§ 257 (Nepriznanie náhrady trov konania)

§ 257

Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201117.09.2020 o 14:15:52Reagovať
Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP oporu. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 387/2019 zo dňa 2. apríla 2020)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201109.04.2019 o 13:06:42Reagovať
Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 257 CSP, použitie ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext v konkrétne posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že musí ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnený. Dôvodnosť aplikácie § 257 CSP je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd dostačujúco odôvodnil, prečo považoval dôvody, pre ktoré okresný súd sťažovateľke nárok na náhradu trov konania nepriznal, za správne. Skutkové a právne závery uvedené v citovanom odôvodnení uznesenia krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne nahrádzať vlastnými. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, že krajský súd nereagoval na jej odvolanie, ústavný súd pripomína, že podľa jeho doterajšej judikatúry odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Pokiaľ okresný súd dostatočne odôvodnil uznesenie v časti o nepriznaní trov konania tak, aby sa sťažovateľka dozvedela všetky relevantné dôvody, ktoré ho k takémuto rozhodnutiu viedli, krajský súd nemôže porušiť označené práva sťažovateľky, ak sa s takýmto odôvodnením okresného súdu stotožní a naňho odkáže. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu je zrejmé, že za rozhodujúci argument, pre ktorý nebola sťažovateľke priznaná náhrada trov konania, je potrebné považovať skutočnosť, že sťažovateľka vyzvala žalovaného na predloženie relevantných dokladov viac ako štyri roky pred podaním žaloby na súd. Pokiaľ sa teda krajský súd vysporiadal vo svojom odôvodnení s týmto rozhodujúcim argumentom, potom základné právo sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neporušil. (I. ÚS 422/2018)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201127.11.2018 o 10:39:48Reagovať
V civilnom konaní môže vzniknúť situácia, že strana počas konania zomrie alebo zanikne, pričom nie vždy je možné v konaní pokračovať, pretože povaha sporu to neumožňuje a preto je konanie potrebné zastaviť. V takom prípade nemožno žiadnej zo strán pričítať zavinenia na zastavení konania, pretože dedičia, resp. právny nástupcovia ako ani druhá strana zastavenie konania nezapríčinili. Je preto správne, ak v týchto prípadoch súd aplikuje § 257 CSP, keďže ide o výnimočnú situáciu napĺňajúcu dôvody hodné osobitného zreteľa. Rovnako môže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa taká procesná situácia, keď žalovaný uplatní prvý krát kompenzačnú námietku až v súdnom konaní, v dôsledku čoho súd žalobu zamietne. Výnimočnosť tejto situácie spočíva v tom, že žalobca, ktorý nevie o pohľadávke žalovaného spôsobilej na započítanie, by nemal znášať trovy, ktoré by nemuseli vzniknúť, ak by žalovaný započítal svoju pohľadávku pred začatím súdneho konania, ak mu žalobca na uplatnenie započítania poskytol časový priestor.
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201118.11.2018 o 15:31:16Reagovať
K prekvapivosti uplatnenia moderácie náhrady trov konania sa vyjadril aj Najvyšší súd SR ešte za účinnosti § 150 OSP, pričom tieto závery sú použiteľné aj na právny stav podľa CSP. Požiadavka spravodlivého procesu sa vzťahuje na všetky druhy konania a rozhodovania súdu, ktorými sú dotknuté subjektívne práva a povinnosti účastníkov, teda aj na konanie o trovách konania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou súdneho konania ako celku. Aj pri rozhodovaní o trovách konania musí teda súd prihliadať na všetky okolnosti veci, ktoré môžu mať vplyv na určenie povinnosti a práv účastníkov. Súčasťou práva na spravodlivý proces je preto i v tejto časti konania povinnosť súdu vytvoriť priestor na to, aby účastníci konania mohli účinne uplatňovať svoje námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie súdu o trovách konania a s ktorými sa súd musí riadne vyrovnať. Splniť túto povinnosť je potrebné najmä v prípade, keď súd zvažuje uplatnenie svojho moderačného práva podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré mu dáva možnosť, aby výnimočne, za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady (napr. uznesenie NS SR, sp.zn. 6 M Cdo 5/2011 z 18. januára 2012).
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201118.11.2018 o 15:27:32Reagovať
V súdnej praxi sa zvyklo pomerne často stávať, že § 257 CSP (predtým § 150 OSP) sa aplikoval nepredvídateľne, teda bez toho, aby sa k jeho aplikácii mala možnosť vyjadriť strana konania, pre ktorú bola jeho aplikácia v neprospech. Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. júla 2018, sp. zn. I. ÚS 153/2018) sa v tomto smere vyjadril, že je povinnosťou súdu vytvoriť procesný priestor umožňujúci strane sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Ak má súd v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Okrem toho sa Ústavný súd SR vyjadril aj k zneniu, resp. správnosti formulácie výroku rozhodnutia v prípade moderácie. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP oporu. V neposlednom rade je povinnosťou súdu existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle.
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201127.06.2018 o 16:32:39Reagovať
Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní znamená, že dotknutá osoba má právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje. Protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie. (Nález Ústavného súdu SR z 2. mája 2018, sp. zn. III. ÚS 98/2018)
Právnik od roku Reagovať