Čo s ňou, s poriadkovou pokutou?

Občiansky súdny poriadok upravoval poriadkovú pokutu v § 53 – okrem predpokladov pre jej uloženie (veľmi podobné ako dnes) poznal aj možnosť jej odpustenia (§ 53 odsek 4).

Kým vás nepostretne osud uloženia tohto poriadkového opatrenia podľa nových kódexov, pravdepodobne by vás nenapadlo, že inštitút odpustenia poriadkovej pokuty ani v jednom z nich nenájdete.

Nejde však o žiadne nedopatrenie – dôvodová správa prezrádza, že: „Odpustenie lehoty sa vypustilo z dôvodu, že sa tým míňa výchovný účinok uloženého poriadkového opatrenia. Kto raz poruší povinnosť, mal by byť sankcionovaný. Odstraňuje sa disproporcia doterajšej právnej úpravy spočívajúca v diferenciácii zaplatenej a nezaplatenej pokuty.

Občiansky súdny poriadok súčasne  proti uzneseniu o poriadkovej pokute pripúšťal odvolanie (§ 202 odsek 3 OSP), čiže ak mal adresát pokuty pocit, že neboli splnené podmienky pre je uloženie, mohol podať odvolanie (o ktorom mohol prvostupňový súd rozhodnúť aj autoremedúrou podľa § 210a OSP) a aj v prípade, ak odvolanie nebolo podané alebo bolo neúspešné mohol požiadať o jej odpustenie – podstatou odpustenia je skôr to, že uloženie pokuty nespochybňujete, ale zdvorilo prosíte o jej odpustenie.

Dnešné kódexy však neprípušťajú ani odvolanie (§ 357 CSP) a ako sme už uviedli ani odpustenie – do pozornosti dávame rozbor Edmunda Horvátha (TU) k tomu, že odpustenie poriadkovej pokuty nie je možné odvodiť z princípov na ktorých CSP stojí.

Ako sa proti poriadkovej pokute brániť, ak je uložená v rozpore s jej zákonnými predpokladmi?

Netreba veľa rozmýšľať a vylučovacou metódou je možné dospieť k záveru, že ostáva ústavná sťažnosť a dovolanie generálneho prokurátora (čo bude asi dosť zložité).

Nevedno, či aj vypustenie opravného prostriedku bolo zámerom, vnímame to však negatívne – ale veď kto raz poruší povinnosť mal by byť – výchovne - sankcionovaný...

Tak uvidíme, čo (skôr – či neskôr) povie Ústavný súd.


Šaňo Bröstl ml.

Ilustračné foto: redakcia

 

 

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Odpoveď Ústavného súdu SR na opodstatnenosť ústavnoprávneho prieskumu rozhodnutí o poriadkovej pokute:

"Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je právny názor, že ak Občiansky súdny poriadok prostredníctvom § 238 ods. 5 (účinného do 30. júna 2016) a Civilný sporový poriadok prostredníctvom § 422 (účinného od 1. júla 2016) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014, I. ÚS 134/2016, III. ÚS 25/2016, III. ÚS 746/2016). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013). Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.

Podľa ústavného súdu vzhľadom na výšku pokuty, ktorá bola sťažovateľke udelená okresným súdom (50 €), ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu už samotný predmet sporu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015, II. ÚS 149/2018, II. ÚS 136/2018) dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v bagateľných veciach prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne (porov. IV. ÚS 358/08, II. ÚS 149/2018, II. ÚS 136/2018)."

(uznesenie Ústavného súdu SR z 10. mája 2018, sp. zn. II. ÚS 235/2018-11)

To, či v danom prípade išlo alebo nešlo o extrémne vybočenie súdu prvej inštancie, resp. výnimočný prípad zakladajúci ústavnoprávnu relevanciu Ústavný súd SR vo svojom odôvodnení veľmi neriešil. V tejto súvislosti si dovolíme poukázať na ťažisko argumentácie sťažovateľa:

"Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým rozhodnutím k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru z nasledovných dôvodov:

Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty na tom, že sťažovateľ sa ako právny zástupca nedostavil na pojednávanie dňa 5.12.2017, pričom svoju neúčasť na pojednávaní vopred neospravedlnil. Predmetné rozhodnutie neobsahuje okrem citácie § 102 CSP žiadne odôvodnenie, ktoré viedlo súd k uloženiu poriadkovej pokuty.

Napadnutým rozhodnutím sa súd prvej inštancie dopustil zjavnej svojvôle pri aplikácii právnej normy, pretože z ustanovenia § 102 CSP jednoznačne vyplýva, že súd môže uložiť poriadkovú pokutu len tomu, kto sťažuje postup konania tým, že sa nedostaví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že musia byť kumulatívne splnené dve podmienky a to (i) sťaženie postupu konania a (ii) nedostavenie sa na súd bez kvalifikovaného ospravedlnenia.

V danom prípade však nebola splnená podmienka sťaženia postupu konaniu (čo súd mimochodom žiadnym spôsobom nezdôvodnil), čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 5.12.2017 vyplýva, že predmetné pojednávanie trvalo 18 minút a súd na ňom bez akýchkoľvek problémov rozhodol meritórnym rozhodnutím v zmysle návrhu podaného manželom prostredníctvom svojho právneho zástupcu (sťažovateľa). Rovnako je v zápisnici o pojednávaní uvedené, že súd bude pojednávať v neprítomnosti právneho zástupcu manžela s čím súhlasil aj samotný manžel, z čoho tiež vyplýva, že k žiadnemu sťaženiu postupu nedošlo, ak súd pokračoval v konaní a rozhodol vo veci bez prítomnosti sťažovateľa. Táto skutočnosť teda dokazuje, že k žiadnemu sťaženiu postupu konania nedošlo, preto sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutie za zjavne arbitrárne.

Účelom poriadkovej pokuty je vynútenie si splnenia povinností, ktoré neboli splnené – z toho vyplýva, že ak sud rozhodol vo veci samej, nie čo vynucovať a uloženie poriadkovej pokuty je bezpredmetné. Základným predpokladom na uloženie poriadkovej pokuty je to, že konaním alebo opomenutím dôjde k sťaženiu postupu konania, čím treba rozumieť nesplnenie takej povinnosti, ktorá bude viesť k predĺženiu súdneho konania. Cieľom je teda zabezpečiť, aby vec bola rozhodnutá bez zbytočných prieťahov. V danom prípade sťažovateľ svojím konaním spočívajúcim v neúčasti na pojednávaní nijako nespôsobil predĺženie súdneho konania, ktoré by si vyžadovalo sankcionovanie prostredníctvom poriadkovej pokuty.

Okrem zjavnej svojvôle pri aplikácii právnej normy je napadnuté rozhodnutie arbitrárne aj z hľadiska jeho odôvodnenia – predmetné uznesenie totiž vôbec neobsahuje uvedenie dôvodov (napriek tomu, že podľa § 236 CSP má aj uznesenie o poriadkovej pokute obsahovať aspoň stručné odôvodnenie), v čom malo podľa súdu spočívať sťaženie postupu konania.

Ústavný súd sa síce vyjadril, že z ústavnému prieskumu sú v zásade vylúčené rozhodnutia o poriadkovej pokute, avšak na druhej strane dodal, že: „Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 31. augusta 2017, sp. zn. I. ÚS 389/2017). Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie extrémne vybočuje z aplikácie ustanovenia § 102 CSP a neobsahuje žiadne zdôvodnenie jednej z hlavných podmienok pre uloženie poriadkovej pokuty, sme toho názoru, že táto vec prechádza do ústavnoprávnej roviny a je teda spôsobilá na prieskum Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Za svojvôľu, ktorá má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky všeobecným súdom, treba považovať aj nerešpektovanie kogentnej normy a prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych noriem, ako aj prípady, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie nezdôvodnil buď vôbec, alebo tak urobil celkom nedostatočne, prípadne ak ho založil na dôvodoch, ktoré v okolnostiach konkrétnej veci nemajú zjavne žiadnu relevanciu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. apríla 2009).

O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. novembra 2008). 

S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že označené porušenie normy jednoduchého práva (§ 102 CSP) v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa (obdobne nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11.novembra 2010). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny dochádza tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda bolo prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené (nález Ústavného súdu SR, IV. ÚS 403/2010 z 3. marca 2011).

Na doplnenie a ozrejmenie neúčasti na predmetnom pojednávaní si dovoľujeme uviesť, že táto neúčasť bola vopred s klientom odkonzultovaná a takto to klient prezentoval aj na uvedenom pojednávaní, kde súhlasil s prejednaním veci bez svojho právneho zástupcu. Po doručení predvolania na pojednávanie bol klient informovaný zo strany sťažovateľa o mieste, termíne ako aj povahe a obsahu pojednávania, resp. samotného konania o rozvod manželstva. Po tomto poučení sa klient sám rozhodol, že jeho právne zastúpenie advokátom – aj so zreteľom na to, že ani druhý účastník konania nebol právne zastúpený – nebude potrebné a ušetrí tým náklady za právne služby spojené s účasťou advokáta na pojednávaní. Navyše účasť advokáta na pojednávaní nebola nevyhnutná, pretože nešlo o prípad povinného zastúpenia a povaha konania si to ani nevyžadovala, čo dokazuje aj skutočnosť, že súd rozhodol za 18 minút, pričom neprítomnosť sťažovateľa nijako nebránila vydaniu rozhodnutia.

Záverom si dovoľujeme uviesť, že podľa článku 13 Dohovoru má každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností. Z dôvodu nemožnosti podania odvolania jediným prostriedkom nápravy proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty je sťažnosť na Ústavný súd SR. Na prvý pohľad sa môže javiť, že ide o bagateľnú vec, avšak v právnom štáte nemožno tolerovať vydávanie zjavne arbitrárnych rozhodnutí, pretože výsledkom toho je potom bezmocnosť adresátov poriadkovej pokuty, ktorí sa nemajú možnosť brániť a strácajú tým dôveru v právo a justičný systém."
06.06.2018 o 12:51:28Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Zmyslom a účelom sankčného opatrenia v podobe poriadkovej pokuty je vytvorenie účinného mechanizmu slúžiaceho k vynúteniu a upevneniu autority súdu, ktorého úlohou je zabezpečiť dôstojný a nerušený priebeh pojednávania vedúci k rýchlej a účinnej ochrane práv. Takýto výklad akcentuje aj základné princípy Civilného sporového poriadku, konkrétne čl. 10 CSP, ktorý organizáciu priebehu konania zveruje do rúk súdu, ako aj čl. 17 CSP, ktorý zaväzuje súdy k urýchlenosti a hospodárnosti konania.

V súlade s princípom primeranosti treba poriadkovú pokutu vnímať ako krajný prostriedok, ktorého využitie je prípustné až potom, čo miernejšie opatrenia umožňujúce dosiahnutie sledovaného cieľa zlyhali.

(uznesenie Ústavného súdu SR z 13. februára 2018, sp. zn. III. ÚS 67/2018)
06.06.2018 o 11:14:30Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Poriadková pokuta je procesnou sankciou, ktorou je možné vynútiť si splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek tomu, že došlo k ich účinnému uloženiu, splnené neboli. Ide o rozhodnutie s procesnoprávnymi dôsledkami len pre určité štádium civilného sporového konania; nestáva sa samo osebe predmetom konania, a nejde tak o rozhodnutie vo veci samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu zasahovalo konečným spôsobom.

Ústavný súd dospel k záveru, že súčasná právna úprava vylučujúca prieskum rozhodnutí o poriadkovej pokute v inštančnom postupe je primeraná významu týchto rozhodnutí. Z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednoinštančné súdnictvo, najmä potom vo veciach objektívne bagateľného významu, teda nijako nevybočuje z ústavných medzí.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohou prehodnocovať správnosť poriadkového opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil. Také rozhodnutie by v zásade malo byť nepreskúmateľné nielen nadriadeným súdom, pretože uvedený zákon takúto možnosť výslovne nepripúšťa (čl. 2 ods. 2 ústavy), ale malo by byť vzhľadom na bagateľnú povahu a ústavnoprávny rozmer vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom. Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade sťažovateľa nevzhliadol. Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo prerokovávanú vec do ústavnoprávnej roviny.

(uznesenie Ústavného súdu SR z 31. augusta 2017, sp. zn. I. ÚS 389/2017)
12.04.2018 o 18:43:21Reagovať
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: