Vyhotovovanie zvukových záznamov o priebehu pojednávania pred správnym orgánom (2.)

V prvej časti príspevku som poukázal na názory hovoriace v prospech, ako aj v neprospech možnosti účastníka správneho konania zaznamenať si priebeh ústneho pojednávania pred správnym orgánom zvukovým záznamovým zariadením.

Argumenty v prospech možnosti účastníka správneho konania nahrať si priebeh ústneho pojednávania boli zosumarizované v stanovisku Konzultačného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre aplikáciu správneho poriadku zo dňa 16. januára 2003, podľa ktorého je vyhotovenie zvukového záznamu z ústneho pojednávania jedným z práv účastníka správneho konania, a to okrem iného aj preto, že správny poriadok neobsahuje ustanovenie, ktoré by túto možnosť účastníkovi správneho konania výslovne, alebo aspoň dostatočne nepriamo vylučovalo.

Na strane druhej, častými argumentmi pri odopretí možnosti vyhotoviť si zvukový záznam z priebehu ústneho pojednávania sú odkazy na princíp neverejnosti ústneho pojednávania, vyjadrený v § 21 ods. 3 správneho poriadku, ako aj tvrdenia, že zákonné ustanovenia správneho poriadku výslovne neumožňujú účastníkom nahrávanie priebehu ústneho pojednávania.

Táto argumentačná línia bola vyjadrená v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave, a to jednak správnym orgánom, ktorého postup bol predmetom uvedeného súdneho konania, ako aj samotným krajským súdom v rozhodnutí zo dňa 11. novembra 2014, sp. zn.: 5S/148/2013. Argumentácia krajského súdu vychádza z názoru, že zo správneho poriadku vyplýva nemožnosť vyhotoviť si zvukový záznam z priebehu ústneho pojednávania, a to z konkrétne z princípu neverejnosti pojednávania v správnom konaní vyjadreného v § 21 ods. 3 správneho poriadku, ktorý podľa uvedenej argumentácie v sebe zahŕňa jednak nemožnosť účasti verejnosti na ústnych pojednávaniach pred správnym orgánom, nemožnosť nahrávať ústne pojednávania a analogicky taktiež nemožnosť nahrávania svedeckých výpovedí.

 

Výklad § 21 odsek 3 správneho poriadku

Odhliadnuc od veľmi oklieštenej možnosti použitia analógie v správnom práve, a to obzvlášť v neprospech účastníka konania som však toho názoru, že vyššie uvedený výklad § 21 ods. 3 Správneho poriadku  aplikovaný krajským súdom je nesprávny a neodôvodnene zasahuje do práv účastníkov správneho konania.

Podľa § 21 ods. 3 správneho poriadku platí, že „ústne pojednávanie je neverejné, pokiaľ osobitný zákon alebo správny orgán neustanovia inak.“

Podľa ustáleného právneho názoru vyjadreného v komentároch k správnemu poriadku, hovorí citované ustanovenie o tom, že pojednávanie prebieha v zásade bez prítomnosti verejnosti, pričom sa na ňom môže zúčastniť zamestnanec správneho orgánu, účastníci konania a ich zástupcovia, zúčastnená osoba, zástupcovia dotknutých orgánov a ďalšie osoby, ktoré boli na ústne pojednávanie predvolané. (SOBIHARD, Jozef. Správny poriadok: komentár. 4. prepracované vyd. Bratislava: Iura Edition, c2009. ISBN 978-80-8078-272-6.; POTÁSCH, Peter a Janka HAŠANOVÁ. Zákon o správnom konaní (správny poriadok): komentár. 2. vydanie. Bratislava: C.H. Beck, 2015. ISBN 978-80-89603-35-0.)

Rovnako použitím jazykového výkladu pojmu „neverejný“, ktorý je výkladovým slovníkom definovaný ako „konaný bez verejnosti, súkromný, nedávaný na verejnosť“ možno dospieť k zhodnému záveru, a teda že uvedené ustanovenie upravuje výlučne postavenie verejnosti v rámci pojednávania pred správnym orgánom a nie postavenie osôb, ktoré boli na ústne pojednávanie predvolané.

Nesprávnosť výkladu podľa ktorého neverejnosť ústneho pojednávania v sebe zahŕňa nemožnosť nahrávania ústnych pojednávaní a svedeckých výpovedí možno vyvodiť tiež z účelu takéhoto eventuálneho zákonného zákazu.

Ak platí, že účastník správneho konania má právo vyhotoviť si výpisy, odpisy a kópie zo spisu, a teda má možnosť disponovať so zápisnicou o ústnom pojednávaní v listinnej podobe, zabránením možnosti vyhotoviť si zvukový záznam z ústneho pojednávania by sa poskytovala ochrana v podstate iba niektorej z osobných zložiek osôb prítomných na ústnom pojednávaní – nie konkrétnym slovám, keďže tieto sú obsiahnuté v zápisnici, ktorú má účastník k dispozícii, ale inému prejavu osobnej povahy (hlas, prejav účastníkov a pod.), čo však nemožno vyvodiť ani z § 21 ods. 3 a ani zo žiadneho iného ustanovenia správneho poriadku.

Zároveň je však potrebné podotknúť, že o obmedzení práva účastníka konania nahrať si priebeh ústneho pojednávania je za určitých okolností možné uvažovať, to však len v prípadoch, v ktorých je správny orgán povinný urobiť opatrenia na zabránenie sprístupnenia rôznych utajovaných skutočností v zmysle § 23 ods. 3 Správneho poriadku, v prípade hrubého rušenia poriadku, alebo v prípade kolízie s právom na ochranu osobnosti dotknutých osôb. K uvedenému zásahu do osobnostných práv sa v náleze zo dňa 5. januára 2001, sp. zn.: II. ÚS 44/00-133 vyjadril Ústavný súd SR, keď okrem iného konštatoval, že jedným z obmedzení výkonu práva na informácie podľa čl. 26 ústavy SR je aj „ochrana práv a slobôd iných“, pričom pri uplatňovaní týchto základných práv ide o vytvorenie primeranej rovnováhy medzi právom na informácie na strane jednej a právom na súkromie toho (tých), o ktorom sa informácie získavajú. Nález sa priamo zaoberal možnosťou nahrávania príslušníkov mestskej polície pri vykonávaní služobnej právomoci na verejnosti so záverom, že v takomto prípade nejde o porušenie ich osobnostných práv.

Čo sa týka pracovníkov správneho orgánu, ktorý nevykonávajú svoju služobnú právomoc na verejnosti a iných osôb prítomných na ústnom pojednávaní, je otázne, či samotným vyhotovením zvukovej nahrávky účastníkom konania z priebehu ústneho pojednávania, bez jej zverejnenia dochádza k neprimeranému zásahu do ich osobnostných práv, ktoré by odôvodňovalo obmedzenie práva na informácie, a to obzvlášť pri pracovníkoch správneho orgánu, ktorí sú zaznamenávaní pri výkone svojej služobnej právomoci. Na tomto mieste tiež možno poukázať na úpravu obsiahnutú v zákone č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok), a to konkrétne na jeho § 3 ods. 4, podľa ktorého "Správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy." Daňový poriadok teda nezakazuje vyhotovovanie zvukových záznamov, ale iba ich zverejňovanie, z uvedeného dôvodu preto ani nepovažuje samotné vyhotovovanie zvukového záznamu z ústneho pojednávania a priori  za zásah do osobnostných práv osôb prítomných na tomto pojednávaní. Na uvedené ustanovenie daňového poriadku zároveň možno nahliadať aj ako na výkladovú pomôcku pri zisťovaní obsahu pojmu „neverejný“. Uvedený zákaz zverejňovať nahrávky bol do daňového poriadku zakomponovaný novelou – zákonom č. 440/2012 Z.z., a to z dôvodu „aby nedochádzalo k zverejňovaniu postupov a spôsobov zisťovaní pri správe daní, čím by bol marený záujem štátu na utajení taktických postupov pri zisťovaní a preverovaní skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane." (citované z dôvodovej správy k zákonu č. 440/2012 Z.z.). Ak teda zákaz zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy vyplynul až z uvedenej novely, argumentom a contrario možno dospieť k jednoznačnému záveru, že do času prijatia tejto novely bolo možné z úkonov správy daní vyhotovovať, ako aj zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy, a to aj napriek explicitnému zneniu zákona, že správa daní je neverejná. Z uvedeného dôvodu je preto zrejmé, že zákonodarca v prípade daňového poriadku, pod pojem „neverejný“ obsahovo nezahrnul nemožnosť účastníkov konania si tieto záznamy vyhotoviť a zverejniť. V nadväznosti na uvedené je možné lepšie pochopiť taktiež zámer zákonodarcu vyjadrený v § 21 ods. 3 správneho poriadku.

V prospech výkladu pojmu „neverejný“ v zmysle § 21 ods. 3 správneho poriadku, ktorý nezasahuje do práva účastníka správneho konania vyhotoviť si zvukový záznam z ústneho pojednávania hovorí tiež stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky, vyjadrené v rozsudku zo dňa 31. marca 2010, sp. zn.: 5 As 37/2009 – 94, v ktorom, okrem iného, uviedol:

„Pořizování zvukových záznamů ústního jednání není správním řádem nijak upraveno ani ve vztahu ke správnímu orgánu, ani ve vztahu k účastníkům řízení či jiným zúčastněným osobám. To však neznamená, že neexistuje-li pozitivní právní úprava, je takové jednání účastníka řízení bez dalšího nepřípustné, respektive zakázáno. I když ústní jednání bylo v daném případě neveřejné ve smyslu § 21 odst. 3 správního řádu, což znamenalo, že správní orgán na něm připustil jen účast osob zúčastněných na řízení, tedy vedle pracovníků či členů správního orgánu, účastníků řízení a jejich zástupců, dále předvolaných svědků, znalců, tlumočníků apod., avšak nikoliv dalších osob, tedy veřejnosti, neznamenalo to, že by práva účastníka řízení byla v jeho průběhu menší než v případě ústního jednání veřejného. Podle čl. 2 odst. 4 Ústavy, každý občan může činit, co není zákonem zakázáno, a nikdo nesmí být nucen činit to, co zákon neukládá. Jestliže zákon nezakazuje účastníku správního řízení pořídit si zvukový záznam průběhu ústního jednání, nelze bez dalšího vycházet z toho, že pořizováním zvukového záznamu účastník hrubě ruší pořádek a může být z místa jednání vykázán.“

V súlade s uvedeným preto možno za pravdepodobnejší považovať záver, že ustanovenie § 21 ods. 3 Správneho poriadku v sebe obsahovo nezahŕňa zákaz účastníka správneho konania nahrávať si priebeh ústneho pojednávania a ani žiadny iný zásah do práv účastníka konania.

 

Ústavnoprávny rozmer

K námietke správneho orgánu o tom, že správny poriadok výslovne neumožňuje účastníkovi konania nahrať si priebeh ústneho pojednávania je potrebné poukázať na článok 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR, v zmysle ktorých „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané“, a zároveň „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Článok 2 ods. 2 Ústavy SR určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom. V zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR platí, že kompetencia štátneho orgánu v právnom štáte nemôže byť implikovaná v právnej norme, a teda nemôže vyplývať z ustanovení zákona, no musí byť v zákone výslovne určená. Preto nemožno prijať záver, že účastník správneho konania si nemôže nahrať priebeh ústneho pojednávania z dôvodu, že z ustanovení správneho poriadku takéto právo pre účastníka konania nevyplýva, no práve naopak, keďže to z ustanovení správneho poriadku explicitne nevyplýva, správny orgán nemá právomoc odoprieť účastníkovi konania možnosť vyhotoviť si z priebehu ústneho pojednávania zvukový záznam.

Ako je zrejmé,  výklad znemožňujúci vyhotovenia zvukového záznamu z ústneho pojednávania môže dosiahnuť tiež ústavnoprávny rozmer a to popri možnom rozpore s článkom 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR, tiež vzhľadom na možné porušenie základného práva na informácie podľa článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

V tejto súvislosti sa ukazujú byť relevantné závery prijaté v Náleze Ústavného súdu SR z 13. novembra 2012, sp. zn.: II. ÚS 34/2012-21, ktorý sa týkal možnosti nahrávania priebehu súdneho pojednávania zo strany verejnosti. V uvedenom náleze Ústavný súd SR uviedol: „Obmedzenie práva zaručeného podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy zákonom je možné, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 ústavy). Základným predpokladom ústavnosti obmedzenia práva na informácie je to, aby bolo obmedzenie uložené zákonom. Termínom „zákon“ sa podľa judikatúry ústavného súdu rozumie neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96)....

...Ústava ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby každá osoba prítomná na pojednávaní prijímala informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi. Ponechávajú však na rozhodnutí každého oprávneného subjektu, v akej forme právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie zvukového záznamu).“

Je zrejmé, že po skutkovej stránke je tento prípad podstatne odlišný od prípadov nahrávania priebehu pojednávania pred správnym orgánom účastníkom konania, a to práve vzhľadom na odlišný charakter týchto konaní, keď konanie pred súdom je verejné, no pred správnym orgánom naopak neverejné. Treba však podotknúť, že pre nás relevantná argumentácia Ústavného súdu SR nesmeruje k otázke verejnosti či neverejnosti daného druhu konania, ale k  rozsahu práva na informácie v zmysle článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR a k možnosti jeho obmedzenia.

Bez ohľadu na to, či sa jedná o súdne alebo o správne konanie platí, že orgán verejnej moci môže obmedziť ústavné právo na informácie jedine v prípade ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti, a to výlučne zákonom.

Opäť sa teda dostávame k otázke, či ustanovenie § 21 ods. 3 správneho poriadku v sebe zahŕňa obmedzenie práv účastníka správneho konania, alebo sa vzťahuje výlučne na obmedzenie práv verejnosti.

V tejto súvislosti opätovne prejavujem názor, že ustanovenie § 21 ods. 3 Správneho poriadku je obmedzením práva na informácie jedine vo vzťahu k verejnosti, nie vo vzťahu k účastníkom konania, ktorých právo na informácie v zmysle článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR týmto ustanovením nie je dotknuté. Zároveň mám za to, že správny poriadok neobsahuje ustanovenie, ktoré by v súlade s požiadavkami podľa článku 2 ods. 3 Ústavy SR dávalo správneho orgánu výslovnú možnosť zakázať účastníkovi správneho konania vyhotoviť si zvukový záznam z priebehu ústneho pojednávania.

Z uvedeného dôvodu by preto takéto neoprávnené odopretie možnosti účastníka správneho konania vyhotoviť si zvukový záznam z ústneho pojednávania mohlo byť posúdené ako porušenie základného práva účastníka konania podľa článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

Možnosť zaoberať sa ústavnou konformitou uvedených postupov správnych orgánov mal ústavný súd v konaniach vedených pod sp. zn.: I. ÚS 570/2015, III. ÚS 42/2010, ako aj v konaní pod sp. zn.: II. ÚS 525/2011, predmetom ktorého bolo konanie, v ktorom bolo vydané vyššie uvedené stanovisko právnych služieb a odvolacích konaní Ministerstva životného prostredia SR. Vo všetkých uvedených konaniach sťažovatelia, ako účastníci správneho konania, namietali porušenie svojich práv na informácie podľa článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR odňatím možnosti nahrávať si priebeh správneho konania, avšak vo všetkých týchto prípadoch boli sťažnosti z procesných dôvodov odmietnuté, pričom je na škodu veci, že Ústavný súd v týchto konaniach nevyjadril svoj právny názor o otázke, či zákaz vyhotovenia si zvukového záznamu má za následok porušenie článku 26 ods. 1 a 2 ústavy SR alebo nie.

 

Záver

Právne názory na otázku, či účastník správneho konania má možnosť vyhotoviť si zvukový záznam z priebehu ústneho pojednávania pred správnym orgánom, resp. či má správny orgán právomoc takéto konanie účastníkovi správneho konania alebo nie sa líšia, pričom je možné predpokladať, že do času, kým nebude táto otázka legislatívne vyriešená, nebude možné na túto otázku s určitosťou odpovedať.

Vzhľadom však na vyššie spomenuté argumenty sa osobne prikláňam k záveru, že nahrávanie priebehu ústneho pojednávania pred správnym orgánom zvukovým záznamovým zariadením je jedným z práv účastníka správneho konania.


Ján Lengvarský, www.lengvarsky.sk
ilustračné foto: pixabay.com
 

 

Tlačiť
Diskusia neobsahuje žiadne príspevky
Právnik od roku Reagovať