Dnešný príbeh nás zavedie aj do prostredia právnych vrtákov, viacerých príkladov toho, že právna úprava nie je jednoznačná v elementárnych otázkach, či boja proti (údajnému) právnemu formalizmu.
Ale pekne po poradí. Písomná forma právnych úkonov prispieva k stálosti právnych vzťahov – nikdy nemôže uškodiť, ak je aj menej dôležitá zmluva uzavretá v písomnej forme. Pri písomných zmluvách sa v záverečných ustanoveniach často objavuje veta na spôsob „Akékoľvek zmeny tejto zmluvy podliehajú písomnej forme“. Je takéto ustanovenie potrebné?
Slovenské súkromné právo v otázke písomnej formy zmlúv (a právnych úkonov vôbec) rozlišuje dve základné situácie – obligatórnu písomnú formu ustanovenú právnymi predpismi, ktorá je podmienkou platnosti zmluvy a dobrovoľnú písomnú formu, ktorú si pri neformálnych kontraktov zmluvné strany dohodnú.
Do hry samozrejme vstupuje nekompromisný dualizmus právnej úpravy záväzkových právnych vzťahov - podľa Občianskeho zákonníka platí, že písomne uzavretú zmluvu možno meniť len písomne (§ 40 Občianskeho zákonníka), pričom sa nerozlišuje, či ide povinne alebo dobrovoľne písomnú zmluvu a hlavne nie je potrebné v zmluve uvádzať, či zmeny zmluvy podliehajú písomnej forme. V prípade obchodnoprávnych záväzkov sa uplatňuje pravidlo zakotvené v § 272 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak písomne uzavretá zmluva (vrátane zmlúv, kde si zmluvné strany písomnú formu len dohodnú) obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne.
Vyzerá, že všetko je jasne a zrozumiteľne napísané čierne na bielom či dokonca biele na čiernom – proste písomne uzavretú zmluvu môžete meniť len písomne (v prípade obchodnoprávnych vzťahov ak si to vymienite v zmluve) a ak sa zmena uskutoční ústne bude neplatnou (veď čo iné?).
Lenže, v domácom právnom prostredí existuje skupina právnych vrtákov a špekulantov, nadšencov právneho neformalizmu, či nepriateľov právneho pozitivizmu, ktorí radi jasné veci zamotávajú a komplikujú (ale celkom vážne – veľmi podnetnú diskusiu na túto tému nájdete TU na lexfore).
Ukazuje sa, že v prípadoch kedy pri písomnej zmluve bola ústne odsúhlasená jej zmena je potrebné uvažovať nad nasledovnými otázkami:
- je ústna zmena/zrušenie zmluvy vôbec neplatné? (zmluvné strany predsa zhodne prejavili určitú vôľu, prečo by nemala byť zohľadnená len z formálnych dôvodov);
- ide o neplatnosť absolútnu alebo relatívnu? (k tomu pozri § 40a Občianskeho zákonníka a § 267 odsek 1 Obchodného zákonníka)
- ak sa jedná o relatívnu neplatnosť môžu sa jej zmluvné strany vôbec dovolať?
Považujem za potrebné uviesť, že pre právnu prax by bolo veľmi vhodné, aby bolo ustálené, že tam kde sú predpokladané písomné zmeny zmlúv, ústne dohody neobstoja – prispelo by to k právnej istote a v určitom význame aj zodpovednosti zmluvných strán.
Rovnako však treba povedať, že otázky naznačené vyššie sú pri aktuálnej právnej úprave úplne namieste a chýba ich jednoznačné zodpovedanie (nie je mi známe kategorické stanovisko súdnej praxe k tejto téme). Dovolím si pár svojich postrehov:
- pri obligatórne písomných občianskoprávnych právnych úkonoch je ústna zmena absolútne neplatná (§ 40 odsek 2 OZ)
- absolútnu neplatnosť však nemožno vylúčiť ani pri dobrovoľne písomných občianskoprávnych úkonoch – je potrebné rozlusknúť vzťah ustanovenia § 40a tretia veta OZ a ustanovenia § 40 odsek 2 OZ
- ak výklad v predchádzajúcom bode odmietneme, potom platí, že pri dobrovoľne písomných občianskoprávnych úkonoch je ústna zmena relatívne neplatná (§ 40a tretia veta OZ), za problém však považujem, že zmluvné strany sa jej neplatnosti dovolávať nemôžu (§ 40a druhá veta OZ) – či chceme alebo nechceme spôsobili neplatnosť obidve zmluvné strany (len veľmi ťažko možno povedať, že nedodržanie písomnej formy zapríčinila len jedna zmluvná strana) a preto je veľmi pravdepodobnou situácia, že neplatnosti sa nebude mať kto dovolať (na diskusiu je otázka, či takouto neplatnosťou môže by dotknutá tretia osoba stojaca mimo právneho úkonu)
- v obchodnoprávnych vzťahoch je ústna zmena akejkoľvek písomnej zmluvy v rozpore so zákonom len vtedy, ak v zmluve bolo uvedené dojednanie, že zmeny podliehajú písomnej forme,
- v obchodnoprávnych vzťahoch sa ako sankcia nemôže uplatniť relatívna neplatnosť podľa § 267 odsek 1 ObchZ, pretože sa nevzťahuje na tieto prípady (nemožno povedať, že by písomná forma bola ustanovená len na ochranu jedného účastníka); v obchodnoprávnych vzťahoch sa ale nemôže uplatniť ani § 40a OZ (viď znenie tohto ustanovenia) a preto sa ako najpravdepodobnejší javí záver o absolútnej neplatnosti takejto zmeny.
- a jedna otázka na ešte väčšie zahmlenie celej situácie: môžu sa zmluvné strany v občianskoprávnych vzťahoch dohodnúť, že zmena zmluvy môže byť vykonaná ústne?
Toto sú samozrejme moje subjektívne stanoviská. Každopádne platí, že výslovne dojednanie potreby písomnej formy zmeny zmlúv (ako sme uviedli častá veta v záverečných ustanoveniach) má opodstatnenie v obchodných záväzkových vzťahoch, pretože ak nebude súčasťou zmluvy, znamená, že zmluvné strany pripustili, aby bola zmenená/zrušená ústne. A pri situácii, že zmena písomnej zmluvy (v obchodnoprávnych vzťahoch tam kde to je vymienená v zmluve) bude uskutočnená ústne sa musíte – v prípade sporu zmluvných strán – pripraviť na exkurz do (evidentne v našom právnom prostredí nevyjasnenej) problematiky neplatnosti takýchto právnych úkonov.
Šaňo Bröstl ml.
Staršie články z tejto série:
