Stručný komentár k v praxi zaužívanému označeniu „požičovňa“

V bežnom živote sa možno vo viacerých oblastiach stretnúť pri poskytovateľoch rôznych služieb s označením „Požičovňa“ (môže ísť napríklad o požičovňu áut, DVD, svadobných šiat a pod.) a v tejto súvislosti so slovným spojením, ktoré väčšina z nás používa a to napr. „požičal som si film“ – označenie „požičovňa“, resp. „požičať si“ je však vo význame, v akom sú tieto služby poskytované (z pohľadu zákona) terminologicky nepresné. V zásade sa tieto veci poskytujú s tým, že je potrebné vrátiť nielen ten istý druh veci, ale aj ten istý kus (vysvetlenie v ďalšom texte).

Občiansky zákonník totiž rozlišuje medzi dvoma zmluvnými typmi, ktoré si nemožno zamieňať a to zmluvou o pôžičkezmluvou o výpožičke. Základným rozdielom medzi týmito zmluvami je charakter veci, ktorá sa prenecháva na užívanie druhej zmluvnej strane.

Zmluvou o pôžičke sa prenecháva určité množstvo vecí určených podľa druhu, ktoré sú vzhľadom na svoj charakter zastupiteľné a určené spravidla na spotrebovanie (napr. peniaze ako zákonné platidlo, kilogram hladkej múky a pod.). Podstatou zmluvy o pôžičke je to, že sa nevracajú tie isté (identické) vecí, ktoré boli požičané, ale iné veci avšak rovnakého druhu – ide o to, že predmet pôžičky je určený na jeho spotrebovanie (konzumáciu), t.j. tu istú vec by ani nebolo objektívne možné vrátiť, nakoľko buď zanikla alebo sa nachádza v obehu na neznámom mieste. Pri zmluve o pôžičke je teda potrebné vrátiť ten istý druh veci určený podľa jeho množstva, miery, príp. hmotnosti.

Na druhej strane predmetom zmluvy o výpožičke sú jednotlivo (individuálne a konkrétne) určené veci, ktoré sú nezastupiteľné a určené spravidla na ich užívanie (nie spotrebovanie) – podstatou tejto zmluvy  je to, že sa vracajú tie isté (identické) veci, ktoré boli vypožičané. Z toho dôvodu v zásade nemôže byť predmetom zmluvy o výpožičke spotrebiteľná vec.

Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch ak si niekto vypožičiava napríklad osobné motorové vozidlo, hovoríme o zmluve o výpožičke, t.j. nie o zmluve o pôžičke. Týmto sa ale celý problém ešte nerieši, pretože zmluva o výpožičke má jeden „malý“ háčik – ide o zmluvu bezodplatnú (bezodplatnosť je základným pojmovým znakom tohto zmluvného typu). Preto túto zmluvu nemožno použiť v prípade, že sa veci prenechávajú do užívania odplatne.

V tejto súvislosti vstupuje na scénu ďalší zmluvný typ, ktorým je nájomná zmluva – predmetom nájomnej zmluvy podobne ako zmluvy o výpožičke je individuálne určené vec avšak s tým rozdielom, že nájomná zmluva je odplatnou zmluvou, t.j. jej podstatnou náležitosťou je odplata (nájomné).

Vzhľadom na túto stručnú komparáciu uvedených zmluvných typov je z pohľadu zákonného textu nesprávne používať na poskytovanie predmetných služieb pojmy „požičovňa“, resp. „požičať si“, ale tieto služby je potrebné označovať ako nájom, príp. výpožička v závislosti od toho, či sa daná vec prenecháva odplatne alebo bezodplatne (prenajať si/vypožičať si).

Samozrejme, že táto chybička je len formálna (terminologická) a v konečnom dôsledku sa bude zmluva posudzovať podľa jej obsahu a nie podľa pomenovania – rozhodujúce je teda obsahové naplnenie podstatných náležitostí toho-ktorého zmluvného typu a nie jeho označenie. Na druhej strane je potrebné uznať, že pomenovanie „požičovňa“ je v našom spoločenskom prostredí historicky zakorenené a v bežnej praxi ustálené, preto by bolo neprirodzené ho v tomto kontexte v bežnej komunikácii pretvárať.

Tento príspevok mal za cieľ iba poukázať na skutočnosť, ako právo niekedy nereflektuje, resp. nespolunažíva s bežným životom a naopak – v žiadnom prípade sa nesnaží zavádzať právnickú rigidnosť do bežnej komunikácie a praxe.

 

Tomáš Čentík, 13.4.2015

ilustračné foto: pixabay.com

 

Tlačiť
Diskusia neobsahuje žiadne príspevky
Právnik od roku Reagovať