Advokát „na druhú“ v konaní pred ÚS SR

Jednou z obligatórnych podmienok konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) je zastúpenie advokátom, čo možno považovať za rozumnú podmienku vzhľadom na špecifikum a zložitosť ústavnoprávnej problematiky. Táto požiadavka je však rozumná len do tej miery, ak je sťažovateľom osoba, ktorá nie je advokátom. Do pozície sťažovateľa sa totiž môže dostať aj advokát, pri ktorom trvanie na tejto podmienke nie je v žiadnom smere opodstatnené. V tomto článku si povieme prečo.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ÚS SR“) K návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred Ústavným súdom.“

Účel povinného zastúpenia advokátom v konaní pred ÚS SR je dvojaký. Po prvé poskytnúť adekvátnu ochranu sťažovateľovi a po druhé zamedziť, aby ÚS SR nebol zahlcovaný nekvalifikovanými návrhmi. Vychádzajúc z účelu povinného zastúpenia sa potom javí požiadavka, aby aj advokát ako sťažovateľ bol zastúpený advokátom, ako nezmyselná a zbytočná. Je nelogické, aby advokát, ktorý môže zastupovať sťažovateľov (fyzické osoby a právnické osoby) nemohol sám pripraviť podanie vo vlastnej veci a konať osobne v konaní pred ÚS SR. ÚS SR sa napriek tomu pridržiava striktne jazykového výkladu a teda z čisto formálno-právnych dôvodov trvá na tom, aby aj advokáti-sťažovatelia boli zastúpení advokátom.

Paradoxom je to, že sám ÚS SR, ktorý vyčíta formalizmus v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, posudzuje túto otázku príliš formalisticky, bez toho aby sa na vec pozeral aj cez prizmu teleologického a racionálneho výkladu. Jazykový výklad je síce východiskom pri interpretácii právnej normy a predstavuje prvotný spôsob, ako sa priblížiť k skutočnému obsahu právnej normy, ale nie je jedinou akceptovanou výkladovou metódou – okrem jazykového výkladu je potrebné pri interpretácii právnych noriem pristúpiť tiež k výkladu, ktorý sa pozerá na vec z pohľadu účelu zákona a k racionálnemu výkladu.

V tomto smere ÚS SR judikoval, že: Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 72/2010 zo 4. mája 2010). Doplniť možno takisto ďalšie rozhodnutie, podľa ktorého: „Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 306/2010 zo 8. decembra 2010).

Elegantnejšie riešenie tejto otázky našiel Ústavný súd Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“), ktorý dospel k záveru, že advokát nemusí byť v konaní pred Ústavným súdom zastúpený iným advokátom, pretože trvanie na povinnom zastúpení v tomto prípade nepovažuje za účelné (stanovisko pléna ÚS ČR, sp. zn. Pl. ÚS 42/15 z 8. októbra 2015 – dostupné TU).Svoj záver založil ÚS ČR na nasledovných dôvodoch:

Účelom povinné zastúpenia sťažovateľa advokátom je zabezpečiť odborne kvalifikované podania a zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom, aby Ústavný súd nebol zahlcovaný podaniami, ktoré by neboli právne kvalifikované a ktoré by fakticky nesmerovali k ochrane ústavnosti.

Z hľadiska účelu ustanovenia o povinnom zastúpení advokátom však nemožno dovodiť, že by advokát vystupujúci pred Ústavným súdom ako účastník či vedľajší účastník konania a priori nedosahoval potrebnú odbornosť (na rozdiel od situácie, kedy by on sám zastupoval iného účastníka konania, kde zákon žiadne obmedzenie pre advokáta neustanovuje), a nemohol teda pred Ústavným súdom vystupovať bez advokátskeho zastúpenia. Akokoľvek je preto síce nevyhnutné i naďalej trvať na bezpodmienečnom zastúpení advokátom v konaní pred Ústavným súdom, neplatí táto podmienka pre prípady, kedy sám advokát je účastníkom konania, pretože ten ako osoba bytostne povolaná k zastupovaniu fyzických a právnických osôb pred Ústavným súdom nepochybne dokáže byť tiež sám sebe kvalifikovaným právnym zástupcom (pozn. autora:   samozrejme v praxi možno mať dôvodné pochybnosti aj o kvalifikovanosti daného advokáta na zastupovanie pred Ústavným súdom, avšak zákon vychádza z premisy, že u každého advokáta sa predpokladá jeho odbornosť).

Ak je totiž každý advokát podľa zákona o Ústavnom súde, všeobecne kvalifikovaný k napísaniu ústavnej sťažnosti, nemožno dôvodne predpokladať, že pri príprave ústavnej sťažnosti týkajúcej sa jeho samého by postupoval s menšou odbornosťou či obozretnosťou. Naopak, z povahy veci možno očakávať, že ak by pociťoval zásah do svojich vlastných ústavou zaručených základných práv a slobôd, o to viac by predostrel starostlivú a fundovanú ústavno-právnu argumentáciu, ktorá by svedčila dôvodnosti ním podanej ústavnej sťažnosti.

Ďalším argumentom proti striktnému trvaniu na bezpodmienečnom zastupovaní sťažovateľa-advokáta iným advokátom je praktická rovina riešeného problému. Ak totiž niektorý advokát usúdi, že on sám je najpovolanejší k spísaniu podania na Ústavný súd týkajúceho sa jeho samotného, nemožno mu fakticky zabrániť, aby tak učinil a následne v rámci advokátskeho stavu oslovil ďalšieho advokáta, ktorý by pod ním spísaný návrh iba formálne pripojil podpis, a preukázal tým existenciu zastúpenia. Za tejto situácie možno však toto právne zastúpenie považovať výlučne za formálny úkon, preto i trvanie na ňom zo strany Ústavného súdu, opakovane sa vyjadrujúceho kriticky k prílišnému formalizmu, sa nejaví účelné, ale nedôvodne formalistické.

Takýto výklad, t. j. výklad, podľa ktorého nie je potrebné trvať na zastúpení advokátom v prípade, ak je účastníkom samotný advokát, podľa ÚS ČR zodpovedá zmyslu a účelu zákona o Ústavnom súde. Z citovaných zákonných ustanovení totiž podľa ÚS ČR vyplýva, že ich zmyslom je zaručiť potrebnú odbornosť v konaniach pred Ústavným súdom, čo je bližšie konkretizované tak, že povinné zastúpenie advokátom sa vôbec nevyžaduje u orgánov verejnej moci (obdobne pozri § 21  zákona o ÚS SR), u nich možno očakávať, že potrebnou odbornosťou a spôsobilosťou samostatne konať v konaní pred Ústavným súdom disponujú. Obdobne to však samozrejme logicky platí i pre advokátov, ktorých zákonom prezumovaná odbornosť je nespochybniteľná.

V týchto prípadoch teda nehrozí, že by Ústavný súd bol neúmerne zaťažovaný nekvalifikovanými návrhy a nekvalifikovaným prístupom účastníkov konania, čo predstavuje základný účel povinného zastúpenia advokátom v konaní pred Ústavným súdom.

Aj napriek textácii § 20 ods. 2 zákona o ÚS SR a odhliadnuc od vyššie uvedeného výkladu, je možné uvažovať o primeranom použití (§ 31a zákona o ÚS SR) ustanovenia § 429 ods. 2 písm. a) Civilného sporového poriadku, ktorý pri dovolaní (kde je takisto obligatórne zastúpenie advokátom) umožňuje, aby dovolateľ-fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa a dovolateľ-právnická osoba, ktorej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, nemuseli byť zastúpení advokátom.

Tomáš Čentík, 10. január 2018

ilustračné foto: pixabay.com

PRINT
PRINT
Diskusia
Pridať nový príspevok
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
S účinnosťou od 1. 3. 2019 sa pôvodný zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov nahrádza novým zákonom č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 34 ods. 2 ustanovuje, že ak je navrhovateľ advokátom, nemusí byť v konaní zastúpený.
20.02.2019 o 13:57:57Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Ústavný súd SR sa vo svojej judikatúre konštantne prikláňa k názoru, že nie je povinný ex offo odstraňovať nedostatky podania a rovno odmieta sťažnosti, ktoré nemajú všetky zákonom predpísané náležitosti.

Tento postup podľa môjho názoru nie je celkom zákonný, pretože podľa § 10 ods. 2 Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu SR zverejneného v Zbierke zákonov pod č. 114/1993 Z. z., že spravodajca navrhovateľa vyzve, aby v určenej lehote odstránil nedostatky a neúplnosti návrhu.
07.02.2019 o 15:40:10Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje. Vyplývajúc z už uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho v bode 1 označených základných práv v napadnutom konaní krajského súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu (ale výlučne len na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu predmetného uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatok v zákonom predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Z publikovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).

Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokát). Uvedený nedostatok zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti sťažovateľa bol dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

(uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 271/2018 zo dňa 15. augusta 2018)
07.02.2019 o 15:32:37Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Celkom ma prekvapila a po pravde aj zarazila skutočnosť, že v konaní pred ÚS SR je vylúčené substitučné splnomocnenie iným advokátom (napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 339/2012 zo dňa 4. júla 2012 ). Rozhodovacia prax ÚS SR však nie je jednotná - ÚS SR substitučné zastúpenie advokáta iným advokátom okrem iného akceptoval napríklad v konaní vedenom pred plénom Ústavného súdu pod sp. zn. PL.ÚS 25/2015, resp. v konaniach pred jednotlivými senátmi sp. zn. I. ÚS 545/2015, sp. zn. I. ÚS 264/2016 alebo sp. zn. I. ÚS 204/2017. Bližšie k tejto problematike odporúčam článok od Jána Maceja dostupný na https://www.epravo.sk/top/clanky/k-nepripustnosti-substitucneho-splnomocnenia-v-konani-pred-ustavnym-sudom-sr-4190.html a prikláňam sa k záveru, že z hľadiska zmyslu a účelu zákona je substitučné zastúpenie iným advokátom prípustné, pretože tým je zachovaný účel povinného zastúpenia advokátom v konaní pred Ústavným súdom.
16.10.2018 o 10:09:57Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky advokátom, doručený ústavnému súdu spolu so sťažnosťou, trpí takým nedostatkom (nebol predložený originál, ale kópia), ktorý má za následok jeho neakceptovanie v konaní pred ústavným súdom.

(uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 231/2018 z 10. 5. 2018)
23.08.2018 o 09:49:06Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
23.08.2018 o 09:50:05Reagovať
Tomáš Čentík|právnik od roku 2011
Ešte odkaz na rozhodovaciu prax ÚS SR (uznesenie I. ÚS 217/2014 zo dňa 7. 5. 2014): Z citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde (ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva, že by sťažovateľ, ktorý je sám advokátom, nemusel byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený iným advokátom, teda že by nemal povinnosť pripojiť k návrhu na začatie konania splnomocnenie na svoje zastupovanie iným advokátom. Uvedený názor je v súlade so stabilnou rozhodovacou praxou ústavného súdu, podľa ktorej „sa povinnosť právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vzťahuje aj na advokátov“ (uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 311/05 z 9. novembra 2005 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2005 pod č. 107/2005). K podobným záverom dospel ústavný súd aj vo svojich ďalších rozhodnutiach (III. ÚS 37/02, III. ÚS 14/01, III. ÚS 102/01, I. ÚS 93/02, I. ÚS 125/03, II. ÚS 284/2010, I. ÚS 373/2010).Vzhľadom na to, že ústavný súd upozornil sťažovateľa, že v prípade nepredloženia požadovaného splnomocnenia môže byť jeho sťažnosť odmietnutá, a tiež vzhľadom na to, že sťažovateľ v lehote stanovenej ústavným súdom ani do dňa jej predbežného prerokovania takéto splnomocnenie pre advokáta na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom nepredložil, ústavný súd jeho sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
12.01.2018 o 15:10:56Reagovať
|právnik od roku
Portál Ulpianus
Kontakt
Partnerom projektu je:

SPOLUPRACUJEME S: