V aplikačnej praxi súdov sa stal štandardným a ustáleným prístup, ktorý poväčšine vylučuje možnosť účastníka civilného súdneho konania položiť otázky znalcovi v štádiu pred vypracovaním znaleckého posudku. Spravidla je účastníkom rovno doručené uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania, v ktorom už sú súdom definované úlohy a otázky, ktoré má znalec zodpovedať, a to bez toho, aby bol účastník vyzvaný na možnosť participovať na formulácii týchto otázok.
Druhým súvisiacim parciálnym problémom je otázka prípustnosti odvolania proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania, v rámci ktorého sú naformulované znalecké otázky – súdna prax tieto odvolania odmieta s odkazom na § 202 ods. 3 písm. a) v spojitosti s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“ alebo „procesný kódex“).
V tejto súvislosti je potrebné zamyslieť sa nad tým, či takýto prístup korešponduje s procesnými právami účastníka konania a či ho možno považovať za konformný s procesným kódexom. Zásadný problém spočíva v tom, že právo účastníka klásť znalcovi otázky na pojednávaní až po vypracovaní posudku nemusí byť z hľadiska dostatočného zistenia skutkového stavu a úspechu v spore postačujúce – tento výsluch má totiž v zásade vysvetľujúci charakter jednotlivých aspektov znaleckého posudku, pričom znalec nemusí vedieť kvalifikovaným spôsobom reagovať na skutočnosti mimo úloh a otázok stanovených v súdnom rozhodnutí.
Nad povahou uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania v jeho časti, kde sú formulované úlohy a otázky pre znalca ako uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania a s jeho subsumovateľnosťou pod § 202 ods. 3 písm. a) OSP si dovolím polemizovať, nakoľko jeho charakter nenasvedčuje tomu, že patrí do skupiny uznesení o úprave vedenia konania.
Procesný kódex neupravuje exemplifikatívny výpočet uznesení, ktoré sa považujú za uznesenia upravujúce vedenie konania a tieto uznesenia nevymedzuje ani žiadnymi znakmi. V zmysle procesnej teórie sa za uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania považujú rozhodnutia, ktoré nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej, týkajú sa otázok, ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania vyžadujú rýchle riešenie, ale bez toho aby odopretie možnosti odvolania mohlo byť na ujmu práv účastníka alebo tretej osoby; domnievam sa, že uvedené uznesenie, resp. jeho časť, kde sa zaoberá otázkami pre znalca do tejto kategórie rozhodnutí svojou povahou nepatrí.
Procesný postup súdu týkajúci sa spôsobu formulovania a položenia otázok ustanovenému znalcovi bez súčinnosti účastníka konania, t.j. ak účastníkovi nebolo žiadnym spôsobom umožnené navrhnúť otázky pre znalca, alebo sa aspoň vyjadriť k otázkam formulovaným zo strany súdu možno považovať za rozporný najmä s § 6 OSP, podľa ktorého v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Vzhľadom na skutočnosť, že od správnej, vyčerpávajúcej a dostatočnej formulácie otázok pre znalca závisí zodpovedanie na všetky rozhodujúce skutočnosti relevantné pre posúdenie hmotnoprávneho nároku účastníka uplatneného v konaní, možno vysloviť názor, že uvedeným postupom súdu dochádza k odňatiu možnosti účinne a efektívne uplatňovať procesné práva v konaní – najmä v prípadoch, ak sa odpoveďou na danú otázku môže získať významné zistenie pre konečné rozhodnutie.
Ak je v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosťou súdu reagovať na všetky rozhodujúce argumenty a skutočnosti uvádzané účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998), o to viac je povinnosťou súdu nebrániť účastníkovi v produkovaní týchto skutočností v rámci súdneho konania. Inými slovami súd nemôže účastníkovi konania znemožniť a uprieť právo prispieť k dostatočnému zisteniu skutkového stavu, ktorý možno dosiahnuť aj náležitým položením otázok súdom ustanovenému znalcovi, ktorých zodpovedanie ovplyvní komplexnosť vypracovaného znaleckého posudku, a tým aj úplnosť skutkových zistení, ktoré majú dopad na správne právne posúdenie prejednávanej veci.
Rovnako podľa § 123 OSP majú účastníci konania právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.
Jednostranná formulácia otázok pre znalca zo strany súdu môže mať za následok nedostatočné a nevyčerpávajúce zistenie skutkového stavu veci, resp. môže opomenúť určitú dôležitú skutkovú okolnosť, ktorá sa má preukázať, čím sa účastníkovi konania znemožní právo na účinnú procesnú obranu, čo má zásadný vplyv na úspech v konaní.
Uvedený postup súdu opomínajúci procesné práva účastníka môže mať závažný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, pričom odopretie možnosti odvolania proti predmetnému uzneseniu môže byť na ujmu práv účastníka v podobe neúspechu v konaní. Od výsledku znaleckého dokazovania bude totiž závisieť samotné meritórne rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu formulovanie a položenie otázok súdnemu znalcovi bez ingerencie účastníka nemožno akceptovať, nakoľko mu znemožňuje rozvinúť svoju procesnú obranu v celom rozsahu. Navyše takýto postup súdu nerešpektuje základné princípy civilného procesu, a to princíp kontradiktórnosti, princíp zistenia čo najúplnejšieho skutkového stavu a prejednací princíp. Procesná povinnosť tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto skutočností, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej zahŕňajúca aj zadanie a položenie otázok ustanovenému znalcovi pred vypracovaním znaleckého posudku je predovšetkým záležitosťou účastníkov konania. Splnenie tejto povinnosti sa v konečnom dôsledku procesne prejavuje v unesení bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Nemožno spravodlivo požadovať od účastníka konania, aby uniesol dôkaznej bremeno a na druhej strane mu procesne brániť, aby túto skutočnosť nemohol relevantným spôsobom ovplyvniť.
Postup súdu, ktorým sa neumožní účastníkovi konania formulovať a položiť znalcovi pred vypracovaním znaleckého posudku otázky, pričom zodpovedanie týchto otázok môže mať rozhodujúci význam pre výsledok celého sporu, možno hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom – odnímajú sa mu totiž procesné práva vyplývajúce z OSP. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila, odňala alebo sťažila účastníkovi konania realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov právom chránených v tom-ktorom súdnom konaní.
V tejto súvislosti poukazujem na judikát, podľa ktorého za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania možnosť pred súdom konať a zakladajúci prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia, treba považovať aj odmietnutie odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v prípade, že podmienky pre takéto rozhodnutie neboli splnené (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5 Cdo 327/2009 zo dňa 14. januára 2010 dostupné TU).
Tomáš Čentík
