Ako vzniká zákon II. (rozhovor s Jurajom Palúšom)

V druhej časti rozhovoru s Jurajom Palúšom bola reč napríklad o rekodifikácií, elektronizácii legislatívneho procesu, používaní českých judikátov, či pripravovaných legislatívnych zmenách.

V slovenskom právnom prostredí sa možno stretnúť s tým, že súdy v rámci svojej rozhodovacej činnosti k rovnakej otázke ponúknu dva opačné výkladové smery -  zjednocovací proces rozhodnutí veľmi nefunguje. Prečo normotvorca nevyhodnotí spornú právnu situáciu a ošetrí to legislatívne? Veľmi by to mohlo prispieť k právnej istote a to často krát aj v úplne základných otázkach.

Deje sa to. Minimálne za nás môžem povedať, že sa snažíme  túto situáciu riešiť, samozrejme nie vždy dokážeme reagovať tak rýchlo ako by teoreticky mohlo dokázať reagovať plénum alebo príslušné kolégium najvyššieho súdu. Samozrejme treba rešpektovať aj to, že súdna moc má vytvorené  nástroje, aby dokázala takéto situácie, keď nastanú, rozumne vyriešiť. Otázka je, či má zákonodarná moc alebo exekutíva suplovať to, keď zlyháva súdna moc, alebo či má ponechať priestor na judikovanie, vytváranie a zjednocovanie odlišných právnych stanovísk, dajme tomu dovolacích senátov alebo nižších súdov. Ja mám skôr tendenciu nechať vysporiadať sa s tým súdnu moc, aby to riešila zákonodarná  moc beriem ako posledné riešenie, ktoré  by malo nasledovať tam, kde sa súdna moc nevie zjednotiť, resp. je to tak závažný problém, že je kvôli nemu potrebné meniť aj zákon – pretože, ak to v konečnom dôsledku má byť takto, tak potom na čo súdna moc niečo zjednocuje, nech to zjednocuje priamo zákonodarna moc.

Možno by bolo vhodné nájsť nástroj, ktorý bude tlačiť na súdy, aby povinne a efektívnejšie pristupovali k zjednocovaniu protichodných rozhodnutí... už sa opakujem, ale v praktickom živote to skutočne spôsobuje veľké problémy.

Ja chápem, že takýchto problémov je pomerne dosť, ale  nie je to jednoduchá činnosť pre súdy, aby niečo takéto robili -  zjednocovanie súdy robia ako keby nad rámec bežnej rozhodovacej činnosti. A to sa  týka aj krajských súdov, keďže aj krajské súdy majú oprávnenie zjednocovať rozhodovaciu činnosť v rámci kraja, dajme tomu, ak sa rozchádzajú v rozhodovaní okresné súdy. Najvyšší súd to rieši vo vzťahu ku krajským súdom, ale aj svojim senátom, samozrejme, ale treba brať na zreteľ to, že  súdy sú možno radi, keď dokážu riešiť ten nápad bežných vecí, ktorý na súd denne prichádzajú... otázka je, koľko času im zostáva na to, aby sa venovali takejto bohumilej činnosti. Ale chce to čas a priestor.

Mal by sa tým znížiť z dlhodobého hľadiska nápad, takže by sa im to v budúcnosti vrátilo...

Určite, že hej. Možno by bolo dobré porozmýšľať nad tým, že či nejakým spôsobom nezefektívniť proces zjednocovania stanovísk a nevytvoriť lepšie predpoklady na to, aby to mohlo fungovať. Sú kolégiá najvyššieho súdu, ktoré už roky nič takého neurobili a chápem to. Minister spravodlivosti je zhodou okolností jeden z tých subjektov oprávnených vyvolať takýto proces na najvyššom súde a podať návrh na  zjednocovania stanovísk. Už osobne som nejaké napísal, rovnako aj moji kolegovia sa taktiež s takým niečím stretávajú a iniciujeme podávanie podnetov na zjednocovanie, ale bez výraznejšej odozvy. Až to fakt niekedy dospeje do štádia, že sa toho chopí zákonodarná moc, resp. my cez nejaký návrh zákona a otočíme to úplne inak. Samozrejme, ak takýto problém niekde je, ide o to, aby sa v prvom rade dostal, kde sa dostať má, to znamená k tomu najvyššiemu súdu, aby vedel o tom, že takýto problém vôbec je - netvrdím, že nevie, ale možno by bolo dobré spriechodniť tieto kanály a o týchto veciach môžeme viac diskutovať a vyvolávať takýto nejaký tlak zospodu na najvyšší súd, aby zjednocoval. Alebo aby sa tieto podnety dostávali tým subjektom, ktoré sú oprávnené iniciovať takýto  proces ako generálny prokurátor či minister spravodlivosti.

Ďalší problém, ktorý vnímam z praxe je existencia aplikačných problémov, pre ktorých vyriešenie by postačila zmena alebo doplnenie jednej vety v zákone -  chýba mi promptnosť, to znamená o tom probléme sa všeobecne vie, ale trvá roky, kým sa to zmení, pritom sú to často jednoduché veci. Inými slovami, chýba pružnosť reagovania legislatívy na problémy zdola.

Legislatívny proces má nejaké štandardné trvanie, štandardný stav je pol roka na prijatie zákona. To je ten prípad, kde ako som uvádzal v úvode, od nejakých analýz, pracovných skupín, pripomienkového konania kým to celé prebehne, tak toto spravidla trvá pol roka. Samozrejme dá sa táto lehota skrátiť aj na niekoľko dní, resp. hodín, čo sa občas deje, ale na to už musia byť dané fakt zásadné dôvody... Keď je niečo v praxi problematické, ja by som skôr čakal, že aplikačná prax bude kričať po zmene a ten priestor na to má v  pripomienkovom konaní, aby kričala a volala po tom, že „zmeňte toto ustanovenie takto, lebo súdy sa tu rozchádzajú a je tu takýto problém“. Ja potrebujem mať ten impulz. Právny poriadok je tak široký a rozsiahly, že je bez šance, aby to ukočírovala jedna sekcia a dokázala vnímať všetky problémy, ktoré tu vznikajú  - ku nám sa dostávajú priebežne, a priebežne si vytvárame zásobník tých vecí, ktoré treba riešiť, tých aplikačných problémov, ale to možno nie sú všetky. Práve preto sa potrebujeme o nich dozvedieť. Ja tu informáciu potrebujem mať, aby som vedel, že je tu nejaký problém.

Pravdepodobne je dôležitý systém zbierania tých informácií, napokon je to aj na „ľuďoch dole“, aby boli iniciatívni...

Samo od seba sa to neudeje. Treba napísať na ministerstvo list, treba napísať niekam, že treba tento problém riešiť - to je druhá vec, či ho vyriešime v záujme a k spokojnosti toho koho sa ten problém týka alebo kto na ten problém poukazuje, lebo tých riešení môže byť viacero.

S tým súvisí ešte jedna vec - aj pri zásadnejších legislatívnych úpravách mám dojem, že často krát sú k zákonom volaní predstavitelia akademickej obce, legislatívy, úradníci a ako keby sa zabúdalo na ľudí z  každodennej praxe. Poviem príklad - nájom nebytových priestorov je agenda, pri ktorej na Slovensku existujú advokáti čo sa venujú len tejto problematike, developerské firmy, ktoré s tým majú praktické skúsenosti, úradníci na nižších stupňoch, ktorí sa s tým pravidelne stretávajú, firemní právnici a iné skupiny, ktoré každodenne riešia otázku nebytových priestorov a vedia k tomu povedať tisíce zlepšovacích podnetov. Mám dojem, že  ingerencia týchto ľudí do týchto procesov nie je zabezpečená optimálnym spôsobom.

Na to ako ich do tohto  procesu involvovať je niekoľko možností...V ideálnom prípade je potrebné osloviť čo najširšie spektrum ľudí, predstaviť im zámer, že chceme riešiť problém, tak nám povedzte čo chcete ešte riešiť a fakt vytvoriť taký veľký zásobník podnetov, problémov,  z toho vyfiltrovať to čo je reálne, a to čo je trebárs politicky akceptovateľné  - na to netreba zabúdať, že nie všetko vždy je politicky akceptovateľné, čiže ja vidím ako prvú možnosť, keď takéto niečo iniciuje samotný predkladateľ toho návrhu zákona. Na strane druhej nikto a nič nebráni tomu, aby sa developerské firmy a advokáti a obce, ktokoľvek obracal so svojimi problémami niekde vyššie a volal po nejakej zmene...

...ukazuje sa, že sa nemôžeme spoliehať na ľudí a že budú iniciatívni, myslel som to tak, či by sa ministerstvo nemalo samo od seba zamerať na týchto ľudí, že poďme my za nimi a zbierajme od nich problémy...

Áno, poviem to na svojom príklade - dlhé roky som mal na starosti agendu spravovacieho a kancelárskeho poriadku, čo je taká „kuchárka“ pre súdy a keď sa niečo išlo meniť tak prvú vec čo sme spravili, oslovili sme súdy a povedali sme im, že ideme meniť tieto dve veci, ak máte nejaké ďalšie problémy, tak povedzte, lebo teraz je ten priestor a takto došlo podnetov v priebehu dvoch mesiacov pomerne dosť veľa a na základe toho sa pracovalo ďalej. Čiže funguje to, takéto možnosti tu sú, len ide o to, aby ich ľudia využívali.

Prejdime ku rekodifikáciám – aký je stav? Dlhodobo sa na Slovensku hovorí minimálne o rekodifikácii súkromného práva,  aktuálne sa spomína rekodifikácia procesného práva  - v akom štádiu sú tieto procesy a prečo tak dlho trvajú?

Tak toto je pomerne komplikovaná otázka. Rekodifikáciu Občianskeho zákonníka si pamätáme možno my dvaja ešte zo školy, že sa o nej hovorilo a hovorí sa už roky a tie procesy u nás bežia už roky. Rekodifikačná komisia tuším už v 1998 mala na svete paragrafové znenie Občianskeho zákonníka, dokonca neviem či nie aj Občianskeho súdneho poriadku... Toto sú ale tak zásadné zmeny, že žiaľbohu doplácajú na to, že tu máme nejaký volebný cyklus - to je pre mňa prvý problém, ktorý vzniká, že každá vláda má nejakú inú predstavu o tom kam sa má rekodifikácia tak v zásadných otázkach ako je Občiansky zákonník uberať, či to má byť niečo liberálne, či to má byť niečo viac sociálne alebo aké... ten záber je tak široký, že s výmenou vlády sa vždy nájde niekto kto s týmto má nejaký problém. Nehovoriac o tom, že u nás rekodifikácia aspoň hmotného práva dopláca pravidelne na to, že sa mení tím ľudí, ktorí na tom pracujú, ako aj tí, ktorí ich vedú a riadia. Nehodnotím teraz týchto ľudí, ale neprispieva to k tomu, aby tu štandardne rekodifikačná komisia dokázala fungovať, bez nejakých vonkajších vplyvov.

Znamená to, že aj v súčasnosti niekde v pozadí prebiehajú rekodifikačné práce?

Rekodifikačná komisia existuje už roky. V roku  2007 schválila prvá Ficova vláda legislatívny zámer rekodifikácie Občianskeho zákonníka, ktorý je platný a záväzný stále a pre všetkých, ktorí sa do tejto témy pustia. V súčasnosti je kreovaná a funguje rekodifikačná komisia, ktorá pracuje na paragrafovom znení Občianskeho zákonníka, ktoré už je z podstatnej časti hotové. Samozrejme, sú tam otázky, ktoré dotiahnuté ešte nie sú a na ktorých sa ešte stále tuším pracuje. Neviem presne ktoré, nie som celkom detailne v obraze, ale tento proces beží.  K nemu sa naštartoval proces rekodifikácie civilného práva procesného alebo občianskeho súdneho konania, ktorý, tak sa zdá, má ambíciu predbehnúť rekodifikáciu Občianskeho zákonníka, čo je otázka, či najprv má byť hmota a až potom proces, alebo najprv proces, potom hmota... Ak sa všetko podarí, tak za tejto vlády bude prezentované paragrafové znenie troch kódexov, ktorých vydanie predpokladá legislatívny zámer rekodifikácie civilného práva procesného, ktorý chválila druhá Ficova vláda minulý rok. To znamená, v jednom aj v druhom prípade máme schválený legislatívny zámer a sú rozvrhnuté práce na príprave paragrafového znenia... Občiansky zákonník, žiaľ, trvá podstatne dlhšie než sa čakalo a civilný proces ide až príliš rýchlo v nejakých momentoch, otázka je, či súčasný parlament to dokáže schváliť- som skôr skeptikom, že sa to nestihne, aj keď ambícia je.

Čo napríklad Obchodný zákonník?

To je to, čo možno trošku zaostáva, alebo nebolo to nejakým spôsobom možno úplne dotiahnuté v súvislosti s rekodifikáciou Občianskeho zákonníka, ktorého základnou črtou je, že odstraňuje dualizmus v záväzkovom práve a zjednotí sa to v Občianskom zákonníku, čo z technického hľadiska znamená vykuchať úplne celý Obchodný zákonník, z ktorého zostane nejaké torzo – korporát. A výsledkom by malo byť, aj keď to vyslovene nebolo nikde zatiaľ povedané, pripraviť návrh zákona, ktorý v konečnom dôsledku bude zákonom o obchodných spoločnostiach, tak ako to je napríklad v Českej republike.

Spýtam sa filozofickú otázku - prečo vôbec rekodifikácia musí byť? Zoberme si napr. Občiansky zákonník, ktorý tu funguje v konečnom dôsledku skoro 50 rokov a v dnešnom znení plus - mínus 20 rokov -  celá právnická obec, všetci sudcovia, advokáti sú naňho zvyknutí,  vedia čo je v ktorej časti, vedia čo je v ktorom paragrafe, vedia sa orientovať, poznajú súvislosti... teraz príde úplne nový právny predpis, čo z môjho pohľadu znamená, že celá právnická obec, dokonca celá spoločnosť sa ho musí naučiť. Ľudia, ktorí s tým pracujú každodenne si budú musieť naštudovať úplne novú právnu úpravu a kým sa len vôbec zorientujú v tom predpise, kým budú vedieť čo dať do súvislosti, bude ich to stáť enormné úsilie a veľa energie, čo je nejaká strata, ktorá by sa dala vyjadriť aj finančne či časovo. Nie je napokon jednoduchšie, keďže problémy vieme pomenovať, urobiť rozsiahle novely existujúceho právneho predpisu, aby ostala systematika a ostatné základné veci, ktoré majú súčasní aplikujúci právnici zafixované v hlavách?

Toto je komplikovaná otázka, ktorú neviem či dokážeme takto vyriešiť... to prečo sa prijíma legislatívny zámer rekodifikovať, myslím, že jeden aj druhý legislatívny zámer dostatočným spôsobom odôvodňujú. U nás historicky je asi dané to, že s 89-tym rokom a zmenou spoločenského zriadenia sa tu niekde ako by ťahá s nami to, že „toto je socialistický Občiansky zákonník“, čo nie je tak, veď v deväťdesiatych rokoch doznal takých zásadných zmien, že sa ideovo posunul úplne inam. To akým spôsobom vyzerá, že je tam na tristo zrušených paragrafov, ktorí tam vôbec neexistujú je druhá otázka. Súhlasím s tým, že s aplikačnou praxou rekodifikácia zamáva neuveriteľným spôsobom, viď Česká republika, kde zrazu prestanú platiť dve tretiny judikatúry alebo judikatúra nie je použiteľná, lebo tu máme úplne nový právny stav. Našťastie možno u nás to nejde až do tak radikálnych zmien, ako to bolo v Čechách, tu sa možno viac rešpektuje tradícia toho, čo u nás je zaužívané, tu nepríde podľa môjho názoru k tak prevratným zmenám, že sa nám tu rozpadne spoločnosť na nejaký pol rok – rok, kým sa na to zvykne. Aspoň nemám ten pocit z nášho nového Občianskeho zákonníka, že by to až do takýchto nejakých rozmerov narastalo... Ako tu môžem povedať tak maximálne svoj osobný názor ako legislatívca, ktorý chápe to, že každý zákon má svoju nejakú životnosť a niekde v nejakom momente je už nečitateľný - napr. náš Občiansky súdny poriadok, to už pedagógovia dlhšiu dobu vraveli, že to nie je problém aplikovať, ale už je problém aj čítať a učiť takýto právny predpis.

Ja si práveže myslím, že napr. na súdoch je už vžitý a všetci vedia kde čo majú hľadať - môže sa zdať v niektorých bodoch neprehľadný, ale proste systém s ním žije a pozná ho...

...zachovať systematiku nejakého zákona v inom zákone, alebo v nástupníckom zákone to je to najmenej, to sa dá.

Teraz odbočím, ale Vaša odpoveď, keď ste spomínali český Občiansky zákonník mi vnukla otázku, na ktorú som veľmi zvedavý ako odpovie legislatívec - ako sa pozeráte na to, že na Slovensku sa veľmi často citujú české judikáty, to znamená ku slovenskej právnej úprave aj keď možno svojho času alebo aj dnes identickej sa použije český judikát. To isté platí aj pre slovenskú právnickú literatúru a rozhodnutia slovenských súdov, kde sa tiež cituje česká judikatúra.

Úplne bežne sa slovenskí advokáti alebo právnici vo všeobecnosti  dovolávajú českých judikátov aj v konaní pred našimi súdmi...

...a je to v poriadku?

Je to podľa môjho názoru v poriadku, tie naše právne poriadky majú spoločný základ sú veľmi, veľmi príbuzné, s výnimkou možno toho Občianskeho zákonníka. Ako legislatívec to vnímam tak, že sú situácie kedy sú českí kolegovia o krok vpredu a sú situácie, kedy sme o krok vpredu my, a doslova od seba opisujeme. U nás keď sa ide riešiť nejaký problém, napríklad trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb, tak prvá otázka čo nás napadne je, ako to majú v Čechách. Alebo je nejaká transpozícia smernice o ochrane, prvé čo ma napadne je – pozrime sa ako to majú v Čechách.

Dobre, potom poďme ďalej, prečo necitujeme nemecké judikáty, prečo sa nepozeráme ako to majú v Nemecku, ktoré má ešte vyspelejší právny poriadok a právnu kultúru?

Možno to takto nemáme naštudované, možno to takto nedokážeme vnímať, nedokážeme si to možno preložiť.... aj keď každý sudca by mal zrejme ovládať nejaký cudzí jazyk a mal byť spôsobilý prečítať si napríklad judikát v origináli na stránke Európskeho súdu pre ľudské práva.

Vráťme sa k  elektronizácii justície - prečo neexistuje oficiálny portál, kde je garantované znenie právnych predpisov?

V prvom rade si treba uvedomiť jednu vec, že jediným oficiálnym zdrojom práva v Slovenskej republike je papierová Zbierka zákonov -  ani JASPI, ani EPI, ani ASPI, ani nič z tohto nie je právne záväzné, aj keď sme možno všetci tak spohodlneli a nečudujem sa tomu, že sa na to absolútne spoliehame.

Ale nemal by v dnešnej dobe štát vytvoriť jeden záväzný a voľne prístupný portál právnych predpisov?

Štát na tom aktuálne pracuje a je rozbehnutý proces verejného obstarávania, ktorým sa má realizovať projekt SLOVLEX, ktorého výstupom má byť okrem iného aj právne záväzná podoba Zbierky zákonov. Čo je však otázne, že čo má byť u nás právne záväzné, či úplne znenia zákonov alebo zákon a k nemu prislúchajúce novely.

Ideálne by bolo z pohľadu užívateľov, občanov, aby tam bolo úplné znenie...

Ide o to, že ak má byť záväzné úplné znenie zákona - to sa budeme baviť o teórii práva v konečnom dôsledku - akým spôsobom vieme docieliť stav, že niečo čo neprejde schvaľovacím procesom v národnej rade je právne záväzné. To by bola možno prvá otázka.

Ja som si to predstavoval tak, že bude nejaká stránka na slovenskom internete, kde prídem a viem, že toto je platné právo a je na sto percent bezchybné a môžem sa na to spoľahnúť a štát za to aj nesie zodpovednosť.

Tak na tomto pracujeme a ten základný krok, ktorý k tomu chceme dosiahnuť je to, že budú publikované, v neviem akom formáte, to nie je dôležité, všetky zákony a k nim všetky právne predpisy, ktoré boli doteraz publikované v Zbierke zákonov, ako keby sa Zbierka zákonov  digitalizuje, čo by malo dať záruku... Samozrejme, bude nutné konštatovanie, niekde v zákonoch, že áno, toto je právne záväzné znenie predpisu v elektronickej podobe. Otázka je, či z tohto má štát súčasne aj vyskladávať úplné znenie predpisov a poskytovať takúto službu. Otázka je, či má ísť do takého segmentu, na ktorom sa realizujú komerčné spoločnosti, ktoré na komerčnej báze vytvárajú nejaké produkty.

No možno povedať to, že je svojim spôsobom aj určitý druh zodpovednosti štátu priniesť spoločnosti aktuálne znenie zákonov, jednoducho dostupné, čitateľné a bezchybné.

Nie je to takto jednoduché, ja som skôr zástancom toho, že štát v nejakej rozumnej podobe a forme sprístupní všetky svoje dáta a nech si už s tým každý robí čo chce, nech si ľudia vytvárajú úplné znenia alebo vytvárajú nástroje na to, že pracujú s nejakými relevantnými dátami, z ktorých si potom vytvárajú sami niečo. Vytvoriť záväzné úplné znenia zákonov je pomerne komplikované. Teraz to funguje tým spôsobom, že v Zbierke zákonov raz za čas vyjde úplné znenie nejakého zákona, ktoré ani nie je právne záväzné, a na to, aby vôbec vyšlo v Zbierke zákonov je potrebné, aby pri nejakej 92. novele Občianskeho súdneho poriadku bolo niekde na konci splnomocnenie pre predsedu národnej rady, aby mohol vyhlásiť v Zbierke zákonov úplné znenie zákona, s tým, že kdesi na kolene sa vo Worde s tým „bavkáme“, spracúvame, posúdime, pošleme Zbierke zákonov, tá to odobrí, pošleme do národnej rady, predseda to podpíše a vychádza to v Zbierke zákonov. Tu ide o to, dostať sa k tomu nejakým spôsobom dokázať udržať to znenie toho právneho predpisu tak konzistentné z hľadiska technickej stránky a technického spracovania, aby sme následne vedeli garantovať to, že áno, toto je úplné znenie, ktoré môžeme vyhlásiť za právne záväzné. Sú štáty, ktoré to riešia iným spôsobom, ak sa nemýlim napríklad Estónsko alebo v niektorej z týchto pobaltských krajín funguje schvaľovací alebo legislatívny proces takým spôsobom, že sa neprijímajú novely, ale prijímajú sa vždy úplné znenia zákonov. To je tá zmena, ktorá dáva aj punc tomu celému, že u nás máme jediný zákonodarný orgán a jediný orgán, ktorý je oprávnený povedať, toto je zákon je národná rada. Vyhotovenie úplného znenia je proces, ktorý beží úplne mimo tohto celého a zrazu chceme, aby to malo rovnakú záväznosť ako výstup národnej rady a výstup hlasovania kvalifikovanej väčšiny alebo tej väčšiny, ktorá je potrebná na schválenie nejakého právneho predpisu.

Ja som sa na to pozeral skôr z pohľadu užívateľa...

Chápem, len to vyvoláva pomerne zásadné otázky. Naša ambícia bola v rokoch 2005-2008, keď sa riešil portál právnych predpisov, súčasne riešiť aj editor právnych predpisov. Malo to fungovať tak, že ja ako legislatívec pri tvorbe novely by som mal spraviť toto: niekde z nejakého serveru stiahnuť aktuálne úplné znenie zákona a začať robiť novelu tým spôsobom, že začnem meniť toto úplné znenie zákona, teda vytvárať nové úplné znenie zákona. Na podklade tých zmien, ktoré by som spravil a editor by ich sledoval by vygeneroval automaticky novelu - ja by som v paragrafe 5 vypustil odsek 3, zrušil ho, tak ten program povie v „V § 5 sa vypúšťa odsek 3“, to znamená, vytváram nové úplné znenie zákona a novela je len vedľajší produkt tohto procesu. Toto sme chceli spraviť tak, že ak mám korektnú zdrojovú databázu a celý legislatívny proces od pripomienkového konania legislatívnej rady vlády, vlády, národnej rady a všetkých možných vstupov, ktoré do tohto procesu vstupujú alebo všetkých tých zmien ktoré môžu nastať v legislatívnom procese zachytený v rámci jednej aplikácie, tak je možné garantovať úplné znenia zákonov. Základná požiadavka pri tom právnom predpise je, aby sa zmeny a doplnenia diali vždy nad tým konkrétnym dokumentom z tej konkrétnej databázy a v konkrétnom prostredí tohto editora právnych predpisov. To znamená potrebujem, aby sa tento kruh uzavrel, od zbierky do zbierky naspäť v podstate - na začiatku je zbierka ako databáza právnych predpisov a potrebujem kým sa to celé vráti do zbierky, aby všetky tieto zmeny prebehli v jednom prostredí nad jedným týmto dokumentom, aby som vedel garantovať právnu záväznosť a viem technicky zabezpečiť, že je to stopercentné znenie. Toto tu sa nám žiaľ nepodarilo do praxe uviesť, pretože naša legislatívna obec je pomerne konzervatívna a dosť ťažko si niekedy zvyká na nové postupy - doplatili sme na to, že sme napríklad nevedeli naprogramovať, teda dodávateľ nevedel naprogramovať, tzv. novelizáciu na úrovni slova. Ak mám § 5 ods. 3, v ktorom chcem nahradiť slová „okresný súd“ slovami „krajský súd“, tak ten editor urobil to, že nepovedal, že „V § 5 ods. 3 sa slová „okresný súd“ nahrádzajú  slovami „krajský súd“, ale povedal, že „V § 5 odsek 3 znie:“. To znamená, že namiesto dvoch slov zamenil celý text jedného ustanovenia. Čiže tá novela sa stávala neprehľadnou z toho pohľadu, že čo sa tam vlastne mení. Aj keď tá novela je v konečnom dôsledku len vedľajší produkt. Pre mňa ako pre človeka, ktorý aplikuje právo, alebo má aplikovať právo je rozhodné to úplne znenie zákona a možno pohyb na časovej osi a možno zobrazovanie zmien medzi tými zneniami. Takže za tými úplnými zneniami „pre všetkých“ je komplex problémov, jednak kvalitná zdrojová databáza a jednak nejaký nástroj, ktorý umožní efektívne pracovať s takouto databázou a v podstate vytvárať úplné znenia ako prirodzenú základnú úlohu legislatívy, vytvoriť nové úplné znenie zákona. A ako ústavne docieliť stav, že zrazu povieme, že všetky ústavné zákony ktoré boli schválené trojpätinovou väčšinou, tak jednoduchým zákonom povieme, že platia v elektronickej podobe alebo má sa to ústavnou väčšinou znovu schváliť? Ako preklopiť celý právny poriadok  do elektronickej podoby, formálne v nejakom procese, to je taká otázka...

Ja by som to postavil jednoduchšie - nech štát ako normotvorca vytvorí jedno miesto, kde budú tie zákony prepísané, ale s tým, že on za to zodpovedá a neposúval by som to až do takých vysoko právno - teoretických konštrukcií ako ste naznačili... ako občan chcem ísť na stránku xy.sk  kde viem,  že tento právny predpis tak ako tam je, je stopercentným zrkadlom toho, čo bolo schválené v parlamente.

To minimum toho čo by štát mal spraviť a podľa môjho názoru vie spraviť, niekde od nejakého momentu povedať, že teraz všetko, čo sa bude schvaľovať už vychádza len elektronicky a vychádza to v elektronickej podobe. A nech je to napríklad PDF formát , ktorý obsahuje novelu zákona v elektronickej podobe a toto znenie je záväzné – toto je podľa mňa prvý krok dospieť do toho, že niekde začneme generovať už len záväznú elektronickú podobu právnych predpisov. Samozrejme často sa oponuje tým, že Zbierka zákonov má byť dostupná pre každého, a že čo tá babka, ktorá nemá internet v „Hornej Dolnej“  - no tak tá babka nemá ani tú papierovú Zbierku zákonov. Papierová Zbierka zákonov sa distribuuje a na obecných úradoch by mala byť dostupná a občan má právo na prístup k zákonom za nejakú úhradu, nie je to zadarmo.

Čo ešte SLOVLEX alebo vôbec elektronizácia legislatívnych procesov, či iné projekty toho typu majú priniesť?

Treba si uvedomiť, že elektronizácia spoločnosti nie je cieľ, je to nástroj na to, aby sme my mohli nejako efektívnejšie fungovať ako právnici, ale aj občania tohto štátu -  čiže to beriem takto, dosť často sú veľké oči a očakáva sa od toho, že nejaký proces sa zdigitalizuje a tým to končí. To nekončí, to iba začína, to je iba nástroj, iba prostriedok toho, aby sa niečo dialo efektívnejšie, aby tá informácia bola čo najdostupnejšia. Toto vidím ako základné poslanie a je jedno, či sa tam dostanem cez tri kliknutia alebo na päť, to už sa potom môžeme baviť, že ako to má fungovať, ale základ je niekde tú informáciu dostať, ideálne zverejniť otvorené dáta. Štát sedí na veľkej mase dát, samozrejme časť z nich nemá čo bežný občan vidieť, ale prečo tie dáta, ktoré nejakým spôsobom neškodia nemajú byť public a dostupné? Tu ich máte ľudia v nejakých zmysluplných formátoch a robte si s tým čo chcete. Takisto aj so zbierkou je otázka, či štát má konkurovať v nejakom momente komerčným spoločnostiam, vytvárať nezmyselne velikánske projekty a nejaké robustné technické riešenia  a podobne.

Čo bude v tomto roku významným legislatívnym aktom, ktorý predpokladáte že bude dotiahnutý úspešne aj do konca?

Tento rok by mal byť prezentovaný verejne, aspoň dúfam, a je taký záväzok vyplývajúci z uznesenia vlády, ktoré nám hovorí, že v septembri máme predložiť na rokovanie vlády rekodifikáciu civilného procesu, to znamená,  tento rok v septembri by mal uzrieť svetlo sveta nový Občiansky súdny poriadok, resp. tie tri kódexy, ktoré ho majú reprezentovať - toto je tá najzákladnejšia vec, ktorá sa má udiať, ak sa to stihne budem rád a budem rád, že sa tento rok začne pripomienkové konanie, alebo sa verejne začne už prezentovať a diskutovať o paragrafovom znení procesných kódexov. Ďalšia vec, ktorá zásadným spôsobom môže ovplyvniť podnikateľský sektor, alebo celkovo fungovanie právnických osôb je trestná zodpovednosť právnických osôb, čo je dosť zásadná zmena a výrazná filozofická otázka, ktorá tu mení nejaké iks rokov zaužívané myslenie ľudí, čo som sám zvedavý do akej miery sa toto podarí uchytiť v praxi. Dávam do pozornosti, že v júni bude vláda schvaľovať, ak všetko pôjde ako má, výrazné zmeny Obchodného zákonníka a zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré majú prispieť k tomu viac zvýrazniť prvok zodpovednosti tých osôb, ktoré idú do podnikania a podnikajú. Aby to nebolo už len o tom, že si založím nejakú sro-čku, splatím základné imanie a tým to hasne pre mňa – nie, tým to iba začína. Tu očakávame búrlivé diskusie, že o čom to vlastne je, kam to smeruje, ale my to už nemôžeme nechať fungovať ďalej nejakým samospádom, tu tá zodpovednosť ľudí musí nastať a musí sa prejaviť. Prvý krok bol spravený, ak ste registrovali zmenu konkurzného zákona v roku 2011 -   v tomto duchu a takýchto intenciách sa ide posilňovať zodpovednosť štatutárov.  Máme v pláne vytvoriť zákon, aj keď to nebude nový zákon, ale rozplynie sa v novelizácii Obchodného zákonníka, v Trestnom poriadku, v Trestnom zákone, ktorým sa zavedie register diskvalifikovaných osôb  - to znamená black list, na ktorý sa bude môcť dostať fyzická osoba (štatutár) napríklad za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo na základe právoplatného uloženého trestu zákazu činnosti, pričom bude diskvalifikovaný z hľadiska ďalšieho pôsobenia v obchodných spoločnostiach. 

 

JUDr. Juraj Palúš (1980) je absolventom Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach (2003). Pracuje v štátnej správe a dlhodobo sa venuje legislatíve. V súčasnosti žije a pracuje v Bratislave.

Rozhovor vznikol sobotu 1. marca 2014 v Košiciach, s Jurajom Palúšom diskutoval Šaňo Brostl ml. Prepis zvukového záznamu bol zo strany Juraja Palúša autorizovaný, v rámci autorizácie boli vykonané len štylisticke a formálne zmeny.

Prvú časť rozhovoru si môžete prečítať TU.

Tlačiť
Diskusia neobsahuje žiadne príspevky
Právnik od roku Reagovať