S Petrom Šamkom o Právnych listoch a aktuálnych otázkach trestného práva

Portál ulpianus.sk pokračuje v sérii rozhovorov s predstaviteľmi časopisov, portálov, či organizácii spoluvytvárajúcich domáce právne prostredie. Aktuálny rozhovor predstavuje internetový časopis Právne listy zameraný na trestné právo; jeho tvorca a hlavný prispievateľ Peter Šamko  sa v rozhovore popri predstavení  Právnych listov vyjadruje k viacerým stránkam súčasnej trestnoprávnej úpravy.

Čo bolo podnetom pre vytvorenie portálu Právne listy?

Podnetom boli najmä kolegovia z justície (a to hlavne civilní sudcovia) a bývalí kolegovia z prokuratúry, ktorí sa často sťažovali, že nemajú žiadny vlastný a zároveň verejný priestor na publikovanie, či zverejňovanie zaujímavých rozhodnutí, respektíve nemajú žiadny priestor na diskusiu o právnych problémoch. Z tohto dôvodu som portál založil, pričom sa mal pôvodne zaoberať všetkými právnymi odvetviami, teda nielen trestným právom. Keď sa však portál založil, zrazu nebol takmer nikto kto by do neho prispieval a všetci, ktorí tvrdili, že nemajú kde publikovať zrazu nemali čo publikovať. Tak som na portál začal prispievať aspoň ja a môj kolega z Okresného súdu Pezinok a keďže to tak, až na výnimky, zostalo tak sa portál zameral hlavne na trestné právo.

Hlásite sa k odkazu Soudcovskych listov, viete nám priblížiť tento časopis z obdobia prvej ČSR? V čom nadväzujete na jeho tradíciu?

Mám doma niekoľko zviazaných ročníkov časopisu Soudcovské listy, ktoré som v minulosti získal pri likvidácii jedného antikvariátu. Soudcovské listy boli zamerané na publikovanie odborných článkov, ale aj na monitoring literatúry a komentovanie, či pripomienkovanie navrhovaných alebo už schválených zákonov, respektíve publikovanie podnetných rozhodnutí súdov. Bol to priestor na vyjadrenie sa k čomukoľvek čo súviselo s právom. Právne listy mali ambíciu byť obsahovo podobné, preto ten odkaz na Soudcovské listy.

Neuvažovali ste aj o tlačenej podobe Právnych listov?

Nie. Nie sú na to finančné prostriedky a chcem, aby informácie, ktoré portál prináša boli prístupné zadarmo, čo by zrejme nebolo možné, keby Právne listy vychádzali v tlačenej verzii.

Ste hlavným prispievateľom Právnych listov. Nie je dnes problémom pri takýchto projektoch nájsť ďalších prispievateľov?

Je to problém. Musím priznať, že ak by som v roku 2011, keď som portál zakladal vedel o tom, že budem takmer jediný  prispievateľ, celkom určite by som do toho nešiel. Práve preto zvažujem, že činnosť portálu ukončím, respektíve budem zvažovať ponuky dvoch vydavateľstiev na prevzatie portálu.

Právne listy sa venujú aj monitoringu literatúry – ako hodnotíte úroveň domácej odbornej literatúry, nezaostávame stále za zahraničnou literatúrou?

Úroveň slovenskej trestnej odbornej literatúry nie je veľmi kvalitná. Prevažujú učebnice, ktorými je doslova zaplavený trh, avšak tie sú v bežnej praxi nepoužiteľné a poskytujú skutočne len základné informácie o trestnom práve pre študentov. Pokiaľ ide o komentáre k Trestnému zákonu, či poriadku tak úroveň ich spracovania je veľmi slabá v porovnaní napríklad s komentármi v Českej republike. Klasických slovenských trestných odborných publikácií je veľmi málo, sú rôznej kvality, avšak nájdu sa medzi nimi aj obsahovo zaujímavé publikácie. Pre zvýšenie kvality trestnej odbornej literatúry by bolo potrebné aby publikovali najmä ľudia z praxe (a nie len akademická obec), tí však často na to nemajú časový priestor.

Pripravujú  Právne listy do budúcnosti novinky – nové rubriky, či iné rozšírenie?

Nie. Už som spomínal, že pripravujem skôr zánik Právnych listov, respektíve ich prevzatie niekým iným z dôvodu nedostatku iných autorov. Právne listy majú v odbornej verejnosti síce dobrý ohlas, ale sám už na ich tvorbu hlavne časovo nestačím.

Prejdime k aktuálnym otázkam oblasti, ktorej sa primárne venujete – trestnému právu.  Takmer už desať rokov sú účinné nové trestnoprávne kódexy a môžeme si dovoliť bilancovanie – ako hodnotíte  zmenu koncepcie spočívajúcu v posilnení formálnej stránky trestnosti a  upustení od materiálnej stránky?

Ja sa netajím vo svojich príspevkoch názorom, že rekodifikácia trestného práva hmotného, ako aj procesného bola mimoriadne nevydarená a vyžaduje si stále veľké množstvo zmien, doplnkov a opráv. Trestný zákon a Trestný poriadok sú účinné len niečo vyše osem rokov a Trestný zákon už bol dvadsaťkrát novelizovaný a Trestný poriadok už bol novelizovaný dokonca dvadsaťsedem krát, pričom v súčasnosti je v pripomienkovom konaní ďalšia rozsiahla zmena Trestného zákona, ako aj Trestného poriadku, ktorá by mala byť účinná od 01.01.2015. Ide o neskutočné množstvo zmien v tak krátkom období. Bola to teda unáhlená rekodifikácia, ktorá je skutočne nekvalitná a skôr než za neustále zmeny prostredníctvom noviel sa prihováram za vypracovanie úplne nového Trestného zákona a Trestného poriadku. Posilnenie formálnej stránky je v poriadku, avšak je potrebné zohľadniť aj to, že prílišné zdôrazňovanie formálne stránky môže viesť k právnemu formalizmu a až mechanickému vyvodzovaniu trestnoprávnej zodpovednosti aj tam, kde skutočne o závažné konanie (z hľadiska materiálneho) nejde. To platí o to viac pri Trestnom zákone, ktorý zbytočne kriminalizuje aj také konania, ktoré spadajú skôr do sféry priestupkového práva, či ktoré sa týkajú len bežného porušenia mimotrestných noriem a ich posudzovanie patrí do kompetencie súdov v civilnom konaní. Preto je nutné zachovať určitý materiálny korektív a to nielen pri prečinoch (tak ako je to v súčasnosti) ale aj pri zločinoch (to sa týka najmä ekonomickej kriminality). V tomto smere je možné hľadať inšpiráciu v ČR s možnosťou pojať do Trestného zákona zásadu subsidiarity (princíp ultima ratio), prípadne vypustiť z Trestného zákona niektoré skutkové podstaty, kde evidentne nejde o skutočný postih kriminality, ale ide o vytváranie kriminality zo strany štátu.

V odbornej ale aj laickej verejnosti rezonuje neprimeraná prísnosť či represívny charakter aktuálnej trestnoprávnej úpravy – je v poriadku, ako prísne sú postihované delikty spojené s tzv. ľahkými drogami, či útok na verejného činiteľa (viď medializovaný prípad napadnutia príslušníčky PZ)?

Trestný zákon bol nastavený represívne. Zákonodarca tu vychádzal z naivnej predstavy, že čím budú drakonickejšie tresty tým bude menej kriminality. Názor, že najlepšia prevencia je represia je pritom už od základu nezmyselný. Tento názor bol pritom presvedčivo vyvrátený už v osemnástom storočí a to v slávnej knihe Cesare Beccariu O zločinoch a trestoch. Návrat k drakonickým trestom, či k trestnoprávnemu postihovaniu aj bagateľných protiprávnych konaní, či konaní, ktoré by mali byť sankcionované iným právnym odvetvím je civilizačne krokom späť. Pokiaľ ide o drogovú problematiku tak odborná verejnosť už roky volá po jej komplexnej zmene v Trestnom zákone, po rozlíšení ľahkých a tvrdých drog, či po zvážení, či má boj proti ľahkým drogám vôbec význam (najmä s poukazom na výsledky prohibície v minulosti). Pokiaľ ide o Vami uvádzaný prípad napadnutia príslušníčky PZ, tak som nemal spis k dispozícii a preto sa k tomu neviem vyjadriť.

Ako vnímate asperačnú zásadu a pravidlo trikrát a dosť, nie sú tiež vyjadrením prehnanej represívnosti Trestného zákona?

Už som hovoril o tom, že zákonodarca pri tvorbe Trestného zákona vychádzal z naivnej predstavy, že ukladanie drakonických trestov, ktoré nie sú úmerné spáchanému trestnému činu bude viesť k poklesu kriminality. Asperačná zásada a zásada trikrát a dosť sú tiež vyjadrením tohto uvažovania. Každý posudzovaný prípad je iný, iné okolnosti prípadu, iné okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, iná trestná minulosť páchateľa, iné následky trestného činu a podobne. Preto je nevyhnutné zachovať možnosť sudcovi, aby ukladal taký trest, ktorý bude zodpovedať konkrétnym okolnostiam prípadu a osobe páchateľa. Zákonodarca má preto v zákone vymedziť len určitý rámec, v ktorom sa sudca pri ukladaní trestu má pohybovať (napríklad vymedzenie trestných sadzieb), avšak konkrétnu výmeru trestu by mal ponechať sudcovi. Toto nie je zachované pri asperačnej zásade a ani pri zásade trikrát a dosť a preto uplatňovanie týchto zásad v praxi viedlo často k ukladaniu neuveriteľne vysokých trestov a k tomu, že prvotrestaný páchateľ bol potrestaný prísnejšie ako recidivista. Predsedal som senátu, ktorý sa obrátil na Ústavný súd SR v konkrétnej trestnej veci s návrhom na vyslovenie nesúladnosti zásady trikrát a dosť s Ústavou SR, avšak neúspešne. Ja osobne som za vypustenie obidvoch týchto zásad z Trestného zákona.

Z toho čo uvádzate, to vyzerá ako keby zákonodarca chcel nechať čo najmenší priestor na úvahu sudcom a chcel presne nastaviť všetky pravidlá pre rozhodovanie priamo v zákone. Nemalo by to byť presne naopak?

Malo. Vyjadrením nedôvery zákonodarcu k práci sudcov bolo skutočne to, že sa snažil obmedziť sudcu pri ukladaní trestu na len akési ústa zákona s tým, že nie je potrebným, aby mal sudca aj hlavu, pretože Trestný zákon bude presne vymedzovať aký trest má byť uložený. Takýto koncept sa ukázal ako v praxi ťažko aplikovateľný, pretože každý prípad je iný, rovnako tak nie sú totožné osoby obvinených a primeranosti spáchaného trestného činu, či osobe páchateľa môže zodpovedať iná výška trestu, či iný druh trestu a to aj vtedy, ak ide o spáchanie rovnakého trestného činu. Myslím, že nie je sporné, že napríklad nie je lúpež ako lúpež, či nie je podvod ako podvod, respektíve nemožno porovnávať netrestaného páchateľa s recidivistom. Práve preto je ideálnym riešením to, že zákonodarca stanoví len určité hranice v ktorých sa musí sudca pri ukladaní trestu pohybovať, avšak priestor v rámci týchto hraníc ponechá sudcovi.

Z vlastnej skúsenosti ako veľký problém vnímam prenik medzi trestným právom a súkromnoprávnymi vzťahmi. Veľa krát mám pocit, že OČTK sa zaoberajú vecami, ktoré už na prvý pohľad majú povahu len súkromnoprávnych deliktov a začnú v súvislosti s nimi trestné konanie (resp. je vznesené obvinenie určitej osobe) a naopak pri deliktoch vychádzajúcich zo zložitejších súkromnoprávnych vzťahov, ako keby OČTK nemali záujem a o vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti a tak trochu alibisticky uzavierajú tieto veci ako „občianskoprávny nárok“?

Ide o príliš všeobecné konštatovanie, aby sa dalo považovať za pravdivé. Je nutné zdôrazniť, že trestné právo je v súčasnosti zneužívané na účelové podávanie trestných oznámení a to aj vo veciach, ktoré zjavne neprekračujú súkromnoprávny rozmer a robí sa tak v tzv. bagateľných veciach ako aj v zložitejších súkromnoprávnych vzťahoch. Trestné právo tak často neprípustne nahrádza občianske súdne konanie a to len z dôvodu, že je zadarmo, bez dôkazného bremena na strane účastníkov konania a pôsobí zastrašujúco na druhého účastníka napríklad zmluvného vzťahu. Takže je tu tendencia väčšinu vecí, ktoré majú vyslovene súkromnoprávny charakter odkázať do oblasti civilného práva, pretože je tu skúsenosť so zneužívaním trestného práva. Samozrejme, niekedy sú takéto rozhodnutia nesprávne, pretože v niektorých prípadoch už skutočne ide o trestnoprávnu problematiku.

Čo pozitívne priniesli zmeny v oblasti procesného práva? Zrýchlilo sa alebo zefektívnilo sa konanie?

Pokiaľ ide o Trestný poriadok tak možno oceniť posilnenie prvkov súperenia strán na hlavnom pojednávaní, keď by to mal byť zásadne prokurátor ako nositeľ dôkazného bremena, ktorý vedie výsluchy a vykonáva aj ostatné dôkazy týkajúce sa viny obžalovaného s možnosťou obhajoby navrhnúť a vykonať aj iné dôkazy. Súd by teda už nemal byť akýmsi pomocníkom, či predĺženou rukou prokurátora, ktorý mu doplní alebo dotvorí dokazovanie, aby mu mohol vyhovieť. Je len na škodu veci, že kontradiktórnosť súdneho konania sa nepremietla aj do odvolacieho konania. Konanie pred súdom sa zrýchlilo hlavne v prípadoch, keď obžalovaný vyhlási vinu a následne sa vedie dokazovanie len ohľadne trestu, či náhrady škody, respektíve, keď ide o schvaľovanie dohody o vine a treste. V ostatných prípadoch závisí rýchlosť konania od zložitosti veci, respektíve od správania strán (stále sú pomerne časté odročovania hlavných pojednávaní z dôvodov práceneschopnosti obžalovaných, kolízií obhajcov, či z dôvodov podávania účelových námietok zaujatosti, respektíve nedostupnosti svedkov a podobne). Aj pri Trestnom poriadku je však potrebné uviesť, že nejde o príliš kvalitnú a prepracovanú normu a trestný proces naďalej pôsobí príliš formálne a ťažkopádne.

Nie je inštitút dohody o vine a treste až neželaným nástrojom vedúcim k tomu, že nedochádza k náležitému zisteniu skutkového stavu a posilňuje sa zásada formálnej pravdy?

Myslím si, že nie. V praxi som sa ani ako prokurátor a ani ako sudca nestretol s prípadom, v ktorom by bola uzatvorená dohoda o vine a treste len na podklade priznania obvineného. Vždy sú v spise aj ďalšie dôkazy, ktoré objasňujú skutkový stav veci (napríklad výpovede svedkov, výsledky domovej prehliadky, odposluchy, listinné dôkazy, znalecké posudky, kamerový záznam, prípadne aj záznam o zadržaní obvineného priamo na mieste činu a podobne). Schválenie dohody o vine a treste súdom je preto schválenie skutkového stavu veci, ktorý bol zistený a ustálený dokazovaním v prípravnom konaní a ktorý aprobuje obžalovaný tak, že kladne odpovedá na otázky súdu. Z tohto pohľadu si nemyslím, že dohoda o vine a treste nepredpokladá riadne dokazovanie skutkového stavu veci, ona len nepredpokladá dokazovanie v konaní pred súdom.

Trestné právo je sa vo viacerých otázkach prelína so základnými právami a slobodami. Do trestných vecí de facto ako posledná inštancia vstupuje aj Ústavný súd SR – ako hodnotíte jeho judikatúru týkajúcu sa trestnoprávnych noriem?

Samozrejme judikatúra Ústavného súdu hrá v trestnom práve nezastupiteľnú úlohu a to hlavne pokiaľ ide o väzobné trestné stíhania. Často zverejňujem na portáli práve rozhodnutia Ústavného súdu ktoré sa týkajú trestnoprávnych problémov. Napríklad práve ÚS bol v roku 2008 prvým vrcholovým slovenským súdom, ktorý, aj keď okrajovo, aplikoval princíp ultima ratio, ďalej za zmienku stojí rozhodnutie, ktorým ÚS skonštatoval, že výkon trestu má prednosť pred výkonom väzby, rovnako tak pozitívne hodnotím rozhodnutie a neústavnosti časti asperačnej zásady, či rozhodnutia týkajúce sa výkladu jednotlivých väzobných dôvodov. Zaujímavých, aj keď v odbornej verejnosti pomerne sporným, bolo rozhodnutie ÚS ohľadne účinnej ľútosti pri daňových trestných činoch. Podľa môjho názoru však často ÚS rozhoduje formálne pokiaľ ide o prieťahy vo väzobných veciach a nie vždy dôsledne berie do úvahy všetky okolnosti prípadu, ktoré spôsobili, že súd konajúci o väzbe rozhodol s určitým časovým oneskorením.

Spomenuli ste rozhodovanie o väzbe. Nezjednodušujú si niekedy súdy rozhodovanie o väzbe – niekedy mám dojem, že len veľmi stroho skonštatujú a opíšu existenciu väzobných dôvodov, bez hlbšieho skúmania, bez toho, aby tie rozhodnutia boli presvedčivé.

Väzobné trestné stíhanie obvinených je skutočne nadužívané, pričom väzba sa často, a to aj na verejnosti, chápe nesprávne ako trest. V podmienkach SR je až príliš jednoduché dostať sa do väzby a naopak až príliš zložité dostať sa z väzby na slobodu. Je pravdou, že niektoré súdne rozhodnutia ohľadne väzby a to sa týka aj návrhov prokurátorov na vzatie obvineného do väzby sú len formálne, či mechanicky odôvodnené, pričom existencia dôvodov väzby sa často odôvodňuje len opísaním zákonných ustanovení Trestného poriadku bez uvedenia konkrétnych skutočností, ktoré sa viažu na daného obvineného, či na okolnosti trestného činu, ktorý mu je kladený za vinu. Problémom väzobného trestného stíhania je aj to, že sa veľmi málo využívajú inštitúty nahradenia väzby a to najmä peňažná záruka, či dohľad probačným úradníkom. Ja osobne som zástancom toho, aby sa tieto inštitúty využívali viac a aby skutočne malo prednosť ich využitie pred väzbou. Napríklad peňažná záruka sa mi javí ako veľmi vhodný inštitút, ktorým spravidla možno eliminovať väzobné dôvody a rozpätím jej výšky možno dostatočne reagovať na to, či ide v danom prípade o závažnejší alebo menej závažný trestný čin.

Na spadnutie je zákon o trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb. Možno odhadnúť, čo prinesie?

Naozaj neviem odhadnúť ako bude fungovať v podmienkach SR. Možno len dúfať, že nebude zneužívaný v podnikateľskom prostredí na konkurenčný boj, t. j. na neopodstatnené odstavenie, či škandalizovanie konkurenta. Ja osobne som názoru, že nech už je existencia právnickej osoby odvodená od teórie fikcie, či od teórie identifikačnej, tak vždy ide len o umelú právnu konštrukciu, ktorá fakticky neexistuje (fiktívna právnická osoba preto znamená aj fiktívnu trestnoprávnu zodpovednosť) a existencia trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb by nemala mať v trestnom práve miesto (postačí aj zodpovednosť právnických osôb za spáchanie správnych deliktov). Alebo slovami I. Savignyho: Trestné právo má do činenia s prirodzenými ľuďmi ako mysliacimi a cítiacimi bytosťami. Právnická osoba však ničím takým nie je. Jej reálne bytie sa vzťahuje na zástupnú vôľu určitých jednotlivých ľudí, ktorá je pričítaná ako jej vôľa vlastná. Z uvedeného vyplýva, že všetko čo sa považuje za zločin právnickej osoby je stále len zločinom jej členov alebo predstavených, teda jednotlivých ľudí ako prirodzených osôb. Je teda ľahostajné, či bol vzťah k právnickej osobe dôvodom alebo účelom zločinu. S touto charakteristikou sa možno plne stotožniť.

 

Portál pravnelisty.sk vznikol v auguste roku 2011, je internetovým právnickým časopisom, v rámci ktorého sú publikované odborné články, rozhodnutia a komentáre k pripravovaným, či schváleným zákonom ako aj monitoring odbornej literatúry.

JUDr. Peter Šamko  (nar. 1976 v Bratislave) je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pôsobil ako prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III, neskôr ako prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava, pričom vykonával aj funkciu vedúceho oddelenia trestného a boja s organizovaným zločinom. Od roku 2008 pôsobil ako sudca Okresného súdu v Pezinku na trestnom úseku, od roku 2010 aj ako podpredseda tohto súdu. Od decembra roku 2013 pôsobí ako sudca Krajského súdu Bratislava v odvolacom trestnom senáte. Je členom Stálej pracovnej komisie Legislatívnej rady vlády SR ako aj členom Komisie pre vydávanie stanovísk Generálneho prokurátora SR. Pôsobí ako externý člen pedagogického zboru Justičnej akadémie SR, pričom prednáša najmä problematiku ekonomickej trestnej činnosti. Venuje sa aj publikačnej činnosti v odborných časopisoch a je autorom monografie „Trestný čin podvodu, Komentár s judikatúrou“, ktorá bola vydaná v roku 2012.

 

Rozhovor pripravil Šaňo Bröstl ml.

Tlačiť
Diskusia neobsahuje žiadne príspevky
Právnik od roku Reagovať