga­ni­zo­va­nej sku­pi­ny (§ 233 ods. 2 písm. a) Tr. zák.) a spô­so­bi­li za­vle­če­né­mu uj­mu, kto­rú (zrej­me) mož­no sub­su­mo­vať pod us­ta­no­ve­nie § 233 ods. 2 písm. c) Tr. zák.“

Za po­zor­nosť pri tej­to pa­sá­ži sto­jí nie­len atak na pre­zum­pciu ne­vi­ny zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du, ale aj sku­toč­nosť, že ústavný súd k to­mu­to zá­ve­ru dos­pel „na zá­kla­de všeo­bec­ne dos­tup­ných in­for­má­cií“, t.j. bez zna­los­ti spi­su. Tú­to sku­toč­nosť kri­ti­zu­je do ur­či­tej mie­ry aj sud­ky­ňa Ľud­mi­la Gaj­do­ší­ko­vá vo svo­jom od­liš­nom sta­no­vis­ku. Ide tu pri­tom len o ukáž­ku práv­nej ar­gu­men­tá­cie ús­tav­né­ho sú­du, kto­rá v nes­kon­če­nej tres­tnej ve­ci pat­rí pod­ľa môj­ho ná­zo­ru vý­hra­de do kom­pe­ten­cie tres­tné­ho sú­du. Ústav­ný súd vo svo­jom roz­hod­nu­tí fak­tic­ky pre­ju­di­ko­val roz­hod­nu­tie o vi­ne a to tak v kau­ze referenda ako aj v kau­ze za­vle­če­nia do cu­dzi­ny, čo po­va­žu­jem za nep­ri­ja­teľ­né.

Pod­sta­tou toh­to prís­pev­ku bo­lo struč­ne sa za­my­slieť nad pres­ved­či­vos­ťou od­ôvod­ne­nia Ná­le­zu ústavné­ho sú­du oh­ľad­ne zru­še­nia tzv. Me­čia­ro­vých am­nes­tií a to aj vo svet­le od­liš­ných sta­no­vísk sudcov ús­tav­né­ho sú­du. Po pre­čí­ta­ní od­ôvod­ne­nia Ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du sa ne­mô­žem zba­viť doj­mu, že naj­skôr bol for­mu­lo­va­ný vý­rok Ná­le­zu a až po­tom sa k vý­ro­ku Nálezu hľa­da­lo pri­me­ra­né odôvodne­nie. Z hľa­dis­ka tres­tnop­ráv­nych spor­ných bo­dov však od­ôvod­ne­nie Ná­le­zu mož­no ozna­čiť za nep­res­ved­či­vé a v niek­to­rých sme­roch aj za práv­ne ne­vyar­gu­men­to­va­né.

 


Peter Šamko (článok bol pôvodne publikovaný na portáli www.pravnelisty.sk)

Ilustračné foto: pixabay.com

 

Tlačiť
Diskusia neobsahuje žiadne príspevky
Právnik od roku Reagovať