Krádež vlámaním, resp. jej správna právna kvalifikácia je (alebo lepšie povedané, donedávna bola) jednou z trestnoprávnych tém, pri ktorej sa rozchádzali názory odbornej verejnosti, orgánov činných v trestnom konaní ako aj rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky.
Konkrétne hovorím o konaní páchateľa, ktorý si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil, spáchal takýto čin vlámaním a spôsobil tým malú škodu.
Podľa znenia Trestného zákona, účinného do 31. júla 2019 bol trestný čin krádeže upravený nasledovne:
„§ 212 Krádež
(1) Kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a spôsobí tak malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a
a) čin spácha vlámaním,
b) bezprostredne po čine sa pokúsi uchovať si vec násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia,
c) čin spácha na veci, ktorú má iný na sebe alebo pri sebe,
d) takou vecou je vec z úrody z pozemku, ktorý patrí do poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo drevo z pozemku, ktorý patrí do lesného pôdneho fondu, alebo ryba z rybníka s intenzívnym chovom,
e) čin spácha na veci, ktorej odber podlieha spoplatneniu na základe osobitného predpisu, alebo
f) bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý.
(3) Odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) a spôsobí ním väčšiu škodu,
b) hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený, alebo
c) z osobitného motívu.
(4) Odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) a spôsobí ním značnú škodu,
b) závažnejším spôsobom konania,
c) na mieste požívajúcom pietu alebo všeobecnú úctu alebo na mieste konania verejného zhromaždenia alebo obradu,
d) na veci, ktorá požíva ochranu podľa osobitného predpisu,
e) tým, že taký čin zorganizuje, alebo
f) na chránenej osobe.
(5) Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu,
b) ako člen nebezpečného zoskupenia, alebo
c) za krízovej situácie.“
V nadväznosti na odsek 4 vyššie citovaného zákonného ustanovenia je, pre účely poukázania na spornosť danej problematiky potrebné zdôrazniť, že podľa § 138 písm. e) Trestného zákona sa závažnejším spôsobom konania rozumie spáchanie trestného činu vlámaním.
Kameňom úrazu bola právna kvalifikácia konania páchateľa, ktorým sa zmocnil cudzej veci, spôsobil tým malú škodu a takýto čin spáchal vlámaním, a to konkrétne posúdenie, či je takéto konanie páchateľa prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona alebo zločinom krádeže podľa § 212 ods. 1 ods. 4 písm. a) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona.
Je potrebné zdôrazniť, že nastolená otázka nemá výhradne teoretický význam, no jej posúdenie má závažné praktické dôsledky, keďže krádež podľa druhého odseku je prečinom, za ktorý zákon ustanovoval trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby v trvaní dvoch rokov, avšak krádež podľa štvrtého odseku bol zločinom za ktorý zákon ustanovoval trest odňatia slobody s hranicou trestnej sadzby tri až desať rokov.
Podľa prvého názorového prúdu, prezentovaného napríklad Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. júna 2011, sp. zn.: 1Tdo24/2009 je vyššie opísaný skutok prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Vec, ktorá bola predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn.: 1Tdo24/2009 vychádzala (okrem iného) z toho skutkového základu, že páchateľ sa vlámal do kancelárie, z ktorej odcudzil finančnú hotovosť, čím spôsobil škodu vo výške 26.120,- Sk (odcudzením hotovosti) a škodu na zariadení vo výške najmenej 2.000,- Sk. Okresným súdom Nové Zámky a následne aj odvolacím súdom, Krajským súdom v Nitre bol skutok kvalifikovaný ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona. Po podaní dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky oba rozsudky zrušil, pričom v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol:
„V ustanovení § 212 v ods. 1/ a 2/ ide o dve základné skutkové podstaty trestného činu krádeže a ods. 3 až 5 tohto zákonného ustanovenia predstavujú vo vzťahu k obom odsekom kvalifikované skutkové podstaty. Pri spáchaní trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. zákon predpokladá spôsobenie škody nie malej t.j. 265,55 eur (pred tým 8 000 Sk). Pokiaľ krádežou dôjde ku vzniku škody väčšej t.j. 2 655,50 eur (pred tým 80 000 Sk) bude prichádzať do úvahy právne posúdenie podľa § 212 ods. 3 písm. a/ Tr. zák.
Pri posúdení konania páchateľa podľa § 212 ods. 2 Tr. zák. nebude rozhodujúcim znakom výška spôsobenej škody za predpokladu, že bude trestný čin spáchaný niektorým zo spôsobov uvedených v písm. a/ až f/ tohto zákonného ustanovenia. Pre ods. 1/ a 2/ § 212 Tr. zák. je relevantná horná hranica výšky spôsobenej škody 2 655,50 eur (80 000 Sk).
Keďže v posudzovanom prípade výška škody nedosahuje uvedenú sumu, preto konanie obvineného je potrebné posúdiť podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
Preto, keď okresný súd a následne aj súd odvolací právne kvalifikovali konanie obvineného M. L. v bode 2/ napadnutého rozsudku ako trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., nepochybne došlo k porušeniu zákona v neprospech obvineného, a preto z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. uvádzaným generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a rozsudkom vyslovil porušenie zákona rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo 20. januára 2009, sp. zn. 1 To 60/2008, v ustanoveniach § 138 písm. e/ Tr. por., § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák.“
Názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v citovanom rozhodnutí možno považovať za logicky koherentný a najmä za správny, a to aj s poukazom na ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého: „Na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.“
Ako konštatuje Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí, tak odsek jedna ako aj odsek dva § 212 Trestného zákona sú základnými skutkovými podstatami trestného činu krádeže, pričom odseky tri až päť predstavujú kvalifikované skutkové podstaty, a to vo vzťahu k obom odsekom. Citované ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona výslovne ukladá povinnosť súdu neprihliadať na okolnosti, ktoré sú znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty, ak je táto okolnosť zákonným znakom trestného činu. Rovnaká okolnosť teda nemôže byť dva krát zohľadnená v neprospech (ale ani v prospech) páchateľa trestného činu.[1]
Keďže vlámanie je zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, nemôže byť skutočnosť, že trestný čin bol spáchaný vlámaním zároveň posudzovaná ako závažnejší spôsob konania v zmysle § 138 písm. e) Trestného zákona, a teda ako okolnosť ktorá by odôvodňovala použitie vyššej trestnej sadzby. Vzhľadom na koncepciu ustanovenia § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona je preto v zásade nemožné, aby bol trestný čin kvalifikovaný ako zločin krádeže podľa 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona.
K obdobným záverom dospel taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 1. júna 2011, sp. zn.: 3 Tdo 47/2010.[2]
Druhý názorový prúd, hovoriaci o tom, že uvedená skutková situácia má byť orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi kvalifikovaná ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona je reprezentovaný najmä zjednocujúcim stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijatého dňa 12. decembra 2011, sp. zn.: Tpj 78/2011, ktorý bol vydaný práve z dôvodu rozdielneho výkladu dotknutých ustanovení Trestného zákona.
Najvyšší súd v bodoch I a II svojho stanoviska, ktoré sa zaoberajú otázkou správnej kvalifikácie rozoberanej skutkovej situácie uviedol:
- „Ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona treba vykladať tak, že prikazuje prednostnú kvalifikáciu určitej okolnosti ako zákonného znaku trestného činu. Ak je konkrétna okolnosť okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby, vytvára kvalifikovanú skutkovú podstatu so základnou skutkovou podstatou, ktorá túto okolnosť neobsahuje, napriek tomu, že je aj zákonným znakom uvedeným v inej základnej skutkovej podstate trestného činu, ak kvalifikovaná skutková podstata pokrýva väčší počet zákonných znakov trestného činu. To platí aj vtedy, ak jedno ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona obsahuje dve (alebo viac) samostatných základných skutkových podstát trestného činu.
- Ak si páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, spôsobí tak malú škodu a spácha čin vlámaním, naplní zákonné znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, pri použití § 138 písm. e/ Tr. zák. Takéto posúdenie činu jeho podradením pod kvalifikovanú skutkovú podstatu je v pomere špeciality ku kvalifikácii skutku podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorá sa použije len vtedy, ak páchateľ krádežou vlámaním nespôsobí ani malú škodu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.).“
Najvyšší súd SR k citovanému bodu II. predmetného stanoviska zároveň v odôvodnení dodal, že „ak si páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jaj zmocní, spôsobí tak malú škodu a spácha taký trestný čin vlámaním, napĺňa zákonné znaky (markanty) zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., pri použití § 138 písm. e/ Tr. zák. Takéto posúdenie činu jeho podradením pod kvalifikovanú skutkovú podstatu je v pomere špeciality ku kvalifikácii podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorá sa použije len vtedy, ak páchateľ krádežou vlámaním nespôsobí ani malú škodu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.). Takéto aplikačné riešenie je v súlade ako s ustálenými kvalifikačnými pravidlami uvedenými vyššie, tak aj s vecnou logikou zákonnej represie, v kontexte ktorej nie je pri trestnom čine krádeže dôvod na liberalizáciu postihu kombinácie zákonných znakov malej škody vlámaním oproti kombinácii znaku malej škody a inej použiteľnej formy závažnejšieho spôsobu konania, uvedenej v § 138 Tr. zák.“
Vyššie uvedený názor Najvyššieho súdu SR bol následne nekriticky prevzatý taktiež v pokyne Generálnej prokuratúry GP SR č. IV/1 Spr. 8/16/1000-23, v zmysle ktorého je rovnako každá krádež vlámaním, kde je škoda na odcudzených veciach v sume do 266,- € kvalifikovateľná pod § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a každý prípad so spôsobenou škodou na odcudzených veciach nad 266,- € pri krádeži vlámaním je nutné kvalifikovať podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona.
Kritika vyššie uvedeného názorového prúdu už bola odbornou praxou rozoberaná – napr. TU alebo TU, pričom pri kritike uvedeného názoru sa kladie akcent najmä na jeho zjavnú nelogickosť, neprimeranosť trestu, ako aj na vyššie spomínaný rozpor s ustanovením § 38 ods. 1 Trestného zákona, ktoré je, ako zdôrazňuje JUDr. Šamko, kogentnou právnou normou ustanovujúcou pravidlo, od ktorého sa nemožno za žiadnych okolností odchýliť, a ktoré neposkytuje orgánu činnému v trestnom konaní priestor na jeho doplnenie výkladom či na jeho zmenu použitím voľnej úvahy súdu.[3]
Diskusiám o správnosti použitia tej ktorej právnej kvalifikácie uvedeného skutku by však mal byť koniec, a to vzhľadom na novelu Trestného zákona, ku ktorej došlo zákonom č. 214/2019 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. augusta 2019, a ktorý, okrem iného, novelizoval ustanovenie § 212 Trestného zákona.
Podľa nového znenia § 212 Trestného zákona platí:
„§ 212 Krádež
(1) Kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a
a) spôsobí tak malú škodu,
b) čin spácha vlámaním,
c) bezprostredne po čine sa pokúsi uchovať si vec násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia,
d) čin spácha na veci, ktorú má iný na sebe alebo pri sebe,
e) takou vecou je vec z úrody z pozemku, ktorý patrí do poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo drevo nachádzajúce sa na lesnom pozemku, alebo ryba z rybníka s intenzívnym chovom,
f) čin spácha na veci, ktorej odber podlieha spoplatneniu na základe osobitného predpisu, alebo
g) bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
(2) Odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) a spôsobí ním väčšiu škodu,
b) hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený, alebo
c) z osobitného motívu.
(3) Odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) a spôsobí ním značnú škodu,
b) závažnejším spôsobom konania,
c) na mieste požívajúcom pietu alebo všeobecnú úctu alebo na mieste konania verejného zhromaždenia alebo obradu,
d) na veci, ktorá požíva ochranu podľa osobitného predpisu, e) tým, že taký čin zorganizuje, alebo
f) na chránenej osobe.
(4) Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu,
b) ako člen nebezpečného zoskupenia, alebo
c) za krízovej situácie.“
V dôvodovej správe predmetnej novely Trestného zákona, sa k uvedenej zmene § 212 Trestného zákona uvádza:
„V praxi orgánov činných v trestnom konaní boli v minulosti identifikované nejasnosti s právnou kvalifikáciou krádeže vlámaním, pri ktorej je spôsobená škoda malá. Takýto skutok bolo možné v závislosti od výkladu kvalifikovať ako prečin podľa § 212 ods. 2 písm. a) alebo zločin podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) za použitia § 138 písm. e), ktorým je definovaný osobitný kvalifikačný pojem - závažnejší spôsob konania, v danom prípade vlámaním.
Obidve kvalifikácie sa líšia predovšetkým v trestnej sadzbe, ktorá je pri druhej alternatíve podstatne prísnejšia (zločin) ako pri prvej (prečin). Líšia sa však aj vecnou príslušnosťou a režimom prípravného konania (vyšetrovanie verzus skrátené vyšetrovanie). Výkladové stanoviská, ku ktorým sa už podujali rôzne autority, boli protichodné.
Podľa stanoviska Najvyššieho súdu SR, publikovaného pod č. 116 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov 6/2012, by sa malo konanie páchateľa, ktorým si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, pričom čin spácha vlámaním a spôsobí ním škodu malú, kvalifikovať ako zločin podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b).
Podľa predkladateľa nezodpovedá táto prax požiadavke primeranosti trestu z hľadiska jeho výmery, čo je dôvodom predmetné ustanovenie novelizovať navrhovaným spôsobom.
Zámerom legislatívnej zmeny, ktorá spočíva v zlúčení odsekov 1 a 2 je zároveň odstránenie pochybností pri určovaní druhu trestu a jeho výmery s poukazom na ustanovenie § 38 ods. 1, podľa ktorého na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadať ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Podľa takto nastavenej úpravy nebude možné kvalifikovať trestný čin krádeže spáchaný vlámaním, pri ktorom bola spôsobená malá škoda, podľa § 212 ods. 3 písm. b), a teda ako trestný čin spáchaný závažnejším spôsobom konania v spojení s § 138 písm. e), pri ktorom by sa použila vyššia trestná sadzba.“
V nadväznosti na novelizovanú právnu úpravu by viac nemali byť pochybnosti o správnej kvalifikácii rozoberaného skutku. Osobne hodnotím vykonanú zmenu viac pozitívne ako negatívne, pričom sa nazdávam, že touto zmenou sa dosiahol pôvodný zámer zákonodarcu sledovaný pri prvotnom koncipovaní § 212 Trestného zákona, ktorý však bol rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR zastretý.
Z pripomienky Najvyššieho súdu, ktorá bola zaslaná v rámci legislatívneho procesu je však zrejmé, že Najvyšší súd SR so zmenou právnej kvalifikácie a so znižovaním trestnej sadzby pri krádeži spôsobenej vlámaním nesúhlasí, a že stále zastáva názor, že krádež spôsobenú vlámaním, pri ktorej bola dosiahnutá aspoň malá škoda je potrebné subsumovať pod kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu krádeže a za takýto čin ukladať trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby 10 rokov.[4]
Z uvedeného dôvodu bude preto zaujímavé sledovať, ako sa súdy (najmä Najvyšší súd SR) v rámci svojej rozhodovacej činnosti vysporiadajú s novou právnou úpravou, a teda či aj napriek pomerne jednoznačnému zneniu zákona a dôvodovej správy, nebudú hľadať spôsob, ako krádež vlámaním posunúť do vyšších odsekov § 212 Trestného zákona.
Ján Lengvarský, www.lengvarsky.sk
Ilustračný obrázok: pixabay.com
[1] Čentéš J. a kolektív, Trestný zákon, Veľký komentár, 4. aktualizované vydanie, Eurokodex, .s. r. o., Bratislava, 2018, str. 81.
[2] „V rozhodovanej veci inkriminovaný skutok bol spáchaný formou vlámania, a preto bez ohľadu na výšku spôsobenej škody bolo legálne toto konanie obvineného posúdiť právne ako trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Prísnejšie posúdenie inkriminovaného skutku podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty prichádza do úvahy až v prípade, ak by týmto trestným činom spáchaným vlámaním bola spôsobená škoda v rozsahu predpokladanom v ustanovení § 212 ods. 3 písm. a/, resp. § 212 ods. 4 písm. a/ alebo § 212 ods. 5 písm. a/ Tr. zák.; do úvahy prichádza tiež taký postup v prípade naplnenia iného kvalifikačného znaku uvedeného vyššie.
Posúdenie predmetného skutku ako trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., keď vlámanie bolo pričítané obvinenému ako závažnejší spôsob konania, je v rozpore s ustanovením § 38 ods. 1 Tr. zák. (na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu či priťažujúcu okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby). V tomto smere je relevantný právny názor, že ustanovenie § 212 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. je zaradený do právnej normy vcelku neorganicky. Tohto trestného činu sa dopustí páchateľ, ak spácha čin uvedený v § 212 ods. 1 alebo ods. 2 (aj písm. a/) Tr. zák. a spôsobí ním značnú škodu, resp. k spáchaniu príde závažnejším spôsobom konania. V zmysle § 138 písm. e/ Tr. zák. závažnejším spôsobom konania je aj vlámanie. Skutková podstata trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. je preto v podstate nepoužiteľná.“
[3]http://www.pravnelisty.sk/clanky/a155-niekolko-kritickych-poznamok-k-aktualnej-judikature-najvyssieho-sudu-sr
[4] Pozn.: odôvodnenie pripomienky NSSR: „Jednak ide o násilne “prifarenú” problematiku mimo tematického predmetu navrhovanej zmeny zákona, ktorá nie je podložená skorším koncepčným zámerom, len snahou takto prelomiť platnú judikatúru, prijatú dokonca formou stanoviska (116/2012).
Čo je však podstatné, z vecného hľadiska ide o neprimeranú depenalizáciu krádeže vlámaním prostredníctvom vyňatia tohto znaku z definície závažnejšieho spôsobu konania práve (a len) pri trestnom čine krádeže (čo je už pojmovo kontroverzné), v dôsledku čoho sa trestná sadzba takého činu pri kombinácii malej a väčšej škody so znakom vlámania má znížiť z rozpätia tri až desať rokov na rozpätie až na dva roky. Krádeže vlámaním sú pritom trestnou činnosťou, ktorá sa dlhodobo vyskytuje, často a každodenne spôsobuje škody fyzickým a právnickým osobám (preto je daná trestnosť činu dokonca pod hranicou malej škody, čo je jediným zmyslom druhého odseku v § 212 Trestného zákona). Úroveň preventívnej a represívnej ochrany, vyjadrenej aj výškou trestnej sadzby, tu nemôže byť nižšia (ak, tak práve naopak), než v prípade krádeže sprevádzanej ktorýmkoľvek iným druhom závažnejšieho spôsobu konania, ktorý sa vyskytuje menej často (napr. lesť). Návrhom prezentovaný prístup, ktorý by krádeže vlámaním ako trestný delikt bagatelizoval a umožnil nárast dotknutej trestnej činnosti, by sa oprávnene stal terčom kritiky odborných kruhov aj tej najširšej verejnosti, aj keď by rozhodovaciu činnosť súdov uľahčil (menej odvolaní pri podstatne nižších trestoch a podobne). Zároveň platí, že páchateľom krádeže vlámaním sú prevažne asociálne osoby, u ktorých je uplatnenie alternatívnych trestov sporné - táto okolnosť má však len parciálny význam. Podstatné je, že krádež vlámaním nemôže prejsť podstatným znížením trestnej sadzby oproti iným druhom krádeže a oproti iným druhom obdobnej majetkovej trestnej činnosti, lebo na to nie je žiaden vecný dôvod.
Ak by sa malo uvažovať o plošnej depenalizácii pri majetkových trestných činoch, tak na základe širšej predbežnej diskusie a koncepčnej úpravy trestných sadzieb, a nie kontra-produktívnym vytŕhaním z kontextu.“
