K prípustnosti nezákonných dôkazov podľa CSP

Do prijatia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) neexistovali ustálené a jednoznačné doktrinálne ani judikatúrne názory na otázku procesnej prípustnosti nezákonne získaných dôkazov v predprocesnom štádiu a ich použiteľnosti v občianskom súdnom konaní – po novom CSP expressis verbis upravuje limity ich použiteľnosti v civilnom procese v rámci základných princípov.

V ustanovení čl. 16 ods. 2 CSP je upravený princíp legality, podľa ktorého „súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1. Z uvedeného vyplýva, že v zásade je súd viazaný zákonom, pričom pojem zákon tu je potrebné vykladať širšie zohľadňujúc hierarchiu právnych predpisov – pod pojmom zákonom preto treba rozumieť aj Ústavu SR, ústavné zákony, úniové (európske) právo, medzinárodné zmluvy a pod.

Ustanovenie čl. 16 ods. 2 CSP je teda potrebné vykladať a aplikovať v spojení s ustanovením čl. 3 ods. 1 CSP, ktoré ustanovuje, že každé ustanovenie CSP je potrebné vykladať ústavnokonformne a eurokonformne, rešpektujúc judikatúru ESĽP a Súdneho dvora EÚ, t.j. v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

Vo výnimočných prípadoch je však odôvodnený (ústavne ospravedlniteľný) aj postup mimo rámca princípu legality, ktorý vyplýva z tzv. testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. Dôvodová správa k CSP v tomto smere uvádza, že súd tak môže vykonať dôkaz získaný v rozpore so zákonom, ak je právo protistrany ústavnokonformne posúdené ako v konkrétnom prípade silnejšie právo než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva. Ak teda napríklad súd vezme do úvahy elektronickú komunikáciu či zaznamenanie obrazu a zvuku na to určenými elektronickými prostriedkami, ktoré boli získané bez súhlasu osoby, ktorej prejavy boli takto zachytené, musí to odôvodniť tým, že právo na ochranu osobnosti tohto subjektu je v konkrétnom prípade proporčne slabšie oproti tomu ústavnému právu, ktorého porušenie sa má takto získaným dôkazným prostriedkom preukázať (v zmysle judikatúrnych záverov môže ísť napr. o proporčne silnejšie právo na rasovú, rodovú, či inú nediskrimináciu).

S uvedeným konceptom mimoriadnej prípustnosti nezákonne získaných dôkazov sa možno stretnúť napr. v judikatúre Ústavného súdu ČR, ktorý judikoval, že základným kritériom, ktorý má viesť k rozhodnutiu o použiteľnosti či nepoužiteľnosti záznamu rozhovoru zaznamenaného súkromnou osobou bez vedomia nahrávanej osoby ako dôkazu v príslušnom konaní, je pomerenie chránených práv a záujmov, ktoré sa v tejto súkromnej sfére stretávajú, a kde sa štát stáva arbitrom rozhodujúcim o tom, ktorý z týchto záujmov bude v danom konkrétnom strete prevažujúcim, pričom hodnotenie použiteľnosti či nepoužiteľnosti takto zadovážených informácií sa bude vykonávať podľa procesných noriem, ktoré však len vymedzujú pravidlá pre to, ako zistiť náležitým spôsobom skutkový stav a nájsť „materiálne“ právo, teda rozhodnúť o vlastnom predmete sporu. Stret záujmu na ochrane osobnosti toho, koho prejav je bez jeho súhlasu zaznamenávaný, so záujmom na ochrane toho, kto tento prejav zachytáva a neskôr použije, nemožno však riešiť vo všeobecnej rovine.

Ústavný súd sa stavia proti nekalým praktikám vzájomného elektronického sledovania a skrytého nahrávania pri súkromných a profesionálnych rokovaniach, ktoré sú spravidla nielen v rozpore s právom, ale hodnotené po stránke sociálno-etickej rozširujú v spoločnosti atmosféru podozrievavosti, strachu, neistoty a nedôvery.

Úplne odlišne je však treba posudzovať prípady, kedy je tajné vyhotovenie audiozáznamu rozhovoru súčasťou obrany obeti trestného činu proti páchateľovi alebo ak ide o spôsob dosiahnutia právnej ochrany pre výrazne slabšiu stranu významného občianskoprávneho a najmä pracovnoprávneho sporu. Zásah do práva na súkromie osoby, ktorej hovorený prejav je zaznamenávaný, je tu plne ospravedlniteľný záujmom na ochrane slabšej strany právneho vzťahu, ktorej hrozí závažná ujma (vrátane napríklad straty zamestnania). Zadováženie jediného alebo kľúčového dôkazu tohto cestou je analogické ku konaniu za podmienok krajnej núdze či dovolenej svojpomoci (nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 9. decembra 2014, sp. zn. II.ÚS 1774/14 – dostupné TU).

Osobitne je táto problematika upravená v zákone č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V zmysle ustanovenia § 15 ods. 7 citovaného zákona „Priestor prístupný verejnosti možno monitorovať len na účely ochrany verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality, narušenia bezpečnosti štátu, ochrany majetku alebo zdravia, a to len vtedy, ak je priestor zreteľne označený ako monitorovaný; monitorovaný priestor je prevádzkovateľ povinný zreteľne označiť bez ohľadu na to, či sa snímaný obraz alebo zvuk zaznamenáva na nosič informácií. Označenie monitorovaného priestoru sa nevyžaduje, ak tak ustanovuje osobitný zákon. Vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak“(k tomu odporúčame metodické usmernenie Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky dostupné TU). Odlišný postup sa uplatní v prípade monitorovania priestorov neprístupných verejnosti – k tomu pozri metodické usmernenie TU. Touto problematikou sa zaoberal aj Najvyšší správny súd ČR – pozri napríklad TU.

V prvopočiatkoch bol postoj judikatúry k testu proporcionality odmietavý, resp. sa ním vôbec nezaoberala a vychádzala z toho, že nezákonný dôkaz možno použiť len v prípade udelenia súhlasu druhého účastníka (typické prípady zaznamenávania osobného alebo telefonického rozhovoru viacerých osôb – pozri TU, TU, TU a TU). Argumentácia súdov bola založená na ustanoveniach o ochrane osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je porušením osobnostných práv, ak dochádza k zhotovovaniu a používaniu záznamov osobnej povahy bez zvolenia dotknutej fyzickej osoby, pričom nezákonnosť takto získaného dôkazu možno konvalidovať v súdnom konaní a pripustiť takéto dôkazy len súhlasom protistrany. K týmto záverom sa vyjadrila v tom čase aj odborná literatúra spravidla s nesúhlasným stanoviskom (pozri napr. SEDLAČKO, F.: Nezákonný dôkaz v občianskom súdnom konaní. Bulletin slovenskej advokácie, 9/2007). Rovnako bola táto problematika predmetom internetových diskusií (napr. TU, TU a TU).

V tejto súvislosti je vhodné spomenúť doktrínu „ovocia z otráveného stromu“ majúcu pôvod v judikatúre USA, ktorej uplatňovanie si našlo svoje miesto aj v našich podmienkach – pravidlo otráveného stromu hovorí, že z otráveného stromu (t.j. nezákonnosti) nemôže byť zdravé ovocie (zákonné výsledky). Podľa tejto teórie je nutné z dokazovania vylúčiť nielen dôkazy získané nezákonnou cestou (napr. videozáznam), ale ak akékoľvek dôkazy z nich odvodené alebo získané na ich základe (napr. svedecké výpovede svedkov, ktorí vypovedajú pod vplyvom nezákonného dôkazu) – takto získané dôkazy sa považujú za absolútne neúčinné a musia byť vylúčené z hodnotenia pri zisťovaní skutkového stavu. Ak bol získaný dôkaz nezákonným spôsobom, tak potom za nezákonný sa považuje nielen dôkaz, pri ktorom bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz, ktorý bol na základe tohto dôkazu získaný.

Faktory, ktoré budú podmieňovať uvažovanie súdu pri posudzovaní (ne)prípustnosti nezákonných dôkazov prostredníctvom testu proporcionality spočívajúcom v pomerovaní práva, ktoré bolo poškodené pri získaní dôkazu (napr. osobnostné práva) a práva, ktoré bude poškodené, resp. nebude naplnené pre prípad nevykonania nezákonného dôkazného prostriedku (napr. základné práva a slobody vrátane práva na spravodlivý proces) budú aj v režime CSP ponechané na voľnom (nie svojvoľnom, nakoľko jeho výklad musí byť ústavnekonformný) uvážení súdu, ktorý bude vychádzať z osobitostí jednotlivého prípadu (napr. bude vyvažovať tieto práva podľa závažnosti ujmy, ktorá vznikne jednotlivej strane procesu; podľa toho ochrana, ktorého záujmu v danom prípade prevažuje z hľadiska spravodlivosti; verejný záujem a pod.).

Z povahy testu proporcionality vyplýva, že použiteľnosť nezákonného dôkazného prostriedku bude podmienená dôkaznou núdzou, nakoľko v prípade existencie iných (zákonných) dôkazov nie je vykonanie nezákonného dôkazu potrebné a prednosť bude mať ochrana osobnostných práv.

Procesné právo na zistenie „pravdy“ (skutkového stavu), resp. právo na spravodlivý proces, v ktorom bude umožnené žalobcovi uniesť dôkazného bremeno pripustením nezákonného dôkazu nebude mať a priori prednosť pred právom, ktoré bolo porušené získaním nezákonného dôkazu – jeho „váha“ bude závisieť od práva, ktorého porušenie sa má v konaní preukázať (ochrany, ktorého sa žalobca domáha) na úkor osobnostných strán protistrany. Z uvedeného vyplýva, že v prípade výrazného zásahu do osobnostnej sféry za účelom získania dôkazu na preukázanie slabšieho, resp. nepomerne menej významného práva nebude takto získaný dôkaz prípustný (napr. neoprávnené vniknutie do obydlia spojené s odcudzením vecí, príp. zhotovovaním záznamom v súkromnej sfére).

Podľa môjho názoru je na účely nevyhnutnosti použitia testu proporcionality potrebné rozlišovať či predmetom nezákonného dôkazu je zdokumentovanie protiprávneho konania alebo konania, ktoré nevykazuje prvky protiprávnosti. Domnievam, že test proporcionality nebude potrebné vykonať vo všetkých prípadoch, preto je potrebné vykladať čl. 16 ods. 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 CSP reštriktívne s ohľadom na súkromnoprávne princípy a racionálnu argumentáciu.

V prípade, že dochádza k zachyteniu protiprávneho konania na zvukový, príp. zvukovo-obrazový záznam je potrebné aplikovať zásadu ius ex iniuria non oritur (z bezprávia nevzniká právo). To znamená, že ak niekto koná protiprávne (napr. spôsobuje škodu na majetku), nevzniká mu právo udeliť súhlas na vyhotovenie a použitie tohto záznamu na účely súdneho konania, čoho dôsledkom je skutočnosť, že dôkaz sa považuje za zákonný. V takom prípade je z povahy veci vylúčený test proporcionality, pretože právo protistrany neexistuje. Na strane osoby zhotovujúcej, resp. uplatňujúcej tento záznam bez súhlasu dotknutej osoby nedochádza k protiprávnemu konaniu, nakoľko jej konanie vykazuje s použitím analógie prvky konania v krajnej núdzi alebo dovolenej svojpomoci, ktoré vylučuje znak protiprávnosti (§ 6 a § 418 OZ v spojení s § 853 ods. 1 OZ). Bez zabezpečenia tohto dôkazu by bolo uplatnenie jej práva de facto nevymožiteľné, ak ide o jediný, resp. kľúčový dôkaz. V takých situáciách by bolo absurdné požadovať vyžiadanie si súhlasu na zhotovovanie záznamu od dotknutej osoby (napr. páchanie domáceho násilia na blízkej osobe) a predchádza sa prípadne nespravodlivým ústavnoprávnym dopadom testu proporcionality.

S cieľom preukazovania protiprávnej činnosti by malo byť v záujme veci a dosiahnutia rozumnej spravodlivosti akceptovateľné a právom tolerované jej zdokumentovanie aj takým spôsobom, ktorý nemusí byť nevyhnutne súladný so zákonom, a to za podmienky, že nedochádza k závažnému zásahu do práv tretej osoby, resp. proti jej vôli (napr. mučením alebo iným neľudským a násilným zaobchádzaním s cieľom získať určitú informáciu a následne ju zachytiť zariadením na nahrávanie zvuku). Ak ale túto informáciu poskytne dotknutá osoba dobrovoľne a slobodne, nie je dôvod nepripustiť zvukový záznam obsahujúci túto protiprávnu informáciu (napr. vyhrážanie) – ak použitie zvukového záznamu, resp. nezákonne získaného dôkazu sleduje legitímny cieľ (preukázanie porušeného práva v súdnom konaní), tak nie je rozumný dôvod pre odmietnutie vykonania tohto dôkazu v civilnom procese.

Za účelom hľadania pravdy (aspoň tej formálnej) v súdnom konaní by malo byť mal záujem na zistení skutkového stavu povýšený nad ochranu osobnosti druhej strany konania. Je potrebné vychádzať z toho, že žalobca nezasahuje do hmotnoprávneho postavenia žalovaného celkom bezúčelne, ale z dôvodu zabezpečenia takej dôkaznej situácie, ktorá mu umožňuje úspešne uplatňovanie prostriedkov procesného útoku v súdnom konaní. Nemožno prehliadnuť ani skutočnosť, že takýto „nezákonný“ dokaz slúži na zdokumentovanie nezákonného konania druhej strany, ktoré porušuje práva alebo ohrozuje práva žalobcu. V tomto prípade by sa mala uplatniť teória eliminácie protiprávnosti (nezákonnosti) na strane žalobcu, podľa ktorej dôkaz (hoci i získaný nezákonným spôsobom) zachytávajúci nezákonné správanie, sa nepovažuje na účely dokazovania za nezákonný dôkaz. Na strane žalovaného by sa mala zohľadňovať zásada, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania (nemo turpitudinem suam allegare potest). Inak povedané žalovaný nemôže mať prospech v zmysle úspechu v konaní z dôvodu, že odmietne udeliť súhlas na vykonanie dôkazu preukazujúceho jeho protiprávne konanie.

Na druhej strane, ak ide o zachytenie konania, ktoré je v súlade s právom (napr. preukázanie, že došlo k uzavretiu ústnej zmluvy a pod.), pôjde v zmysle súčasnej hmotnoprávnej úpravy (§ 11 a nasl. OZ) ako aj prevládajúceho doktrinálneho a judikatúrneho názorového konsenzu o dôkaz získaný v rozpore s právom, avšak procesnoprávne prípustný, ak prejde testom proporcionality. Zistenie skutkového stavu v súdnom konaní na preukázanie nároku na jednej strane ako aj ochrana nezákonným dôkazom porušeného práva na druhej strane sú teda limitované intenzitou a silou záujmu na ochrane toho-ktorého práva prostredníctvom ich ústavnoprávneho vyvažovania. Bez tohto vyvažovanie nie je možné odmietnuť ani jedno právo, resp. ani jednému z týchto práv nie je možné priznať absolútnu apriórnu ochranu.

Nepripustenie dôkazu (napr. audionahrávky rozhovoru), ktorý je spôsobilý ovplyvniť významné skutkové zistenia nedôvodným uprednostnením práva na ochranu osobnosti nahrávanej osoby pred právom na spravodlivý proces, ktorým sa má preukázať „silnejšie“ právo nemožno považovať za ústavnekonformný procesný postup.

V tomto kontexte je podstatné rozlišovať medzi hmotnoprávnou a procesnoprávnou rovinou. V zásade by mohol byt žalobca sankcionovaný v hmotnoprávnej rovine (ak nie sú splnené podmienky, ktoré vylučujú protiprávnosť jeho konania), avšak nemožno spravodlivo požadovať, aby bol procesne sankcionovaný tým, že dôjde k odmietnutie jeho dôkazu a vystaví sa tým riziku dôkaznej núdze, čo v konečnom dôsledku povedie k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Pokiaľ ide o dôkazy získané zásahom do osobnostných práv nad ich nezákonnosťou ostáva visieť jeden otáznik majúci právny základ v ustanovení § 12 ods. 2 OZ, podľa ktorého: „Privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na judikát uvedený vo Veľkom komentári od I. Feketeho (1. diel, 2011, str. 124), v zmysle ktorého „konanie spočívajúce vo vyhotovovaní záznamov o prejave fyzickej osoby osobnej povahy za tým účelom, aby si konajúci zaobstarali dôkazy pre správne, súdne či iné konanie, porušuje právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Ustanovenia procesných predpisov o tom, že ako dôkaz môžu v konaní slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci (napr. § 125 OSP, § 34 ods. 1 SP), iba umožňujú vykonanie takýchto dôkazov pred príslušným štátnym orgánom (predstavujú teda zákonnú úradnú licenciu na použitie prejavov fyzickej osoby osobnej povahy v dôkazovom konaní), avšak nijako nezbavujú toho, kto ich obstaral, zodpovednosti za ich neoprávnené vyhotovenie (Rc 6/1997). Ak by sme získanie takéhoto dôkazu za účelom jeho uplatnenia v súdnom konaní považovali za úradnú licenciu, nebolo by ani potrebné realizovať test proporcionality – v danom prípade by však mohla v súdnom konaní vyvstať potreba skúmať zákonnosť obsahu záznamu, t.j. či obsah nie je sfalšovaný alebo zmanipulovaný, príp. či zaznamenaný prejav určitej osoby nebol vynútený fyzickým násilím (vis absoluta) alebo psychickým nátlakom (vis compulsiva), avšak dôkaz ako taký by bol procesne prípustný, t.j. získaný zákonným spôsobom.

Na záver možno konštatovať, že CSP v podstate potvrdilo aktuálne teoretické a aplikačné výstupy, v zmysle ktorých je použitie nezákonných dôkazov spravidla neprípustné – čo je isté nóvum a pozitívum procesnej úpravy je zakotvenie výnimky z neprípustnosti týchto dôkazov, ak to je ústavnoprávne odôvodnené.

 

Tomáš Čentík, 1. august 2016

ilustračné foto: ulpianus.sk

 

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Za účelom preverenia, či zamestnanec dodržiava pracovnú disciplínu, je zamestnávateľ,
rešpektujúc zásady legality, legitimity a proporcionality, oprávnený monitorovať aj súkromnú
elektronickú poštu odosielanú a prijímanú z počítača prideleného zamestnancovi na plnenie jeho pracovných úloh. Pri zachovaní týchto zásad nemožno takéto dôkazné prostriedky, ktoré v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru predložil zamestnávateľ, považovať za neprípustné.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. septembra 2016 sp. zn. 3 Cdo 233/2015 - publikované pod R 16/2017)
08.08.2017 o 16:33:27Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Podrobnejšie spracovanie problematiky v komentári od C.H.Beck k Civilnému sporovému poriadku, str. 64-73
06.07.2017 o 14:46:10Reagovať
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: